My hráči to nemáme vždy ľahké. Minule som si spravil hrací deň a celý som si ho užil pred obrazovkou. Vlastne si robím veľa takých dní. Och, zabudol som, hrávam sa na PC. V podstate ide len o jednu hru, ale zato multiplayerovku a všetci hráči vedia, že tie zaberú najviac. Nie kampaň s dĺžkou pár hodín, ale pravý online svet, kde sa stretnem s inými ľuďmi, väčšinou s kamošmi a tak. Proste povolanie hráč, aj keď za to nedostávam zaplatené. Taký obyčajný závislák dobrovoľník.
Odohraté hodiny sa okoliu vysvetľujú ťažko. Prečo toľko hráš? Čo na tej hre stále vidíš? To sa nepočúva ľahko a už vôbec sa na to dobre neodpovedá. Hlavne vtedy, ak som v hre. Vtedy sa nechcem baviť o takýchto veciach. So Saganom tiež nerobia rozhovor, keď stúpa posledný kopec pred cieľom, či si myslí, že vyhrá. To sa proste nerobí. Tieto veci sa ale dajú vykryť, v podstate si tak vyšumia do prázdna. Iste, niekedy dôjde na ostrejšiu výmenu názorov, ale to sa tiež spraví. Hráči to určite poznajú zo všetkých frontov – rodičia, priateľky/priatelia, manželky/manželia... Hrajú sa všetky pohlavia, tak to proste je. Ako tak píšem, premýšľam, že by som si niečo zvrtol. To by sa však natiahlo na dlhšie, takže zostanem.
Hlad je ďalšou vecou, ktorá pravidelne trápi počas hrania. Vždy sa smejem na prípadoch, kedy sa dotyčný uhral k smrti. Proste sa nenajedol a nenapil dlhú dobu. Nuž, stane sa. V mojej hráčskej kariére som aj ja mal výkyvy, kedy som bol na tom zle. Postaviť sa zo stoličky môže byť problém, hlavne, ak sa vám nechce. Vtedy idú bokom pocity hladu a smädu. Musí sa hrať, tím bezo mňa nevyhrá. Alebo neprehrá, každopádne chcem byť pri tom. Minule sa mi stalo, že som si predsa len šiel niečo zobrať. K poslednému kusu tlačenky pohodenému v chladničke som si nakrájal cibuľu. Zobral som tanier, cestou som si uchmatol polosuchý rožok zo stola a šiel som si sadnúť na trón. Zapol som hru, že sa najem, kým ma do nejakej pripojí. Pripojilo hneď, tak som na tanier pozabudol. O pár minút mi prišlo divné, že mi začali slziť oči. Zalepený na displeji som si nechal cibuľkovým plynom poriadne presýtiť priestor a bolo po srande. Nevadí, stane sa aj lepším h(s)ráčom. Sústredenie je prvoradé a nič vás nemôže v takých situáciách rozhádzať. Je to multiplayer, hráte za jeden tím, takže sa nepripúšťa žiadna odchýlka. Sú ale prípady, kedy si toho niekto nanosí na stolík veľa, robí to pravidelne a docieli tak jedine stučnenie. V tom prípade sa nechuti vstávať od stola nečudujem, tam je to taká dvojsečná zbraň. Vypapáš sa do štádia, že si dáš na hlavu helmičku so sosáčikmi a nič ťa nezaujíma. Na škodliviny si telo zvykne a na WC sa chodí na etapy. Ťažký život.
Zle sa znáša napríklad internet, ale len keď nejde. Ak ide, život je v norme, telesné funkcie fungujú, je to samozrejmosť. Tento klasik v tom mal jasno už v dobách dávno minulých a každý musí tušiť, že to nechcel na pozeranie filmov či sťahovanie porna. Bol, a možno stále je, veľký hráč s vyšperkovanou slovnou zásobou. Tú si asi vyladil v komunikácii so spoluhráčmi, ktovie. No ale nejdenie internetu môže pokaziť deň, to je pravda. V živote hráča neexistujú dostatočné ospravedlnenia od poskytovateľov služieb, neberie sa do úvahy búrka alebo odtrhnutá anténka. Treba to riešiť a okamžite. Keď nepomôže reštartovanie routera, vybratie a zasunutie káblika a reštartovanie PC, prídu na rad tie menej pekné praktiky. Tak čo je do pičé! Jebe tomu?! Nezvládnuteľnejší jedinci sa uchýlia aj k fyzickým trestom pre klávesnicu, kopkanie nožičkami o podlahu, nervózne pochodovanie po izbe a tak. Z iného pohľadu ale taký výpadok má aj svetlejšie stránky – môže sa to brať ako kondičný tréning (nervózne pobehovanie po izbe), hráč je schopný zistiť, či s ním niekto býva (nervózne opustenie s izby) alebo sa môže vyriešiť hygiena. Sa líši od jedinca, no.
Večný problém predstavujú aj zvonce, resp. ich používatelia. Názorná situácia – ja som doma, ten čo stojí dole pri zvončekoch neni (logicky). Som v hre a zrazu to zazvoní. V takých situáciách je najlepšie chvíľočku počkať, či sa zvonček rozozvučí viackrát za sebou. Tým vyjde najavo, že je to asi urgentné a bolo by vhodné otvoriť. Nikto však nechápe, že hra sa proste nemôže len tak stopnúť a ja si nemôžem dovoliť odbehnúť z fightu. V takých chvíľach sa veľmi nerozmýšľa o tom, kto by to mohol byť, hlava len vyhodnocuje prioritu a pokiaľ nie je dostatočná, dvere zostanú zavreté. zvonce=odpad
Ako každý neprofesionálny športovec, aj v tomto odvetví sa uplatňujú časové posuny a blízky by ich mali akceptovať. Tak napríklad je večer a niečo mi hovorí, že spať ešte nejdem. Vnútorný hlas som počúvol na 110%, PC sa vypína o 7ej ráno. Čo ale s načatým dňom? Sú dve možnosti – 1: Potiahnuť to až do nasledujúceho večera 2: Vysporiadať sa s časovým posunom, zabarikádovať dvere na izbe, vypnúť zvonenia a prespať do večera. Druhá možnosť znamená rapídny časový posun, telo si musí zvykať, no hrôza. Však hokejisti by vedeli vyprávať, ale len tí lepší, za more lietajúci alebo po Sibíri sa presierajúci. Vidíte tú paralelu s ABSOLÚTNE NORMÁLNYM a všetkými PRIJÍMANÝM ŠPORTOM?
Teraz zájdem trošku do mnou neprebádaných vôd, nakoľko mám súdnosť a sebareflexiu, no párkrát som sa týmto velikánom aspoň na dohľad priblížil (tým sa nechválim, len podotýkam). Sú to smradi. Hygienu neuznávajú a je pre nich len zbytočnou stratou času. Legendy sa šíria rýchlo a v mojom okruhu som už zažil niekoľko takých hráčov. Nezazlievam im to, priority si určili. Už horšie bolo, keď navštívili obľúbenú internetovú herňu a smrdeli tam. Ako sa má človek cítiť spokojne, keď si vedľa neho sadne smradľavý, roztekajúci sa smažáčik? Je pekné, že si doniesol vôňu domova a cnie sa mu, ale do štádia, kedy som to ochotný akceptovať, som ešte nedošiel. Ani nechcem. Ako takýchto jedincov spoznať?
- Vonku ich väčšinou nevidno...
- ...ak ale vyjdú, sú maximálne nesvoji
- Nevedia sa pohybovať, netypická práca s rukami
- Čudná chôdza, prechádza do zakrádania
- Po bližšom preskúmaní sú viditeľné lupiny
- Pri otázke na dotyčného vytočí pohľad a snaží sa utiecť zo vzniknutej situácie
- Prevažne mastné, dlhé vlasy + plnofúz
- Je to chlap, ak nie, tak potom takto
- Ostatné sa líši od zásad tých ktorých jedincov...
Od extrému k extrému, život a internety ma naučili. Takisto som sa naučil, že aj tá najlepšia mašina môže mať svoj zlý deň a že sa môže niečo dosrať. Ako je bežec rád za najnovšiu edíciu tretier alebo vojak za ultra brutálne next-gen zbrane, aj hráčik potrebuje svoje vybavenie. Mašiny s našlapaným výkonom, obrovskými monitormi, profi myškami, podsvietením… To je domov, to je vášeň. Ak ale niečo z toho odíde, začína sa peklo. Tí zdatnejší si porobia sami, ostatní sa obrátia na okolie a budú všetkým znepríjemňovať život, až kým sa nenájde riešenie. Môže trvať dlho, a práve vtedy sa v živote objavia iné hodnoty. Zrazu sa dokáže oceniť počasie na balkóne, opráši sa TV s reklamami alebo otvorí sa kniha (veľmi krajná situácia, v telke nemôže byť absolútne nič a na balkóne musí byť +40). Blízki ocenia, že ste si našli čas aj na nich, no vy viete, že je to len dočasné, kým sa neopraví podsvietená štvorjadrová hráčska lásočka.
Totálnym protipólom sú hráči na starých šľuchtách, šunkách a zemiakových generátoroch elektrickej energie, ktoré vyrobia viac tepla ako prinesú osohu z hrania. Absolútne najhorší hráči celosvetovo sa nachádzajú v Poľsku a Rusku, o tom nie je pochýb. Tak napríklad Váňa alebo Alexej. Odpad hráčskej komunity, hlúpe hlavy z východu. Tu sa žiadne námietky neprijímajú, fakty sa prekrútiť nedajú. Komunite sa teraz ale venovať viac nebudem. A vlastne sa už momentálne nebudem venovať ničomu. Idem si svoj ťažký hráčsky život osladiť poriadnou niekoľkohodinovou seansou. Hráči majú problémov veľa, preto treba hrať čo najviac, aby sa všetky stratili alebo sa odložili na inokedy.
