Odišla som z práce o niečo skôr, aby som si pred vyzdvihnutím syna zo škôlky stihla dať kávu a popremýšľať nad svojou spisovateľskou krízou. Chcela som len zapadnúť do nejakej malej útulnej kaviarne a ticho pozorovať ľudí. Tých v McDonalde už mám okukaných. Žiadalo sa mi sledovať človeka kaviarenského typu. Skúsiť niečo iné, pokojne alternatívne, veď normálnu kávu s mliekom mi snáď urobia všade.
Jasné, že som už počula o alternatívnych prípravách kávy a raw koláčikoch. Ale to aj o klystíre savom a nealkoholickej vodke. Prečítate, pokrútite hlavou, neskúšate. Veď ak chcem kávu, tak čiernu a silnú, keď koláč, tak s výčitkami, keď vodku, tak opiť sa a keď klystír tak... neviem prečo by som chcela klystír, ale budem dúfať v teplú vodu.
Napriek tomu všetkému som vkráčala do hipsterskej kaviarne. Sedenie na starých paletách s matracmi, na ktorých umrela polovica ruskej armády v druhej svetovej vojne som s odporom obišla a sadla si k jedinému voľnému stolu v rohu miestnosti. Takýto stolík sme donútili minulý rok vyhodiť našu starkú na smetisko.* Tento mal síce nový lak, ale to mu neubralo nič na škaredosti. Stoličky boli každá od inej starej mamy a celé dokopy to vyzeralo ako posedenie strážnika smetiska pred jeho búdkou. Hovorím si, je to retro a iste to repasovali (čokoľvek to znamená). Skôr ako som sa stihla zorientovať, stála pri mojom stole čašníčka. Pol hlavy vyholený, za druhým uchom kvetina, no rebel a víla v jednom.
„Dobrý deň. Čo si dáte?“
„Veľkú kávu s mliekom a vodu, prosím.“ No dobre, nie som úplný odborník na kávu a mala som si pýtať lungo a stolovú vodu, ale zatiaľ mi všade rozumeli.
„Vodičku dáme akú? S citrónikom?“ pýta sa ma s podozrivým nadšením.
„Môže byť.“ Citrón aspoň prerazí chuť chlóru.
„A dáme aj levanduľku?“ By jeden neveril, z čoho sa dá urobiť zdrobnenina.
„Prosím? Viete čo, dobre. Dajte tam aj levanduľu.“ Iste to nie je jedlá rastlina, ale tvoj podnik, tvoje pravidlá.
„Tak si píšem: jedna veľká levanduľkovo – citrónková limonádka.“ Čo? Chcela som pohár vody!
„A kávičku dáme akú?“ pokračujeme v objednávke rečou z Modrého koníka.
„Veľkú s mliekom.“ nevzdávam to.
„Z akej krajiny?“ tu nefalšovane vytreštím oči ako puky. Pani čašníčka sa nad mojou nevedomosťou pousmeje úsmevom svetaznalej kurtizány.
„Uganda, Keňa, Burundi ...“ snáď nečakáš, že doplním ďalšie krajiny... čaká.
„Keňa.“ strieľam od brucha.
„A ako ju pripravíme? Ak chcete väčšiu, odporúčam filtrovanú. A mliečko aké? Sójové, kokosové, bezlaktózové...“ už začínam ľutovať, že som si nedala len ten levanduľový vývar.
„Maresi. A tú filtrovanú kávu.“ veľmi si želám, aby už odišla. Maresi zobrala ako urážku, ale konečne odkráčala. Filtrovaná káva je istota, síce slabá, prekvapkávaná, ale v amerických filmoch s tým čašníčka chodí stále okolo stolov a dolieva hosťom. Dám si dvakrát!
Som spotená a zničená. Koľko toho o svete ešte neviem. Musím chodiť viac medzi mladých ľudí. Obzerám sa okolo seba. Kaviareň je plná hipsterov. Niektorí sú praví, s bradou a copíčkom, niektorí sú „wanna-be“ – brada raší, ale copík im mama zakázala. Niektorí sú tu len ako doprovod a tvária sa rovnako splašene ako ja. Aj dievčatá tu sú. Nechýbajú kvetované čelenky, nadmerne veľké oblečenie a červený rúž. Ležérne sa povaľujú na tých nechutných matracoch a iste šijú nejaké start-upy. Vedľa pri stole sedia tri staršie dámy. Začujem len, ako sa bavia o nejakej kaviarni, čo tu bola predtým. Vraj tu mali výborné veterníky. Och... staré dobré časy. Skôr ako sa stihnú zdvihnúť a utiecť, chytí ich do pazúrov ďalšia premotivovaná čašníčka. Dobre vám tak, to vás odnaučí loziť do hipsterského hniezda.
Cez kaviareň sa blíži moja polovične vyholená žena kvetov. Nesie veľký podnos plný nádobiek a pohárov a ja v duchu prosím Vesmír, nech nejde ku mne. Ide ku mne. Skladá podnos na stolík, ktorý už v 50. rokoch špatil nejakú nešťastnú domácnosť, a vykladá predo mňa džbánik s vodou, v ktorej pláva krúžok citrónu a seno, čo bude asi tá levanduľa. A ešte kanvicu s horúcou vodou, hrnček, lievik s papierovým filtrom uprostred a misku plnú nejakých zelených bobúľ. S odporom položí pohárik s mliekom – iste plnotučným. Pozorne si to prezerám a dúfam, že je to len uvítací žart.
„Prepáčte. Čo s tým mám robiť?“ takúto alchýmiu sama nezvládnem.
„Toto je zelená káva z Kene.“ Ukazuje na bobule, ktoré vyzerajú ako žabie vajíčka.
„Tie sa na tri dni namáčajú vo vode, aby zmäkli a uvoľnili arómu. Tie si nasypte sem do filtra, podľa toho aké silné to chcete a pomaličky zalievajte horúcou vodou. Viete pitie kávy by mal byť rituál a takto si to naplno vychutnáte.“
Áááále hovno. Pitie kávy je na to, aby som nezaspala hneď ráno za počítačom, alebo aby som mala výhovorku, prečo som ešte neposlala tabuľku, alebo aby som nechodila do mekáča len na čokoládovú kocku. Káva je povzbudzovač a ospravedlňovač. Keby som chcela rituál, priviažem ťa za členky a za spevu Dariny Rolincovej ti vyholím druhú polovicu hlavy.
Toto zvládnem. Opatrne sypem tie zelené mločie oči do filtra. Nasypem ich tam všetky, keď aróma, tak poriadna. Zalievam to horúcou vodou. Z druhého konca lievika sa môj hrnček plní zakalenou vodou, ktorá vyzerá ako črevný výplach. Snažím sa tie bobule podrviť rúčkou lyžičky, ale je to márne. Nalejem to späť do kanvičky a prelievam to znovu a znovu cez filter. Výsledok je vždy rovnaký. Zakalená tekutina s vôňou hipsterských ponožiek po noci pretancovanej na koncerte alternatívneho rocku. Chvíľu rozmýšľam, či do toho pridať mlieko, alebo to ochutnať tak, ako to je. Mlieko radšej nepoužijem, aj tak mi do neho iste napľula, aby neutralizovala laktózu. Ochutnám. Nechutí to nijako. Možno trošku ako slabý zelený čaj z predošlého dňa. V ušiach mi rezonuje rada mojej starej mamy: urob mi tú kávu poriadnu, z tej slabej močky ma preháňa. A ja predsa ešte musím ísť pre syna, do obchodu a vyvenčiť psa. Ako by som si len dala kávu.
Aspoň tá levanduľová limonáda bola dobrá. Slamka sa mi síce stále upchávala tým senom, takže som to nakoniec pila na burana priamo z džbánika, ale inak fajn. Účet mi vystavili na príjemných 11,59 eur. Najdrahšia káva v mojom živote, ktorú som ani nevypila. Nabudúce pôjdem zase do mekáča.
*poznámka korektora: to je tak milo dvojvýznamové, že som to nechala tak
