Nič tak človeka nevyženie z postele ako hlad. Tu sa k tomu pridalo aj slnko, ktoré sa zobudilo už o 04:30. Vydržala som to do siedmej. Keď som zišla do foajé, potešila som sa, lebo evidentne ešte všetci ostatní hostia spali. Bolo nás tam iba zopár. Hotel nemal takú tú klasickú recepciu, ale vstupná hala slúžila zároveň aj ako priestor, kde sa podávali raňajky a recepcia bola vlastne jeden notebook, ktorý keď zo stolíka presunuli, ráno sa zázračne premenil na stôl plný dobrôt. Ale keďže sme v Škótsku, chceme poriadne škótske raňajky. S malými obmenami si na tanieri nájdete – volské oko, baked beens alias fazuľu v rajčinovej omáčke, haggis („savory pudding“ ide o mleté ovčie vnútornosti... srdce, pečeň a pľúca pomleté s cibuľou, koreninami a sadlom, varené v ovčom žalúdku) národná škótska špecialita, opražená slanina a párky s bylinkami, grilované rajčiny a huby, black pudding (tzv. krvavý párok, podobný našim krvavničkám), opečený toast a maslo. Ďalším typickým raňajkovým jedlom je „Scottish porridge” ovsená kaša. Toto jednoduché jedlo predstavuje kus pohnutej škótskej histórie. Bola základným jedlom ľudí z Vysočiny (Highlanders), ktorá im dodala silu a zasýtila ich. Pôvodne do nej nedávali nič, iba soľ. Dnes si do nej zvyknú primiešať biely jogurt, ovocie, alebo orechy. Neskutočný zážitok. 

Dogúľala som sa späť na izbu, a pozrela von oknom. Bolo zamračené a z oblohy sa valila voda. Bola som spokojná, počasie ma nesklamalo. Ako mi raz jeden kamarát povedal “pred raňajkami zažiješ štyri ročné obdobia”. A okrem snehu bolo naozaj všetko. Vyzbrojená nepremokavými topánkami a vetrovkou, s dáždnikom v zálohe, som sa vybrala spoznávať mesto. Cestou v hale som stretávala ešte rozospatých hostí, s otázkou v očiach “why so soon?” Ako som vyšla na ulicu a spravila pár krokov... bola som mokrá ako myš. Kým som vytiahla dáždnik, ako dve myši. A potom fúklo. A bolo po dáždniku. Po chvíli sa dážď ukľudnil a ja som zbadala schody (skratku), ktoré viedli hore k hradu. Dáždnik som si nad sebou držala oboma rukami, ako lopúch a prišlo mi to strašne smiešne. Schody sa zdali byť nekonečné. Neskôr som zistila, že síce ich je veľa, a sú všade, ale dokážu ušetriť veľa času. Spomínala som, že Edinburgh sa rozprestiera na 7 pahorkoch ako Rím? A tieto prevýšenia si užijete. A aj tie výhľady. Dychberúce. Ďalšie odporúčanie ohľadom hotela je, zistite si, či k nemu náhodou nevedie 200 schodov od vlakovej stanice, alebo z miesta, kde vystúpite z autobusu, alebo električky. Realita. Schody ma priviedli na jednu z najrušnejších ulíc Royal Mile. Táto ulica spája Edinburský hrad a Palác Holyrood, a je dlhá presne 1 škótsku míľu (1.81 km). Ak si chcete kúpiť suvenír, kašmírový/tartanový šál, kilt, tvídový kabát, alebo tašku, magnetky, typické sladkosti ako Caramel Fudge, (tieto boli famózne), výborné čokolády z Isle of Skye, alebo všadeprítomné Rocks, tak toto je to správne miesto. A whisky. Bez E. (Whisky je zo Škótska, Whiskey je z Írska. Ale k whisky sa dostaneme neskôr). Úprimne, nikdy predtým som nezažila podobnú ulicu, kde je doslova jeden obchod na druhom a všetky tieto obchody sú popretkávané úzkymi, skoro neviditeľnými spojovacími pasážami nazývanými “Close”. A nikdy neviete či vedú strmo nadol, alebo nahor. Aj vďaka tejto ulici človek zistí, akí sú Škóti hrdí na svoju krajinu a tradície. Škótske vlajky sú všade naokolo (snáď každý obchod má v sebe názov Scotland), cestou stretnete mužov v kiltoch a v sakách ponáhľajúcich sa do práce, pouličných hudobníkov oblečených od hlavy po päty ako praví Škóti, hrajúcich na gajdy tradičné piesne. Škóti sú usmievaví, srdeční ľudia a veľmi radi Vám pomôžu, poradia. To je moja skúsenosť. Zároveň sú veľmi vtipní a veselí a nemajú problém si z vás vystreliť. Nejeden krát som sa veľmi dobre pobavila. „Sooooory ui ar kloooousd. Aaaaur doooog is sliiipin... Nou nou kaaam iiin, džast džoukin.” Keď vravím, že vlajky vejú na mnohých miestach, prekvapilo ma, že na niektorých budovách stále viali aj vlajky EÚ. Akoby tým chceli povedať, že oni nechceli z EÚ vystúpiť.

Problémom pri nákupe čohokoľvek je vybrať si, ak niečo hľadáte. Iste, nájdete tu i mnohé lapače na turistov, ale je mnoho obchodov, ktoré majú niekoľko storočnú tradíciu a dokonca stále majú nad obchodom dielne, kde tkajú a šijú na pôvodných strojoch. A môžete si ich ísť pozrieť. Ceny na Royal Mile nie sú prestrelené (ak teda nevstúpite do obchodu s nápisom „since 1726“), skôr si držia rovnakú hladinu kamkoľvek zablúdite. Ja odporúčam zájsť do info centra VisitScotland Edinburgh, nachádza sa uprostred Royal Mile oproti St. Giles Cathedral. Majú tam originálne “škótske” suveníry a drobnosti na pamiatku na jednom mieste. Nákupní maniaci si na svoje prídu na neďalekej Princes street, kde sa nachádzajú obchody od výmyslu sveta. A po dlhom chodení odporúčam oddych v Princes Street Gardens. Je to rozľahlý, nádherný park s výhľadom na Edinburský hrad, s fontánami, lavičkami a zelenými plochami na posedenie si a relax.

Nájdete tam aj sochu Wojteka, medveďa – vojaka, ktorého príbeh je nezabudnuteľný a jeho socha pripomína všetkých statočných mužov, ženy a deti, ktorí bojovali v 2. svetovej vojne. Ľudia sa pri ňom zastavujú a pošúchajú mu nos, pretože autor jeho životopisu napísal, že Wojtek (Voytek) mal rád škrabanie na nose. A tak mu ho aj takto doprajú, až je z bronzového nosu zlatý.

Splnila som si sen a kúpila som si kilt, s podkolienkami, šálom aj s čiapkou. Áno, aj ženy nosia kilt. A že im to sekne. Pokým som našla taký, po akom moje srdce pišťalo, prechodila som polovicu Edinburghu, aby som nakoniec našla ten správny obchod a kilt za rohom ulice, kde som bývala. Pod svetlom býva najväčšia tma sa vraví, však. K ďalším dôležitým doplnkom patrí sporran (tastička) a spona na kilt. Nakoľko v Škótsku existujú klany (clans), každý klan má svoju farbu tartanu (existuje údajne až 7000 vzorov tartanu) a každý rod má aj svoje jedinečné spony. Tieto klany sa datujú k dávnemu predkovi. Tartan bol charakteristický pre klany na Vysočine, až do bitky pri Cullodene v roku 1746 (kde Angličania porazili Škótov), kedy boli zakázané a čo i len kúsok tartanu bol dôvodom k uväzneniu alebo poprave. Táto bitka vlastne znamenala koniec klanov, nakoľko všetci významní predstavitelia klanov v tejto bitke padli. Až neskôr sa zákaz zrušil. Iróniou bolo, že tartanový vzor si obľúbila kráľovná Viktória a neskôr sa tartan stal obľúbenou súčasťou oblečenia i u členov kráľovskej rodiny.

Nakoľko neprestávalo pršať, vbehla som do prvého obchodu, že snáď tam kúpim nejaký pršiplášť, alebo pončo. Prekvapivo výber bol široký, predpokladám, že je to veľmi žiadaný artikel turistov. Ja som však našla niečo ešte lepšie a tak som z obchodu odchádzala s nepremokavou bundou po kolená, s veľkými nápismi „Scotland“ na rukáve. A veru, nedám na ňu dopustiť. Ako som sa pred obchodom rozhliadala, moje oči zachytili slovo Whisky. Presnejšie The Scotch Whisky Experience. A nebolo treba viac rozmýšľať. “Dzime! Chuadno je, mokneš, zehreješ sa, zňútra i zvenku”. Ihneď po vstupe dovnútra bolo cítiť, v akom kráľovstve som sa ocitla.

Whisky. Slovo pochádza z gaelského pomenovania usquebaugh v preklade “voda života”. Uisge znamená voda a Beatha znamená život. Rozdiel medzi whisky a whiskey pochádza z prekladov slov zo škótštiny a Írskej gaelštiny. V 19. storočí mala škótska whisky zlú kvalitu a tak ju chceli írski producenti odlíšiť od tej svojej. Dnes sú však obe, škótska i írska, najlepšími “špiritusmi” na svete. Americká whiskey s “E” je pravdepodobne výsledkom veľkého počtu írskych imigrantov, ktorí ju začali vyrábať na území USA.

Predo mnou stála pomerne veľká skupina ľudí rôznych národností a tak som len dobehla k jednému pultu, kde stál usmievavý mladík. „Fàilte” (Dobrý deň v gaelštine) s úsmevom ma privítal. Keď som si vyzliekala mokrú bundu a hľadala, kam uložiť mokrý dáždnik, dodal „krásne počasie máme dnes, však?“ Zasmiala som sa a povedala, že úplne dokonalé. Spýtal sa ma, ktorý okruh som si vybrala. Vtedy som si uvedomila, že som si nestihla pozrieť možnosti... Videl aká som zmätená, tak prstom ukázal na stenu s možnosťami jednotlivých okruhov. „Tak koľko si dáte pohárikov?“ uškrnul sa a ja by som sa v tom momente stavila, že mi asi aj zatykal. Vravím mu „Jeden, na začiatok“. „Deset hodzin a ja sa idem sčápat. Panenkomariapodprsenská, zakry si oči, alebo si ulej se mnú“. Mladý muž sa predstavil ako Luis a chvíľu som prestala vnímať, čo mi vraví, lebo som sa iba započúvala do jeho akcentu. Chyba. „Takže sa vidíme o chvíľu, Slàinte Mhath! (nazdravie)“ a už ma šikoval do veľkého suda, ktorý prišiel na koľajničkách. Sadla som si a on ma pripásal. „Viiiič léénguič dja uont?“ ukázal mi možnosti v ktorých jazykoch môžem mať prehliadku. Na milisekundu som si chcela zvoliť škótštinu. „Ingliš pliis“. A tak som sa vydala za dobrodružstvom. Nebudem popisovať, čo som absolvovala, aby som nespoilerovala, ale stojí to za to. Naznačím, že multimediálnou formou vás prevedú históriou škótskej whisky, spôsobmi, ako sa destiluje, vyrába, skladuje, aké druhy akými spôsobmi vznikajú, ako sa delia a aké whisky sú charakteristické pre akú oblasť. A potom vám ukážu najväčšiu zbierku whisky. Zlatý trezor. Keďže ako začiatočník som si vybrala striebornú tour, mala som možnosť ochutnať jednu whisky podľa svojho výberu. Aj ten výber spravili nezabudnuteľným zážitkom. Celé to bolo zamerané na všetky vaše zmysly, pastva pre oči, uši, nos aj chuťové poháriky. Iste, nie je to to isté ako návšteva niektorej zo škótskych destilérií, ale ako úvod do problematiky je to fantastický zážitok. A ako každá atrakcia aj táto má gift shop. A že mi tie fľašky pri odchode štrngali v ruksaku. Slàinte!