Henkelstrasse 67, Düsseldorf, Nemecká spolková republika, budova riaditeľstva firmy Henkel.  Kancelária 317, úrad Franza Schimmelpfenniga, riaditeľa divízie Ostblock creative sales.

„Herr geschäftsführender Direktor, sind Sie da?“ klope na dvere nesmelo sekretárka, zatiaľ čo sa spoza dverí ozýva dialóg z filmu Auf der Alm da gibt's koa Sünd.

„Verdammt, was wollen Sie, Frau Novakova? Warten Sie eine Minute!“ ozýva sa nahnevaný hlas sprevádzaný zvukom zipsu na nohaviciach.

„Ich habe eine schlechte Nachricht, Herr Obersturmbannführer,“ nesmelo vstúpi sekretárka do miestnosti.

„Was ist los?!“

„Die Slowaken haben Ihnen einen Brief geschrieben, Mein Führer,“ šepne potichu sekretárka.

„Slowaken? Diejenigen, die hier während des Krieges gearbeitet haben? Und was wollen diese Slowaken? Aber schnell, ich habe keine Zeit!“

„Sie schreiben, daß Sie keine Kokoten sind.“

 

Vysoká škola technicko-chemická v Přaze urobila za pol milióna českých korún prieskum, v ktorom skúmala kvalitu tovaru nakúpeného v piatich európskych krajinách. V každom štáte bol zakúpený podobný (rozumej totožne sa tváriaci) výrobok od toho istého výrobcu, potom ho odvážili, zmerali a hodili do takého toho prístroja, ako má Horácio Kejn v CSI Miami, do ktorého  vloží nábojnicu vybratú zo zvyšku ľudskej nohy nájdenej v žalúdku krokodíla a hneď sa mu na 3D holograme zobrazí materiálová štruktúra, na základe ktorej vie, že na nábojnici sa nachádza zlomok hovna od holuba, ktorý sa letiac nad miestom činu posral od strachu z toho výstrelu a hovno spadlo rovno na letiaci projektil, no a ten holub predtým zožral nedojený lančmít z konzervy, a keďže ten lančmít bol z hydinového separátu a nie z bravčového mäsa, vrahom bude nabetón český turista, v čase vraždy stopujúci krajinou... Výsledkom je, že len tri z dvadsaťjeden produktov boli totožné. Na jednotnom európskom trhu, prosím pekne.

To, že všetci ojebávajú, je normálne, zvykli sme si na to, a v zásade nám je to jedno, lebo ojebávame aj my, lebo však kto nekradne, okráda svoju rodinu. To je OK, máme takú povahu, tak nás to učili naši otcovia, aj naši dedovia, a kým nevykapeme všetci, tak to tu bude rovnaké.

Dokážem pochopiť to, že keď má raz celosvetovo najväčší výrobca žbrblavej hnedej vody taký KPI, že buďme číslo jedna na trhu v každej krajine pri rovnakej ziskovosti, pričom tie krajiny už prakticky nemajú reálne hranice, ale zato majú rozličné cenové úrovne, a nejaký manažér dostane geniálny nápad, že keď sa bude predávať nápoj lacnejšie v danej krajine, tak bude mať vyššiu predajnosť, no a na zabezpečenie rovnakej ziskovosti produktu stačí vymeniť najdrahšiu nákladovú položku, v tomto prípade cukor, za umelohmotné svinstvo, a ešte to aj publikovať, že tým slowakische Hunde to chutí viac. Na základe ich vlastných prieskumov. OK, poviete si, sú to zmrdi a kúpite si radšej Kofolu, i keď aj tam už sypú tú izoglukózu, lebo však treba byť za každú cenu jednotkou na trhu. Pri rovnakej ziskovosti. Alebo pôjdete do stánku k hipsterom a kúpite sú tú ich uhorkovú limonádu. Bez cukru a aj tak 5x drahšiu.

Viem pochopiť aj argument manažmentu, že skúsme na obal napísať, že má obsah o 30% viac, ale v skutočnosti zmenšíme produkt o 10% a zdražieme ho 14%, čím dosiahneme ten pojebaný KPI, pretože za to zhrabneme 100 tisícovú odmenu a o 3 roky sa zo zdevastovanej firmy s totálne zničeným imidžom necháme vyraziť, aby sme mohli ísť urobiť to isté do inej firmy. Ľudia, ktorí takémuto manažmentu a jeho výrobkom sadnú na lep, si ale proste nezaslúžia nič iné, len byť opätovne oklamaní, lebo počas svojho života neurobili nič pre to, aby si tí druhí s nimi nevytierali riť. Napríklad nezoberú lopaty a rýle a nejdú defenestrovať štátnych úradníkov z tretieho poschodia za to, že len sedia na zadku a nepovedia do telky: „Ľudia, nebuďte kokoti, nekupujete rybie prsty Iglo, lebo u nás obsahujú len 50% mäsa, ale v Reichu 63% mäsa.“ Lenže ako vidíme, už aj Pepíci zobrali do ruky lopaty a rýle šrobováky a vertikutátory a začali pičovať. U nás na takéto zbytočnosti nie je čas, radšej skloníme hlavu a dajako pretrpíme, však to tak robíme už 1200 rokov a asi len preto nás nechali dýchať a neubili nás čapicami.  #starislovaci  #odkazcyrilaametoda  #narodnavlast

To, čo mi ale lomcuje žlčou, bola reakcia firmy Henkel, ktorá si dovolila obsah nižšej zložky aktívnych pracích látok zdôvodniť nasledovne: „Zo štúdie spotrebiteľských návykov vieme, že spotrebitelia v Českej republike – rovnako ako v Slovenskej republike – radšej perú bielizeň pri vyšších teplotách v porovnaní so spotrebiteľmi v iných európskych krajinách. Navyše sa tiež líši druh škvŕn, čo taktiež vyžaduje určité úpravy zloženia.“  (disclaimer pre právne oddelenie Henkelu – výňatok neobsahuje úplnú verziu tlačovej správy a môže mať nejednoznačný, manipulačný alebo skresľujúci  pohľad na celú problematiku).

Poďme si ich reakciu detailne rozobrať. Namiesto toho, aby si firma dala námahu najať nejakého marketingového guru, ktorý by im poradil: „Šak im povedzte na rovinu, že inak by nemohol byť Persil každý druhý týždeň v tesku v 50% akcii, čo ešte chcú, kokoti?“, zrejme začali v Henkeli na PR všetci hystericky kričať, že čo si český minister berie ich firmu do huby a systémom padajúceho hovna sa celý problém dostal až k brigádničke Táni, ktorá má za sebou jeden semester masmediálnej komunikácie a do firmy ju prijali len ako stážistku na robenie kávy, ktorá v panike vymyslela prvú hovadinu, čo jej prišla na rozum, a keďže nemali nič iného v ruke, tak to aj zverejnili. Dopadlo to tak, že to vyzerá tak, že v Reichu alebo v Prahe si myslia, že keď si ja idem každých päť rokov do teska kúpiť novú práčku, tak je tam ulička pre CZ+SK zákazníkov a hneď vedľa je ulička pre ostatných zákazníkov, a tie práčky v tej prvej uličke majú na pranie vlnených cvedrov nastavenú teplotu nie na 40, ale rovno na 60, a po vypratí potom zákazníci v tom vyzerajú jak kokoti, a to je presne to, čo si v Henkeli o nich aj myslia. No ja neviem, ale mne keď žena povie, že máš pred práčkou kopu vytriedeného bieleho bavlneného prádla, tak už to len daj do vnútra a pridaj celú odmerku prášku na biele, tak to urobím, nastavím práčku na bavlnu, stlačím štart a idem do preč. Podotýkam, že práčka je nemecká. Vyrobená v Taliansku z čínskych plastov s americkými elektrónkami.  Ešte stále máte pocit, že si z nás nerobia piču?

Rovnako debilný je aj argument, že sa líši druh škvŕn. V čom, kurva? U detí zamazaných od blata tomu ešte rozumiem – pôda vo Vestfálsko-porýnsku môže kvôli priemyselnej revolúcii obsahovať viac olova ako tá zo Sniny, ale zato podiel izotopov rádia spadnuvšieho po černobylskej katastrofe bude asi väčší u nás. OK, to môže byť argument. Ale čo zvyšok? Je vari kvapka moču, spermie alebo menštruačnej krvi na gaťkách Elke odlišná od tej na gaťkách Ajky? Sú gate zajebané od kebabu zjedeného na stojáka na námestí iné v Banskej Bystrici a v Berlíne? Je podpazuchový pot na Uweho tričku odlišný od toho u Fera? Bol olej z nebohej Drzkovej mazdičky vytečený pri oprave prevodovky iný ako u rovnako postihnutého Helmuta? Je zakydanie talianskou paradajkovou omáčkou iné u Luigiho z Turína ako u Laciho zo Šamorína?

Tu inak vôbec nejde o Henkel. Mám ich v paži, prášok je pre mňa prášok, rozlišujem ho na prášok na biele alebo na čierne a nie na Persil alebo Woolite. Nepotrebujem vedieť nič o výrobcovi, je mi jedno, či ich vlastnia ruskí oligarchovia, Chazari alebo či majú ako firma 1488-ročnú tradíciu. Je mi jedno, akú majú firemnú kultúru, je mi jedno, aké majú CSR alebo či náhodou nepodporujú Úniu beznohých maratónskych bežcov. Jediné, čo chcem, je aspoň nejaká kultúra nakupovania. Aby som si pri nákupe prášku a rybích prstov nemusel pamätať, že Persil a Iglo nebrať, lebo naposledy sa ma snažili ojebať. Ja si chcem pri Persile pozrieť, či nebol testovaný na zvieratkách, a pri Igle, či naopak na zvieratkách testovaný bol, a žiadne pri tom neskapalo, a dokonca sa potom ani neposralo. Nepotrebujem mať v regáli 5 značiek práškov po 10 evri, a jeden s rovnakým objemom za 5,50 EUR. Väčšina populácie (okrem dôchodcov) totiž vie, že je za tým nejaký ojeb. Preto prosím, prestaňte z nás robiť kokotov. To fakt chcem tak veľa?