Ak chcete prácu, kde môžete z ľudí robiť chujov podobne ako úradníci alebo policajti, ale bridí sa vám uniforma a chcete aj trochu zarobiť, je pre vás personalistika ako stvorená. Zatiaľčo pri ľudoch platených štátom máte aspoň trochu šancu stažovať sa, u personalistov ste úplne v riti, lebo oni robia láskavosť vám a keď im do očí poviete, že sú kokoti mimo čas a priestor, tak sa vám síce uľaví, ale v konečnom dôsledku je to aj tak horšie pre vás. Personalistom môže byť úplne jedno, ako sa k vám správajú, oni od vás nič nepotrebujú.
"Do konca týždňa sa Vám určite ozveme," vraví mi personalista po pohovore a ja rozmýšľam, aký kalendár ten zmrd používa, keď jeho týždeň neskočil ani za tie dva mesiace odkedy som tam bol a ja stále čakám na jeho telefonát. No dobre, nečakám, ale aj tak ma to sere. Tento prístup nie je žiadna novinka, ale v poslednom čase som hľadal prácu aktívnejšie ako posledné roky, a ak som niečo zistil, je to to, že personalisti sú hádam ešte viac jebnutí ako kedysi. A to už je čo povedať.
Paradoxom je, že ak pošlete životopis a nedostanete sa ani k tomu, aby vám niekto zavolal, aspoň dostanete generický mail, že ste super, ale nie dosť super na to, aby sa s vami rozprávali. Takže vlastne ste super na opačnej strane spektra. Ak však obetujete čas na telefonický rozhovor a niekoľko kôl pohovorov, už nemáte právo dozvedieť sa, že vás nechcú. Musíte sa to dovtípiť. Vysvetľujem si to tým, že si personalisti povedia, že tej prvej skupine môžu ukázať, že stojí za hovno iba mailom. Pri ľudoch, s ktorými ste už komunikovali, je efektívnejšie vysmiať sa do očí falošnou frázou "Ozveme sa vám" a potom si predstavovať, ako tí ľudia márne dúfajú. že majú novu robotu. Tak im treba. Ohľaduplnosť je pre personalistov rovnako zbytočná ako morálne zásady pre advokáta. Čo na tom, že sa jebem štyristo kilometrov na pohovor bez toho, aby mi zaplatili náklady, a potom tri týždne kvôli tomu odkladám inú vec, lebo sa určite ozvú. Spoiler: neozvali sa.
Neexistuje žiadne ospravedlnenie na to, že vám do oči klamú. To že majú veľa práce, je iba sprostá výhovorka. Keby ozaj mali veľa práce, povedia vám, že ak sa vám neozvú do určitého dátumu, máte smolu a vybrali niekoho lepšieho. Nič sa nedeje, vždy sa nájde niekto lepší, ako si ty. Dobre vedia, že sa vám neozvú, ale nejaká vesmírna sila im bráni byť úprimnými a tak vám do očí zaklamú, veď to nikomu nevadí. Iba vám. Ťažko nájdete viac demotivujúcu vec ako márne čakanie na to, že sa vám konečne niekto ozve a viete, ako na tom ste. Možno to je iba trik, postupné sklamanie namiesto intenzívneho, v pondelok si poviete "Však okej, dnes si dávajú dokopy výsledky, ozvú sa neskôr", v utorok "No tak zajtra mi teda dajú vedieť", v stredu "Možno toho majú veľa, určite vo štvrtok budem vedieť", vo štvrtok "Zajtra. Zajtra sa ozvú" a v piatok večer už viete, že ste zase v piči. Za všetkých sklamaných vravím, povedzte mi to rovno, nenechajte ma, kurva, čakať ako pubertiaka na prvú súlož.
Píše mi ženská na Linkedin, že má pre mňa super ponuku, nech jej pošlem životopis. Pošlem a na druhý deň mi odpíše, že sa na to nehodím. Píše mi iná ženská, že má ponuku, nech jej dám číslo a zavolá mi. Dám jej číslo a nezavolá mi, píšem jej mail, neodpíše. Ďalšia žena má pre mňa ponuku v Prahe a chce so mnou hovoriť o dva dni. Pošlem jej číslo a už o tri týždne mi volá kolega, s ktorým sa dve hodiny rozprávam a nakoniec mi pošle popis pozície s tým, že sa mi niekto čoskoro ozve. O tri týždne sa ozve iná ženská, že nevie, o čom som sa rozprával s chlapíkom, ale má tri pozície a nech jej dám vedieť, o ktorú mám záujem. Z troch pozícií sa ani jedna nepodobá na to, o čom som sa pred troma týždňami rozprával, tak jej píšem, že som sa bavil o inom a neviem, čo odo mňa momentálne chcú, keďže životopis už majú a tým naša komunikácia končí. Volá mi ženská ohľadom pozície, na ktorú som sa hlásil, porozprávame sa a povie, že o týždeň sa mi ozve niekto, kto má tú pozíciu na starosť. O dva týždne sa ozve iná ženská, poviem jej presne to isté, čo som povedal predchádzajúcej, dozviem sa, že sa mi o týždeň ozve niekto, kto má tú pozíciu na starosť. Neozve sa nikto. Volá mi personalista s ponukou, je to ale súrne a tak ruším večerné plány a idem namiesto toho na pohovor. O týždeň som na druhom kole, personalista mi volá po skončení pohovoru a pýta sa, aký som mal dojem a uisťuje ma, že do konca týždňa budem vedieť, na čom som, a ja si vravím, že konečne niekto normálny. Do konca týždňa sa mi neozve, ale ďalší týždeň zavolá môjmu kolegovi a ponúkne mu tú istú prácu, čo mne a ja si uvedomujem, že som naletel ďalšiemu kokotovi a naivne som si myslel, že som preňho niečo viac ako možná provízia. Toto je best of za posledné tri mesiace a jediné, čo s tým môžem spraviť, je napísať týchto pár viet. Myslíte, že to pomáha? Vôbec nie. Po tom všetkom by mi prišlo už aj takéto interview celkom v pohode.
Mimochodom, polovica prípadov bola mimo Slovenska. Aspoň v niečom dosahujeme svetové kvality.
