Nespokojnosť je hybnou silou pokroku. Keď voľakedy dávno prvého ľudoopa začalo srdiť, že mu dážď kvapká na makovicu, premočí mu srsť a celkovo mu pôsobí nepohodlie, napadlo mu nasťahovať sa do jaskyne, alebo prišiel na spôsob, ako si z vetiev, lístia a iného dostupného materiálu postaviť prístrešok, pod ktorým môže spokojne chrúmať orechy, kým neprestane pršať.
Ďalší nespokojný tvor o niekoľko tisícročí neskôr mal plné zuby prenášania ťažkého nákladu na vlastných pleciach, a tak vymyslel koleso, ktoré osadil na káru a uľahčil si život. Následne iného začalo štvať, že kára na nerovnom teréne hrkoce, poskakuje, náklad sa občas vysype, občas kára uviazne. A tak začal budovať cesty. Netreba hádam pokračovať, každý si dokáže predstaviť tú dlhočiznú reťaz udalostí, ktorú vývoj hnaný nespokojnosťou ponadväzoval až do súčasnosti.
Nech nadobudneme čokoľvek, nech dosiahneme akýkoľvek cieľ, skôr či neskôr znova pocítime nespokojnosť. Chceme íst ďalej, rýchlejšie, chceme niečo lepšie, chceme viac. Sústreďujeme sa na to, čo nemáme, čím nie sme, čo sme nedosiahli, nespokojnosť sa stáva neoddeliteľnou súčasťou našich životov.
Sme nespokojní so svojím príjmom a mesiac čo mesiac s nevôľou hľadíme na svoj bankový účet. Sme nespokojní, že sme minuli viac, než sme pôvodne mali v pláne. Sme nespokojní so svojou prácou a zároveň sami so sebou, že sa nevieme odhodlať nájsť si niečo lepšie.
Sme nespokojní so svojím výzorom a pri každom pohľade do zrkadla na sebe niečo skritizujeme. Vadia nám faldíky na bruchu či iných miestach a nespokojne si hovoríme, že by sme už fakt mali začať cvičiť. S nespokojnosťou si pripomíname tých x ráz, kedy sme sa do cvičenia pustili a po pár dňoch či týždňoch sa na to zase vykašľali. Sme nespokojní s veľkosťou či tvarom rôznych telesných partií.
Rovnako nespokojne myslíme na každý cieľ, ktorý sa nám nepodarilo dosiahnuť, s nevôľou si pripomíname každé svoje zlyhanie a neúspech. Vyčítame si nedostatok motivácie, pevnej vôle, odhodlania, vytrvalosti. Už sa radšej ani nepúšťame do nových vecí, pretože sami sebe nedôverujeme, že ich dokážeme dotiahnuť do konca.
Nespokojnosť sa vinie aj našimi vzťahmi. Sme nespokojní, keď partner/ka nenapĺňa naše očakávania, rovnako sme nespokojní, ak mu/jej nevieme dať najavo, čo vlastne potrebujeme. Ak sme sami, zase sme len nespokojní, lebo si pripadáme menejcenní a neschopní nájsť si chýbajúcu polovičku.
Snažíme sa pred tou večnou nespokojnosťou unikať rôznymi spôsobmi. Nachádzame krátkodobé riešenia v jedle, alkohole, nákupoch. Zamestnávame svoju nespokojnú myseľ nekonečným sledovaním seriálov a filmov, počítačovými hrami, bezcieľnym blúdením po internete. Neistotu vo vzťahu kompenzujeme žiarlivým kontrolovaním partnera/partnerky, alebo naopak, ostávame uzavretí a nekomunikujeme s ním/ňou o témach zložitejších než „čo bude dnes na večeru“. Maskujeme vlastnú zraniteľnosť siláckymi rečami a vyvolávaním dojmu svetáka nad vecou.
Bludný kruh nespokojnosti vzniká už v útlom detstve. Tvoj starší brat v troch rokoch vedel povedať „r“ a ty nie. Všetci kamaráti zo škôlky si vedia zaviazať šnúrky, ty nie. Susedovie Ferko nosí zo školy samé jednotky, tvoja žiacka knižka je príčinou predčasného šedivenia tvojich rodičov. V dospelosti to nie je o nič lepšie, práve naopak. Bývalý spolužiak, čo v škole ledva zvládal zrátať päť a päť, dnes úspešne podniká. Iný, čo býval širší než vyšší, má dnes tehličky na bruchu a pracuje ako tréner vo fitku. Na fejsbůčku každodenne vidíme fotky vysmiatych, spokojných ľudí. Neustále sa podvedome porovnávame s inými a nedochádza nám, že vidíme len povrch, len to, čo tí ľudia chcú ukázať.
Nahovárame si, že budeme spokojní, až dosiahneme to či ono. Až doštudujem. Až sa odsťahujem od rodičov. Až si kúpim vlastný byt. Až splatím hypotéku. Až si kúpim nové auto. Až si nájdem lásku. Až ukončím vzťah, čo ma nenapĺňa. Až schudnem tých 10/20/30 kíl. Až začnem konečne poriadne zarábať. Až budem mať deti. Až deti vyrastú. A tak ďalej, a tak ďalej. Lenže po dosiahnutí každého takéhoto míľnika sklamane zisťujeme, že spokojnosť nie a nie sa dostaviť.
Spokojnosť totiž nemôže prísť zvonka. Žiadny externý popud, žiadny dosiahnutý cieľ, žiadna materiálna vec alebo iný človek nás neurobia spokojnými, ak si to my sami nedovolíme. Bojíme sa byť spokojní, pretože sa obávame, že sa z nás stane egocentrický narcis. Alebo si myslíme, že ak budeme spokojní, ustrnieme na jednom mieste a nebudeme sa ďalej rozvíjať. Alebo jednoducho nevieme byť spokojní preto, lebo sú nespokojní všetci okolo nás a berieme to ako normálny stav.
Pokiaľ človek práve neprechádza ťažkým obdobím ako napríklad choroba (vlastná či blízkeho), strata milovaného človeka alebo akútne existenčné ťažkosti, je spokojnosť otázkou vlastného postoja. Môžeme sa aj naďalej donekonečna duševne ubíjať výčitkami nad vlastnými rozhodnutiami, prehrávať si v hlave kritické slová rodičov a učiteľov vyslovené pred mnohými rokmi, trápiť sa nad minulými nevydarenými vzťahmi, túžiť po veciach, ktoré si nemôžeme dovoliť. Alebo sa môžeme posadiť a skúsiť to inak.
Skúsiť si uvedomiť, že ak máme vlastnú posteľ, strechu nad hlavou, jedlo v chladničke a skriňu plnú šiat, ak máme zopár blízkych ľudí, ktorým môžeme dôverovať, máme všetko, čo potrebujeme. Skúsiť prijať svoju minulosť takú, aká je, pretože ju tak či onak nedokážeme zmeniť, zmieriť sa s prešľapmi a chybami a nájsť v nich ponaučenie do budúcnosti. Gestom, slovom, dotykom vyjadriť uznanie svojim blízkym a dať im najavo, že sme radi, že sú súčasťou nášho sveta. Prestať sa hnať za nedosiahnuteľným ideálom a akceptovať, že dobrá vec, vzťah, práca nemusí byť dokonalá. Že dobrý človek takisto nemusí, a ani nemôže byť dokonalý. Že my sami nemôžeme, a ani nemusíme byť dokonalí.
Spokojnosť nerovná sa stagnácia. Spokojnosť znamená schopnosť uvedomiť si a oceniť to dobré, čo máme, čo sme už dosiahli, na čom pracujeme, čo sa učíme, s kým sme, kto sme. Spokojnosť je pohľad na svet, ktorý je možné pomerne ľahko si osvojiť. Žije sa s ňou tak nejako... spokojnejšie.