Na nasledujúcu konzultáciu s našou lekárkou v centre asistovanej reprodukcie som šla už opäť zahojená, plne funkčná a pripravená na čokoľvek, čo ma môže čakať. Hoci som netušila, čo by to malo byť a či existujú ešte nejaké ďalšie testy, ktoré nám nerobili.
Doktorka vzala moju zložku, celé si to prešla a vyriekla ortieľ – IVF. Dôvodov bolo niekoľko. V prvom rade môj vek (už som mala cez 30) a fakt že ani po 3,5 roku (áno, čas nezadržateľne bežal, len také zhojenie sa z laparoskopie si vyžiadalo ďalšie dva mesiace) sa nám dieťa prirodzeným spôsobom nepodarilo. V druhom rade to, že napriek miliónu testov, ktoré som podstúpila, nedokázali nájsť príčinu neplodnosti. Ako nám doktorka vysvetlila, my sme ten najhorší typ neplodnosti, s akým sa stretávajú, totiž že všetko sa zdá byť plne funkčné. Neplodných párov, ako sme my, je približne 15 %, u ostatných 85 % je príčina neplodnosti jasná a doktori aspoň tušia, čo majú riešiť.
Nemala som ani hmlistú predstavu, ako celé IVF prebieha. Ale keďže som sa už chcela posunúť niekam ďalej, súhlasila som. Požiadala som teda doktorku, aby nám vysvetlila, čo nás čaká. Nemám medicínske vzdelanie, vopred sa teda ospravedlňujem za prípadné nepresnosti v tom, čo bude nasledovať. Opíšem to tak, ako to podala doktorka mne ako laikovi.
Celý IVF cyklus sa stíha v rámci jedného menštruačného cyklu. IVF sa snaží simulovať prirodzené otehotnenie, avšak s nejakými „drobnými“ odchýlkami. Pacientka druhý deň cyklu začne brať hormóny, ktoré stimulujú funkciu vaječníkov. Ich úlohou je presvedčiť vaječníky, aby namiesto jedného obvyklého zrelého vajíčka vyprodukovali v daný mesiac zrelých vajíčok viac. Kedysi, keď bola metóda IVF ešte len v plienkach, sa bežne produkovalo 30 – 40 vajíčok. Dnes sa už cieli po menšom počte vajíčok, ideálne okolo 8 – 10 kusov. Pacientka teda berie oveľa nižšie dávky hormónov ako v minulosti. Liečbu tak lepšie znáša, a navyše sa tým výrazne znížilo riziko potenciálne smrteľného hyperstimulačného syndrómu. Ako bonus, na rozdiel od muža, ktorý spermie tvorí celý život, žena sa s finálnym počtom vajíčok už narodí a keď sa minú, smola.
Počas stimulácie sa žena raz za 2 – 3 dni dostaví na ultrazvukové vyšetrenie, aby sa zistilo, či sa vaječníky chytili a začali produkovať folikuly ukrývajúce vajíčka. Ak áno, tak od zhruba 6. dňa cyklu žena začne okrem prvých hormónov brať aj ďalšie hormóny, ktoré majú folikulom síce povoliť rásť, ale majú zabrániť tomu, aby vajíčka v nich dozreli. Dozrieť majú až vo chvíli, kedy folikulov bude dosť a budú mať v priemere okolo 1,8 cm. Keď príde k tomuto momentu, naplánuje sa operácia v plnej narkóze (nutné sú aj predoperačné vyšetrenia). Pacientka si potom v určený večer vezme poslednú dávku konkrétnych hormónov, ktoré zariadia, že vajíčka v priebehu 36 hodín naraz dozrejú. Zhruba 36 hodín po podaní týchto hormónov teda pacientka spokojne zaspí na chirurgickom stole a lekár jej obrovskou ihlou vpichom cez pošvu odsaje obsah folikulov.
V medzičase, kým sa pacientka povaľuje na operačnom stole, sa (po prvý a posledný raz, teda ak nerátame morálnu podporu a funkciu šoféra) do procesu zapojí jej partner a s malým pohárikom sa odoberie do diskrétnej miestnosti, kde si urobí dobre, aby následne odovzdal vzorku do laboratória. Tam spermie nejakou mne nie celkom jasnou technológiou vytriedia na borcov a odpad, a borcami následne oplodnia vajíčka, ktoré odobrali partnerke – teda ak sa nejaké vo folikuloch nachádzali, čo nie je vopred isté. Metód oplodnenia je niekoľko, najzákladnejšia je tá, že to nechajú na prírodu a spermie na vajíčka jednoducho vylejú. Sofistikovanejšie je, že sa nejaká pod mikroskopom pekne vyzerajúca spermia do vajíčka vpichne ihlou. Úplne najsofistikovanejší prístup zahŕňa ešte aj predimplantačnú diagnostiku spermií, kde sa opäť mne neznámymi metódami vyselektuje spermia, ktorá by nemala mať žiadnu vadu, a tá sa následne do vajíčka vpichne ihlou.
U mladších žien sa preferuje prvá metóda. U hraničných prípadov (žien okolo tridsiatky) sa zvykne časť vajíčok oplodniť prvou a časť druhou metódou, pričom pri transfere embryí sa uprednostňujú tie, ktoré sa oplodnili prvou metódou. U žien po tridsiatom piatom roku života už sa volí druhá metóda, lebo obal vajíčka je v tom veku už tak tvrdý, že hrozí, že by žiadna zo spermií do vajíčka nedokázala preniknúť. Túto metódu si pacientka platí, poisťovňa ju nehradí. Ak je pacientka solventnejšia, môže si kedykoľvek zaplatiť aj tretiu metódu, ktorá sa už počíta na stoeurovky.
Po odbere vajíčok sa pacientka odoberie domov, aby začala brať ďalší typ hormónov a o tri dni sa dostaví na transfer embrya do maternice. Teda ak nejaké embryá vzniknú, začnú rásť a do toho tretieho dňa aj prežijú, čo opäť ani náhodou nie je vopred isté. Po transfere embrya pacientka odchádza preč žiť svoj vlastný život s jedinou drobnou odchýlkou – silnými hormónmi, ktoré musí brať nasledujúce dva týždne, teda po krvný tehotenský test. Ak je test negatívny, hormóny vysadí a o pár dní sa dostaví menštruácia. Ak je test pozitívny, hormóny na udržanie tehotenstva berie ešte tri mesiace. Zvyšok tehotenstva sa už nijako nelíši od prirodzeného tehotenstva.
Po sumarizácii tohto všetkého sme sa dostali k pravdepodobnosti otehotnenia touto metódou. Úspešnosť IVF sa pohybuje niečo málo cez 30 %. Čo ale málokto tuší, je to, že pravdepodobnosť prirodzeného otehotnenia u zdravého páru za predpokladu, že mali styk v správny deň, je tiež zhruba 30 %. Áno, sú ženy, ktoré otehotnejú na prvý šup, ale sú ženy, ktoré si na to počkajú pár mesiacov. O tom je pravdepodobnosť a presne tak je to aj pri IVF, kde niekomu vyjde už prvý pokus, a u iných, napríklad u mojej bývalej kolegyne, až trinásty. Inými slovami, metóda IVF je štatisticky zhruba rovnako úspešná ako príroda sama, pričom u ľudí, u ktorých je prirodzené tehotenstvo vylúčené, dokáže prírodu doslova oklamať. Ak by sa našli odporcovia IVF, ktorí to vnímajú ako „hranie sa na boha“, tak áno, toto je ten správny moment na vrhanie prvých kameňov.
Následne sme sa s doktorkou prebrali otázku financovania. Na Slovensku má pacientka do veku 35 rokov nárok na to, aby jej poisťovňa čiastočne prispela na tri IVF cykly, ale len za predpokladu, že v minulosti nepodstúpila umelé prerušenie tehotenstva na vlastnú žiadosť. Ak si dala spraviť potrat, platí všetko sama. Ak tie tri pokusy nestihne do 35-ky, má smolu. V závislosti od toho, koľko liekov pacientka potrebuje, si za štátom sponzorované pokusy dopláca 800 – 1200 EUR. Pokusy, ktoré si neplodný pár hradí sám, začínajú niekde pri sume 2500 EUR a môžu ísť prakticky donekonečna, keďže existuje kopa vecí, ktoré sa dajú skúsiť, ale štát ich nehradí. Úplne bežné je presiahnuť sumu 4000 EUR. Diskrétne letáčiky v čakárni, ponúkajúce výhodný úver na IVF, mi začali dávať zmysel.
Kľúčovou formalitou, ktorú sme v ten deň s doktorkou riešili, bola žiadosť o súhlas s liečbou pre zdravotnú poisťovňu. IVF je totiž zákrok, ktorý poisťovňa priplatí len v prípade, že súhlas s ním dá ešte pred začatím liečby. K žiadosti o IVF musí lekár pripojiť kompletnú anamnézu oboch z páru, aby sa odborná komisia v poisťovni rozhodla, či súhlas veľkodušne udelí, alebo aj nie. Naša doktorka sa veľmi potešila, keď zistila že som poistená v súkromnej poisťovni, pretože skúsenosti sú také, že súkromná poisťovňa sa k žiadosti vyjadrí za 2 – 3 týždne. Štátna poisťovňa si dáva načas a bežné vraj v tom čase bolo, že pacientky na vyjadrenie čakali 6 – 8 mesiacov.
Po dvoch týždňoch od podania žiadosti mi lekárka zavolala s tým, že sa máme dostaviť do ordinácie, pretože s mojou žiadosťou nastal menší problém. Naklusali sme teda poslušne do centra asistovanej reprodukcie, aby sme sa dozvedeli, že „menší problém“ je to, že poisťovňa našu žiadosť zamietla. Podľa „odbornej komisie“ sme ešte nevyvinuli dostatočnú snahu o to, aby sa nám dieťa podarilo počať prirodzeným spôsobom. Poisťovňa ale bola dostatočne veľkodušná a navrhla nám iný spôsob liečby, ktorý bola ochotná hradiť. Odporúčala nám, že pred tým, ako sa opäť bude ochotná zaoberať našou žiadosťou, mám trikrát podstúpiť insemináciu. Už som o tejto záležitosti počula, hovorila mi o nej totiž naša doktorka, ale zároveň povedala aj to, že to ani nemá v pláne skúšať, keďže úspešnosť inseminácie je zhruba kladná nula. Ono to celkom má logiku – keď sa raz zdravému páru nedarí otehotnieť výstrekom spermií do vagíny, je málo pravdepodobné, že sa im podarí otehotnieť tak, že sa partner najskôr vystrieka do pohárika a jeho spermie následne do ženy vstreknú striekačkou.
Nebudem sa už o tom veľmi rozpisovať, ale trvalo nám takmer ďalší rok, kým sme podstúpili tri inseminácie. Dôvodom je to, že sa pri nich berú dosť silné hormóny na podporu prípadného tehotenstva, takže s ohľadom na zdravie ženy sa nedá podstúpiť častejšie ako raz za tri mesiace. A ak sa tam náhodou medzitým vyskytne nejaká choroba alebo iná prekážka, napríklad, že deň D padne na víkend, kedy sa inseminácie nerobia, tak sa to na ten rok bezpečne natiahne. Samozrejme otehotnieť insemináciou ani normálne sa nám za ten čas nepodarilo, takže po roku sme konečne sedeli v centre asistovanej reprodukcie so schválenou žiadosťou od poisťovne a s doktorkou sme naplánovali náš prvý IVF cyklus.
