Nejde mi!

Pozn. - TENTO ČLÁNOK JE URČENÝ VÝHRADNE MUŽOM! (ženy nepochopia)

Predstavte si to, chodíte po meste a zháňate nejaké vianočné darčeky. Je sychravo.
A vám strašne treba! Najprv to ignorujete. „Veď ešte vydržím, už len štyri obchody na tejto strane ulice,“ vravíte si. Ale už sa neviete sústrediť, máte pocit, že vám žltnú očné bielka. Ten pocit je silnejší, než všetko ostatné, zachádza vám pod nechty viac než od mrazu. V hlave hlodá kontrolka a zjavuje sa obrázok Tycha de Brahe, ako si ho pamätáte z učebnice, a uvažujete, či na tej legende o jeho smrti môže byť niečo pravdivé.

Predstava záchoda vám pripadá ako nádherná fatamorgána. Už aj vaša chôdza typu X začína byť smiešna. Dúfate, že vás váš malý, scvrknutý kamoško nezradí a neotvorí stavidlá. A už absolútne nemyslíte na nákup. Najradšej by ste tie igelitky tresli o zem, aby ste mali voľné ruky, ktorými sa nutkavo chcete chytiť za rozkrok, aj keď vám je jasné, že uzol si urobiť nedokážete (neverím, že medzi čitateľmi DM sú výnimky, prípadne černosi). Máte jediný cieľ – vypustiť sa a uľaviť si. Pohľadom čekujete zadné dvorčeky, kríky, všetko, kam by ste už boli ochotný zaliezť. Ale predsa len – nie ste buran. A možno ste videli toto videjko:

V našich mestách je pravdepodobnejšie, že uvidíte Haščáka v kroksoch na skútri než verejné záchody. Ste zúfalý. A tu zrazu sa pred vami v jagavom opare objaví najobľúbenejšia „reštaurácia“ zo všetkých, ktorú len nedávno pokoril šušlavý anglický kuchtík! Jupí! Tam sa dá vždy!

Prederiete sa cez pubertiakov, pre ktorých je najvác kúl sŕkať malý vanilkový šejk, a vchádzate do onej vytúženej miestnosti s modrým svetlom. Kabínka je klasicky „mimo prevádzky“. Dva pisoáre vám pripadajú ako svetielka na konci tunela. Postavíte sa k jednej mušličke, ktorá je v týchto chvíľach symbolom nirvány. Igelitky pokojne spustíte na očúranú zem. Nadávate na opasky, ako na ten najdebilnejší vynález všetkých dôb a prisaháte, že budete do konca života nenávidieť pracky, aby ste sám sebe už o pár sekúnd nadávali do volov, že ste sa frajerkou nechali nahovoriť na 501, lebo v nich vraj máte pekný zadok. „Seriem na zadok, chcem zips, nie gombíky!“

Nakoniec je po pár naučených pohyboch čvirik úspešne vonku a vy už cítite, ako sa blíži slastná vlna úľavy. „Áno, áno, áno, NIEEEE! Konec! Stop! Štopeľ!“

Vedľa vás sa postaví veľký tučný prasiak, v jednej ruke drží kolu, z ktorej sŕka, a druhou drží svoj mäsitý výrastok. Vám začína perliť pot na sluchách, pretože prerušená pieseň bolí. Úkosom na neho hľadíte a vravíte si: „Vypadni ty sviňa prašivá obtlstlá, machom a lišajníkmi obrastená!“ A on nič. Zjavne sedel v podniku od rána a kola v ruke nebola jeho prvá. Každá sekunda jeho cvŕkania je nekonečná. Aj on už na vás hľadí úkosom. Vy sa tvárite, že ste v pohode. A keď sa nedíva, opäť sa na neho dívate. Výmena pohľadov ako vo westerne. „No čo kurwa čumíš, tapír prerastený! Migaj het!“ – nadávate mu v duchu. Ale on sa neponáhľa.

Podlamujú sa vám nohy, a skúšate si povedať: „Kurwa, čo je na tom? Keď to dokáže on, prečo nie ja? Prečo ma môj pipas, mozog – celé telo takto zrádza?!“

Konečne si tá bedňa tuku svoj obtlstlý mechúr vyprázdnila! Odchádza –aj ste radi, že sa neobťažoval umyť si ruky. Konečne je preč.
Teraz si konečne uľavíte. Ale nejako nejde! Zašprajcovalo sa to. Snažíte sa sústrediť, zatvárate oči, a keď ich otvoríte, stojí vedľa vás nenápadný chlapík s aktovkou medzi nohami. „No to snáď nieee!“

Znova zatvárate oči, predstavujete si, že stojíte na lúke pri strome, pred múrom celkom sám ako prst, niekde na planine – ale nič nepomáha. Snažíte sa sústrediť, ale namiesto toho vám napadne, že chlapík vedľa vás celkom iste citlivo vníma, že nepočuje zvuk vášho moču, a určite vás má za nejakého úchyla. Tak vám ostáva len ten najpríšernejší variant: Zatvoríte rázporok, tvárite sa, že hotovo a pomaly, pomaličky sa presuniete k umývadlu. Chlapík skončí, dáte mu pri umývadle prednosť, a keď konečne odchádza, ste úplne v koncoch. A to sa ešte dnu tlačí nejaký mladík. „To už je moc!“ Privriete mu dverami prsty, dvere pribuchnete a zahasprujete pohodenou metlou, ale už je to zbytočné, po rifliach vám steká jasná teplá stružka.

Poznáte to? Tak vedzte, že nie ste zďaleka jediný! Nechápem, že tak závažnej tematike sa doteraz nikto v Dailymale ešte nevenoval! Tento bizarný problém s močením bez intimity trápi veľké percento mužov a dokonca aj žien po celom svete. Trpí ním vraj viac než 1/12 ľudí! Vedecký názov tejto zákernej psychofyzickej haluze je PARURÉZA a patrí k sociálnym fóbiám. Iné názvy sú „ostýchavé obličky“, urofóbia, či „syndróm hanblivého mechúra“. Ja o sebe vždy hovorím, že som „šťankoplachý“.

Áno, priznávam sa, tento problém mám už od detstva. Vždy ma to štvalo v Žarnovici. Po ceste autom do Banskej Bystrice sme zvykli stáť v tamojšom motoreste. A k motorestu patril príšerne zasmradený hajzlík, kde ani mušle neboli, ale ten najhorší variant – akýsi válov, v ktorom boli nahádzané také tie dezinfekčné vajcia – čisté peklo.

Už len to znervózňujúce prskanie vlastného moču na topánky ma privádzalo do mdlôb, nieto ešte predstava, že mi na nohy prská moč chlpatého šoféra kamióna vedľa mňa (aj keď pri mojej výške som mával oprskanú aj hlavu). Jediným riešením bol areál Zlatej prilby, ktorý bol našťastie hneď vedľa. Plochá dráha bola celkom solídne poobštiavaná.
A ten najhorší parurézický zážitok mám z amerického autobusu. Tam mi tak strašne bolo treba! Zistil som však, že cikanie v rýchliku je úplná polahoda! Knísanie autobusu je tak strašne rušivé, že asi tak po polhodine myšlienok na niagarské vodopády, záplavy v Bangladéši a prasknuté potrubia, som to musel vzdať. Bol som presvedčený, že zomriem ako Tycho, akurát že Ticho, a nikto si o mne nebude hovoriť legendy o prasknutých mechúroch.

Je to utrpenie, ale sú takí, čo sú na tom ešte horšie. Mne stačí nájsť si kabínku v nákupnom centre, ale poznal som experta, ktorý bol schopný robiť veľkú potrebu jedine doma. A to nie je všetko, potreboval sa pri tom kompletne povyzliekať. Uf, nechcem si ani len predstaviť, čo robil, keď ho to chytilo na lyžovačke.

Keď som pátral na nete, začudoval som sa, koľko materiálu som našiel. Najmä v súvislosti s antidopingovými testami, kde musia športovci cikať pod dozorom. Brr! To radšej prídem o medailu. Dokonca je to skvelá téma pre Teleráno:

^{Ak chcete problém riešiť, navštívte psychológa.}

Takže, vážení páni, ak sa vám pritrafí podobná situácia, ako som popísal v úvode, nezúfajte. Stačí pár sedení u behaviorálneho, alebo kognitívneho terapeuta (typická americká rada), a pokojne sa dokážete vyčúrať aj pred prezidentským palácom, čo vám zabezpečí šot vo večerných správach a Hrušovský vám pridelí medailu ako hrdinovi odboja. Alebo si nájdite metódy na youtube: