S ešte teplým súhlasom zo zdravotnej poisťovne sme s manželom sedeli v ordinácii našej lekárky v centre asistovanej reprodukcie a plánovali sme TEN CYKLUS, teda cyklus, ktorý mi mal konečne priniesť vytúžené tehotenstvo. Bola som už po kontrolnom ultrazvukovom vyšetrení a v ruke som mala žiadanku na predoperačné vyšetrenie. Bola som z toho celého úplne rozrušená, nevedela som sa dočkať, kedy to konečne začne a tých pár dní do nového cyklu by som bola najradšej vymazala z kalendára.
Doktorka ma pochválila za môj nadšený prístup, lebo vraj optimizmus dokáže výrazne prispieť k celkovému úspechu. Pche, keby to záviselo len od môjho duševného nastavenia, dokázala by som tie vajíčka vyprodukovať aj bez hormonálnej stimulácie.
Naša lekárka mi po definitívnom ubezpečení, že ideme do toho, strčila do ruky recept s komentárom, že si mám bežať si do lekárne vyzdvihnúť hormonálne injekcie. Čože? Aké injekcie? Vo svojej detskej naivite som si myslela, že pôjde o hormonálne tabletky, ktoré sa elegantne papajú pri raňajkách a zapíjajú vlažným čajíčkom. Trochu som zvädla pri predstave, že tie zhruba dva týždne stimulácie budem musieť každé ráno cez celé mesto nabehnúť do centra asistovanej reprodukcie, aby mi sestrička pichla hormóny. Bola som ale rozhodnutá prekonať každú prekážku, takže som schmatla recept a bola som už na polceste do lekárne, kým mi docvaklo, že to posledné, čo za mnou doktorka pri odchode z ordinácie zakričala, bolo, že sa mám s injekciami vrátiť späť a zaklopať u sestričiek, nech mi vysvetlia, ako si to budem podávať. Čože?!? Ja si mám sama pichať injekcie? Toto mi konečne z tváre čiastočne zmazalo priblblý úsmev, ktorý sa mi na ňu nalepil vo chvíli, keď doktorka vyriekla ortieľ a odsúhlasila začiatok IVF cyklu. Zvyšok úsmevu mi z ksichtu vygumovala magistra v lekárni, keď ma ubezpečila, že neskôr prídu aj iné injekcie, ktoré si budem sama nielen pichať, ale aj zarábať. Dodáva sa to totiž ako prášok a roztok v rôznych ampulkách. Moja kariéra feťáka – amatéra práve sľubne začala.
Vrátila som sa teda aj s injekciami k sestričkám. Jedna z nich mi vysvetlila, ako s nimi mám naložiť a ubezpečila ma, že keby som sa toho náhodou zľakla, môžem sa tam v to prvé ráno zastaviť a tú injekciu mi podá niektorá z nich. Nebudem vraj ani prvá, ani posledná pacientka, čo pred prvou injekciou nakoniec stratí nervy. Dosť mi odľahlo, že nebudem za úplného debila, ak tam náhodou v to kritické ráno dokvitnem s injekciou v kabelke. Pretože som tam samozrejme dokvitla. Bála som sa, že to nejako zbabrem.
Sestrička mi podala moju prvú hormonálnu dávku a ja som bola rada, že som v ordinácii, pretože za malú chvíľu som mala na bruchu horúci červený fľak s priemerom 3 cm, ktorý svrbel ako tri svine a pri pokuse poškriabať si ho bolel ako štyri. Dozvedela som sa, že bohužiaľ patrím k pacientkam, ktoré majú na tie hormóny kožnú reakciu, ale že to priebeh liečby nijako neovplyvní. Fľak vraj prestane o pár hodín svrbieť, potom sa zmení na modrinu a po pár dňoch zmizne. A to som ešte netušila, že modrina nebude len vizuálna záležitosť, ale že bude aj škaredo bolieť.
Poučená som šla domov. Ďalší deň som to už zvládla sama, nový kožný hnusák ma už nevyviedol z miery a bola som na seba nekonečne pyšná. Ultrazvuk o pár dní potvrdil, že moje vaječníky spolupracujú a do akcie som musela pribrať aj druhý typ hormónov. Aj tie sa podávali injekčne a áno, zarábala som si ich sama. Aj na ne som mala rovnakú kožnú reakciu, takže odvtedy to už bolo denne dvojmo.
Vedľajších efektov hormonálnej stimulácie bolo viac. Tie kožné boli len zanedbateľná nepríjemnosť, hoci po desiatich dňoch som brucho mala kompletne pokryté modrinami rôznych farebných odtieňov. Opuchnuté brucho ako v piatom mesiaci tehotenstva a zväčšené precitlivené prsia spolu s očividne zo dňa na deň rastúcou hmotnosťou (napriek tomu, že som trpela nechutenstvom) už mi vadili viac a čoraz ťažšie sa to maskovalo. Podľa toho, čo hovorili iné ženy, s ktorými som sa postretala v priebehu liečby (áno, lôžková časť centra asistovanej reprodukcie je slepičáreň, kde si do troch minút všetky pacientky tykajú a raz som počula primára konštatovať, že on vedel, prečo na izby zbytočne nekupoval televízory), vedľajšie účinky hormonálnej stimulácie sú rôzne a veľmi individuálne. Kožné problémy, nechutenstvo, veľké brucho či citlivé prsia sú otravné, ale len drobné hlúposti. Horšie prípady končia v nemocnici s hyperstimulačným syndrómom, kedy sa vaječníky z tých megadávok hormónov kompletne zbláznia. Sú vraj aj baby, ktoré sú na niektorú zložku injekcií silne alergické, takže majú smolu, môžu si vybrať medzi liečbou neplodnosti a dýchaním. Niektoré extrémne fajnšmekerky dokázali za jeden IVF cyklus pribrať 15 kíl. Stretla som ale aj jednu, ktorej nebolo vôbec nič a celý proces si ledva všimla.
Horšie než po fyzickej stránke to ale bolo po stránke psychickej. Ako mi rozprávali iné spolutrpiteľky, prešli sme si hormonálnym zašibávaním vo viacerých variantoch. Niektoré ženy z času načas dostali záchvat nezvládnuteľného smiechu alebo plaču. V horšom prípade plynulo prechádzali z jedného do druhého. Iné sa kvôli za normálnych okolností úplným banalitám behom sekundy zmenili z vyrovnanej ženy na fúriu kríženú s besnou sviňou. Vyzúrili sa na partnerovi, prípadne iných ľuďoch v dosahu, napríklad predavačke v obchode, policajtovi, ktorý jednu z nich chcel pokutovať za rýchlosť, alebo kuriérovi, ktorý inej doniesol balík v nesprávnej chvíli. Niektoré nešťastnice v dôsledku hormonálnej besnoty končili u tamojšieho psychológa s vážnymi partnerskými krízami. Ja osobne som mala zhruba od tretieho dňa stimulácie náladu ustálenú, bez akýchkoľvek výkyvov, bohužiaľ však na úrovni konštantnej depresie. Našťastie bez sĺz. K depke výrazne prispela aj migréna, ktorou som v dôsledku extrémne vysokej hladiny hormónov trpela. Brať akékoľvek lieky mimo hormonálnej stimulácie sme mali striktne zakázané, takže migréna so mnou zostala viac ako týždeň. To už mi mozog tiekol ušami a oči som nosila na šnúrke okolo krku, pretože mi ich z hlavy vytlačilo po prvých štyroch dňoch.
Chuťovkou boli aj samotné rastúce folikuly. Podľa ultrazvuku som na jednej strane mala šesť kusov a na druhej osem. Keď ich veľkosť dosiahla zhruba centimeter v priemere, začala som ich cítiť ako konštantný tlak v podbruší, ktorý bol deň za dňom silnejší a otravnejší. V posledných dňoch pred odberom sa k nemu pridali aj občasné šľahnutia prudkej bolesti.
No a teraz si predstavte, že popri tom všetkom musíte normálne chodiť do práce, tváriť sa, že sa nič nedeje a podávať štandardné pracovné výkony. A nezabiť kolegov, ani tých debilných. V tom čase nebolo možné dostať na IVF cyklus PN-ku. Dnes už to ide.
Na desiaty deň cyklu lekárka vyhodnotila, že máme to, čo sme chceli, a naplánovala mi odber vajíčok. Dopichala som si všetky naordinované hormóny a v deň odberu sme s manželom ráno prišli do centra asistovanej reprodukcie, ja nalačno, oholená, atď. a hlavne celá šťastná, že to už konečne budem mať za sebou. Operácia prebehla bez komplikácií, podarilo sa získať dvanásť vajíčok. Vyspinkaná doružova som odchádzala domov s receptom na ďalšie hormóny, o ktorých som vedela len to, že už sa nepichajú injekčne. Až v lekárni som sa dozvedela, že sa berú vaginálne a navyše trikrát denne, pričom začať som mala už v ten večer. No ak mi aj pichanie injekcií bolo nepríjemné, tak toto mi bolo oveľa viac. Brala by som radšej tie ihly. Moje odhodlanie vydržať čokoľvek sa tým ale nezmenšilo.
Deň po odbere mi volali z centra s dobrou správou, že z mojich dvanástich vajíčok sa osem podarilo oplodniť. V deň transferu ale žili len štyri embryá. Takýto vývoj je žiaľ úplne normálny, či už pri umelom, alebo pri prirodzenom procese. Nie každé vajíčko sa oplodní, nie každé oplodnené vajíčko začne rásť a nie každé embryo sa dokáže uhniezdiť a pokračovať vo vývoji.
Transfer toho najsľubnejšieho embrya prebehol diskutabilne. Transfer sa totiž robí s plným mechúrom, pretože sa tým zmení poloha maternice a lekár sa do nej ľahšie dostane. Znižuje sa tak pravdepodobnosť mimomaternicového tehotenstva. Žene prikážu vypiť sedem deci vody, potom hodinu a pol musí čakať a v žiadnom prípade si nesmie odskočiť. Na sálu som šla v predklone a myslela som, že bez mláčky na dlážku to nebude. Sestrička na sále mi na ten k prasknutiu plný mechúr z celej sily pritlačila ultrazvuk, aby doktorka videla, čo robí. Bola som si istá, že to nedokážem udržať, a že to určite zasiahne doktorku, ktorá sedela medzi mojimi vyloženými nohami. Čerešničkou na torte bolo to, že vo chvíli, keď ma po transfere prehodili opäť na izbu, mi oznámili, že pol hodinu nesmiem vstať a že mám uvoľnene ležať a relaxovať. Veľmi vtipné. Tá polhodina mi pripadala ako dva dni, bola som všetko, len nie uvoľnená a zrelaxovaná. Ten pocit, keď mi konečne dovolili ísť na záchod... S odstupom času hodnotím, že z celého IVF procesu je práve ten zhruba dvojhodinový úsek transferu embrya tá úplne najhnusnejšia a najstresujúcejšia časť.
Šťastná, že je to konečne za mnou, som nepoužité embryá nechala zmraziť, aby v budúcnosti mohli prísť aj súrodenci a odišla som domov. Nasledujúce dva týždne som sa vznášala v eufórii. Spokojne som sa na každého usmievala, poslušne som brala hormóny, stravovala som sa superzdravo, dokonca som prestala chodiť do fitnesscentra, aby som si náhodou nespôsobila úraz, a namiesto toho som si naordinovala každodenné zdravotné prechádzky na čerstvom vzduchu. Kúpila som si objemnú knihu o priebehu tehotenstva a pôrode, ktorú som si naštudovala odpredu dozadu, predovšetkým tú časť, ako rozoznať prvé príznaky tehotenstva. Mala som ich všetky. V deň tehotenského krvného testu po dvoch týždňoch od transferu embrya som počas odberu krvi v duchu premýšľala, ako sa moje dieťa bude volať.
Takže bolo len samozrejmé a nevyhnutné, že výsledok tehotenského testu bol nespochybniteľne negatívny.
