Keď som si pri plánovaní svojej Tour de France pozerala mapu a krúžkovala mestá a miesta, ktoré zaradím do svojich „musts“ voľba padla i na Tolouse. Z mnohých dôvodov. Zasmiala som sa, lebo ako prvá myšlienka ma napadla... veď odtiaľ bol Žofrej! Áno, aj toto bola jedna z motivácii. Aj keď som tam nakoniec nešla, neskôr som navštívila aspoň zámok, kde Angelika so Žofrejom „bývali“ (kde sa točil film of kors), v inej časti Francúzska. Ale darmo, neprijali ma, tak som si to aspoň okukla spoza vodnej priekopy a v mysli si prehrávala scénu, kde Nikolas hádže skrinku s jedom do vody a kričí do tmy Anželiiiiiik, Anželiiiiik! Ako ja pri bráne zámku... Žofreeeej, Žofreeeeej! Obaja sme skončili s ovisnutými nosmi. Ale zámok mali krásny. Snobi.
Takže toľko k jednej z motivácii navštíviť Toulouse. Ale. Cestou som si totiž náhodne spomenula, že v Toulouse sa nachádza Aeroscopia. A Airbus. A Concorde. Dala som si taký facepalm, ešteže som práve nesedela za volantom. Ako som mohla zabudnúť, že je to v Tolouse. V tomto rozhodovaní vidieť mesto versus Concorde, bol víťaz jasný. Pre vysvetlenie. Čo si moja pamäť pamätá, fascinovali ma autá a lietadlá. Cez zbieranie angličákov, hranie NFS a podobne, trenažéry, cez hodiny sledovania otca pri oprave áut, vôňa oleja. Neskôr sa pridal obdiv k Spitfire a Concorde. Rôznorodá zmeska. A keď som o mnoho rokov neskôr prvý krát pristávala na letisku Charles de Gaulle v Paríži a míňali sme „vystavený“ Concorde, asi tam niekde som si povedala, že raz... raz sa v ňom ocitnem. A túto príležitosť som si nemohla nechať ujsť. Takže po hodinovej jazde po toulouskom obchvate som konečne našla svoju tabuľu s nápisom Sortie - Aeroscopia. Bola som príjemne prekvapená, pretože išlo o rozľahlý areál s ešte rozľahlejším parkoviskom. A s bonusom, stromami a s chládkom. V tej horúčave na nezaplatenie. Cez plot v diaľke som ho zahliadla... Concorde... som tu! Múzeum v sebe skrýva mnoho lahôdok pre nadšencov letectva. Ja sa vôbec nepovažujem za odborníka, ja som iba taký malý nadšenec pár typov lietadiel. Ale viem, že si tam ľudia prídu na svoje. To krochtanie blahom v rôznych jazykoch bolo veľmi výrazné a počuteľné. Oooooo, woooooow, loook loook, shiiiiiiiiiiiiit, ooomaaaaajgooood, meeerdeeee, unglaauubliiiiiiš, se pa vreeeeee. Mohla som si paličky zapisovať. Výborne vysvetlený vývoj letectva, jednotlivých typov lietadiel, sú tam rôzne trenažéry, môžete si vyskúšať skills a pokúsiť sa virtuálne skonštruovať jednotlivé typy lietadiel. No najmä, sú tam lietadlá (cez najväčšie nákladné, Airbus, Concorde, presne ten vrtuľník z M.A.S.H..., ktoré si viete ohmatať a najmä, si ich (niektoré) obzrieť zvnútra. A to je asi to najviac. A ak máte veľa času, môžete si kúpiť kombinovaný lístok do vedľa stojacej fabriky Airbusu. Ja som toľko času žiaľ nemala, ale plánujem sa tam ešte vrátiť. Ak pomery/situácia dovolia. A ja sa budem venovať Concordu. Pokúsim sa zhrnúť to najzaujímavejšie, čo som sa o ňom dozvedela.
Ako prvá ma pobavila historka okolo názvu lietadla. Bitka o „E“. Či to bude Concord (po anglicky) alebo Concorde (po francúzsky). Keďže pri vývoji išlo o spoluprácu Francúzska a Británie, každá strana chcela, aby bol názov podľa nej. Nakoniec po prestrelkách si v britskom parlamente povedali, že to bude Concorde s E. Lebo to „E“ predstavovalo podľa nich eleganciu, exkluzivitu a Anglicko (England). Veď koniec koncov, pracovali spolu na zhode (concord v eng. a concorde vo fr.).
Celkovo bolo vyrobených 20 lietadiel, vrátane 6 prototypov. Toto nadzvukové lietadlo lietalo 2x rýchlejšie ako zvuk. V praxi, keďže je rýchlejší ako zvuk, nepočujete ho „prichádzať“. Ale naopak, pre jeho sonický (tu mi korekcia ponúkla za správne slovo – senický, uulu) tresk nemohlo lietať nad obývanými územiami. K tomu problému sa vrátim neskôr. Bolo to krásne, rýchle lietadlo pre bohatú klientelu. Cena vraví za všetko. Napríklad v roku 1997, spätná letenka z New Yorku do Londýna stála 7,995 dolárov (čo je asi 12,900 dolárov v 2020). Ušetrený čas, kričiaca peňaženka.
Obe vlády do jeho vývoja naliali miliardy. A preto sa od začiatku (cca od 1963) snažili nájsť kupcov. Na Blízkom Východe, v Amerike, v Kanade, v Európe. Aj sa im podarilo uzatvoriť predbežné kontrakty... istý šejk, počas predvádzacieho letu, požiadal, či môže ísť do kokpitu. O chvíľu ľudia dolu vo veži zdesene pozerali na oblohu, keď sa im šejk hlásil, že pilotuje. Po pristátí, na otázku, či ho teda kúpi odpovedal: „Áno, dve“. Od 1972 však nepredali ani jedno lietadlo a všetci pôvodní záujemci postupne od objednávok odstúpili. Najmä pre jeho nákladnosť a hluk.
Nakoniec Air France a British Airways boli jediné spoločnosti, ktoré Concorde prevádzkovali. S jeho vývojom začali v roku 1965, o 4 roky neskôr sa uskutočnil prvý let. Avšak do prevádzky bol nasadený až v roku 1976. Prvé dva lety sa simultánne uskutočnili v januári 1976. Z Paríža do Ria De Janeira a z Londýna do Bahrainu. Vo vzduchu bol Concorde do 2003. Z prevádzky ho stiahli po tom, čo sa v roku 2000 stala tragédia pri štarte z letiska Charles de Gaulle, keď pri vzlete lietadlo začalo horieť a zrútilo sa na hotel neďaleko letiska. Zomreli všetci pasažieri i posádka. K jeho koncu prispeli okrem veľkých finančných strát i udalosti z 11. 9. 2001 a koniec podpory od Airbusu.
O konkurenciu v nadzvukovom lietaní a teda Concordu, sa snažili i USA a ZSSR. Avšak snahy USA o skonštruovanie lietadla skončili iba papierovou maketou. Chceli, aby bolo lietadlo ešte rýchlejšie. A preto bolo ťažšie a muselo mať väčšie krídla, ktoré sa sklápali. Nakoniec to vzdali, ale prišli s niečím iným. S Jumbom. Mohli ním prepraviť omnoho viac cestujúcich a najmä za oveľa nižšie sumy.
ZSSR skonštruovalo vlastné lietadlo Tupolev Tu-144. Tak nápadne sa podobalo Concordu, že sa vravelo o špionáži a na západe dostalo prezývku "Konkordski/Concordski". Toto lietadlo však nikdy nepreletelo Atlantik. Aby mohlo lietať nadzvukovo ako Concorde, muselo mať prídavné spaľovanie, čo si vyžiadalo obrovskú spotrebu paliva. Celkovo bolo, ako sa vraví, ušité horúcou ihlou a bol to skôr produkt štátnej propagandy a prestíže. Preto aj vzlietlo prvýkrát v roku 1969 o dva týždne skôr ako Concorde. Nebolo ale určené pre prepravu cestujúcich, lebo v kabíne bol obrovský hluk. Neskôr, v 1973, sa obe lietadlá stretli na prezentácii v Paríži. Prvý vzlietol Concorde, hladko, elegantne. Nasledoval vzlet Tupoleva. Jeho let však nedopadol dobre. Začal horieť a rozpadol sa vo vzduchu.
V roku 1985 sa odohralo iné (tentokrát vtipné) stretnutie nad Írskym morom. Kvôli fotke. S Tornádom od Royal Air Force. Ak by Concorde nespomalil, ani by ho Tornádo nedohnalo. Existuje z toho len jeden záber. Akonáhle pridal, Tornádo ostalo v diaľke a už sa ho ani nesnažilo dohnať. A došlo skoro o všetko palivo. Concorde pokračoval zvesela až na JFK v New Yorku. Neexistuje vlastne žiadna fotka letiaceho Concordu v plnej rýchlosti.
Ako som už spomenula, problémom Concordu bolo, že nebol využitelný na medzištátne pevninské lety, kvôli hluku. Konzorcium potrebovalo lety do Ameriky. Chceli lety do New Yorku, ale tam sa zdvihla vlna odporu, pretože sa obyvatelia báli hluku pri pristávaní a vzlietnutí, keďže vtedy malo lietadlo maximálny ťah. Letisko bolo v zastavanej zóne a ďalší problém bol, že to nebolo americké lietadlo. A tak spravili jeden predvádzací let. Pilotovi sa veľmi šikovne podarilo vzlietnuť tak, aby nevznikol hluk a taktiež tak aj pristáť. Tento manéver je popísaný a zložitý, nebudem ho tu rozvádzať, ale výsledkom bola linka NY – Londýn od roku 1977. Pre Američanov to bolo niečo úžasné. Ušetrili čas, neboli rozbití z 8-hodinového letu, ráno odleteli na stretnutie do Londýna a večer v ten istý deň boli doma. Vlastne smerom do NY dorazili skôr ako odleteli z Londýna, kvôli časovému posunu. Boli to drahé lety a preto boli pasažiermi zväčša biznismeni a bohatí ľudia. No i napriek tomu bol Concorde stále v strate. A na to nakoniec, žiaľ, i doplatil. Na peniaze. Lebo za celý čas prevádzky, sa nevyskytli nejaké vážne problémy alebo nešťastia. Až tragédia v roku 2000. Ak by to nebol taký nákladný projekt, ktohovie, možno by sa mi raz sen, letieť Concordom, splnil.
Ešte niečo k technickým záležitostiam. Všetci si pri Concorde predstavíme ten jeho sklopený „zobák“. Dlho hľadali technici/vývojári ten správny sklon zalomenej kabíny, aby piloti videli na dráhu. Nakoniec sa dohodli na sklone 12,5 stupňa. Tie 4 metrové hranaté „krabice“ pod krídlami, vedúce do motora, slúžili, zjednodušene povedané (a prosím, ak sa tu nájde odborník nech to kľudne viac vysvetlí - hodí do diskusie), na to, aby mohlo letieť lietadlo nadzvukovou rýchlosťou. Bolo potrebné spomaliť a usmerniť prísun vzduchu do motorov.
Muselo sa riešiť veľa rôznych konštrukčných problémov. Ako napríklad problém s radiáciou, zahrievania lietadla a najmä jeho nosu. Tu išlo o nadzvukovú rýchlosť, na kokpite ste si mohli uvariť vajce. V 70-tych rokoch boli ešte počítače v plienkach, avšak bolo potrebné, aby sa tieto záležitosti a ďalšie podobné, riadili digitálne. Tak potrebovali počítač. Lenže počítač v tej dobe bol veľký ako skriňa a tam ich bolo potrebných vtesnať 8 týchto skríň. Pre Concorde ho ale zmenšili, takže v tomto mal náskok pred všetkými.
Keď som stála pred dverami do lietadla, pristihla som sa, že asi nedýcham. Detinské, ale v hlave mi dokola išlo len „ebénci si tu, si tu, hen, do rici, si tu“! No hneď ako som vstúpila, odpadla som. Najprv z toho zatuchnutého puchu a za druhé, že neviem čo som čakala, ale nie to, čo zazreli moje oči. Káble. Káble všade. Asi kilometre káblov, počítače a niekde VZADU boli sedadlá pasažierov. A kokpit? Prvé prirovnanie mi prišlo na um... hobitia nora. Pilotná kabína bola otvorená, ale za plexisklom, a ja som s načapeným nosom na tom skle pozerala na tie mikro páčky, čudlíky, merače a sedačky pilotov. To lietadlo nemohol pilotovať normálny človek. NEMOHOL. Kde by sa tam vopchal? Fascinovalo ma to. Musela som sa však odlepiť po chvíli, pretože za mnou som už počula nespokojne odfrkovanie, také to moje veľmi oblúbene francúzske boooooofffff. Bolo zle. A tak som vyvaľovala oči na tie všetky prístroje a počítače, ktoré v podstate zabrali asi polovicu lietadla. Nie, takto som si to rozhodne nepredstavovala. Vzadu boli mohutné béžové kožené kreslá pasažierov (aj s netopierom), na ktorých sa im muselo spotiť všetko. A durch.
A pár fotiek aby ste získali predstavu.
Bol to zážitok. Jeden z tých, na ktorý sa nezabúda. Popozerala som si a odskúšala všetky trenažéry a simulátory. Pri tom, ako som sa snažila asi na tretí krát vzlietnuť, pristúpil ku mne jeden zamestnanec múzea (podľa mňa sa na mne niekde obďaleč dobre zabával) a spýtal sa ma, či mi môže s niečím pomôcť. A ja, hrdá na práve strávené týždne štúdiom francúzštiny, som na neho vyhŕkla: „Apprendre de voler! S il vous plait.“ (naučiť lietať). Vypúlil oči, a ak by jedol, určite by mu zabehlo. Som čakala, že sa začne smiať, veď akože vtip to mal byť, ale on s gúľajúcimi očami odišiel. Merde! Potom mi to došlo. Voler totiž znamená lietať, ale aj kradnúť. A vtedy som zagúľala očami ja. Detailista.
A ešte pre gurmánov. Odporúčam reštauráciu v rámci areálu. Keďže ide o múzeum a areál fabriky Airbusu, čakali by ste nejakú táckareň, prípadne jednoduchú reštauráciu. No tu to bol presný opak. Keď som vstúpila dnu, chcela som sa otočiť na opätku v svojich džínoch a mikine. A teniskách. Nádherné prostredie, nastajlovaný personál s úsmevom na perách a neuveriteľným jedálenským lístkom. A cenami.
Moje rizoto á la sezónna zelená zelenina, síce bolo viac o syre (a že poriadne aromatickom), ale rukola to krásne vyvážila. Na dezert sa teším pri najbližšej návšteve.
