Nepochopenie obchodných podmienok hotela a spoločností, cez ktoré si ho môžete rezervovať, často vyvrcholilo do situácie, že hosť si chcel narýchlo ráno, povedzme okolo jednej v noci, rezervovať izbu na minulú noc, čo, samozrejme, nie je možné. Aby ušetril, spravil tak ešte skôr, ako prišiel k recepčnému pultu. Keď som mu vysvetlil, že tá rezervácia je na noc tohto dňa, ktorý práve začal, a nie na noc dňa minulého, začali mi búchať po pulte a dožadovať sa svojej izby. Potom veľkým gestom povedali, ako nám biznis nespravia a odišli. Samozrejme väčšinou aj so zástupom kuriev, ktoré chceli samozrejme zadarmo ubytovať na jednej izbe a zdieľať s nimi bezplatne jedno lôžko.

 

Druhým extrémom boli hostia, ktorí sa tvárili, že majú vo vrecku dvacku, no keď obsah vrecka ukázali, neveril som vlastným očiam. Tak raz večer pristálo pred hotelom luxusné auto značky Bentley. Ale nie na parkovisku či príjazdovej ceste, ale priamo na trávniku, vybavenom zavlažovacím systémom. Vravím si ok, každý parkuje podľa chute. Z auta vystúpil cigán, ale ten, bohatý s malou škaredou ženou a dvomi deťmi. Cigán narukoval k recepčnému pultu sám a žena asi s tridsiatimi igelitkami, hatižákom vpredu aj vzadu, s oboma deťmi šla za ním. Prišiel ku mne, pozrel na ňu, na mňa, zarehotal sa a nemecky vraví – dumm, čo znamená hlúpa. Ja reku že ok, hovorí nemecky, tak som na neho vyšiel s nemčinou. Rukami mi ukazuje, že nevie a tlačí mi do ruky rumunský, nemecký aj taliansky pas. Zobral som nemecký, opísal meno a pýtam si aj doklady ženy. Pozrel na mňa a vraví keine – ako žiadne. Reku ok a už mi bolo aj smiešne, že dumm s keine dokladmi a tridsiatimi igelitkami, no popýtal som si kartu na zálohu. Mal som strach že ja mu budem sponzorovať pobyt. Vraví že keine Karte, že len cash. Tak som si poprosil 100 eur zálohu cash. Chlap že nemá. Po chvíľke presviedčania, že to treba a musí, ako čepičku v bordeli, vytiahol chalan z vreska šúľok päťstoeuroviek. Dovtedy som toľko peňazí nevidel, jednu mi hodil, zarehotal sa, povedal že to je ok a odišiel na izbu. Večer ešte došiel na recepciu a pýtal sa ma, ako by som mu vysvetlil cestu do Kempinskeho v Tatrách. Pozrel som na neho, na auto a vravím že tam má navigáciu. On sa zarehotal, povedal, že nerozumie čo sa tam píše, lebo je to anglicky a ja som mu vytlačil 15 stranový itinerár, ako sa z BA dostať do Tatier. Poprosil som ho, aby si preparkoval auto, ale utvrdil ma že to je ok, parkovať na trávniku, tak som to nechal tak. Ráno, keď si išiel opäť pre nejaké veci do auta, ako otvoril dvere, spustil sa zavlažovací systém, celého ho postriekal a on utekajúc cez recepciu s rehotom a žmýkajúcim si tričkom vykrikoval Scheisseeee. Zábavný týpek. Druhý zážitok, tentokrát už s cigánom našincom som mal jednu noc, kedy prišiel asi okolo jednej aj so svojou kur...  no ehm, ženou ľahších mravov. Oslovil ma: „Počúvaj debil, ja cestujem po svete a chcem tu prespať.“ Poprosil som ho o občiansky aj jeho aj jej, no on mi ešte dva-trikrát zadebiloval a dal mi jeho. Na recepciu prišiel s cigaretou a na recepcii bol prísny zákaz fajčiť, všade senzory a sprchy na uhasenie ohňa. Vravím mu, že nech ju zahasí. Pozrel na mňa, debil ja všade v hoteloch fajčím a žiadny problém. Vravím mu, že ani ja nemám problém, no problém budeme mať, keď sa pustia sprchy a vďaka dymu sa privolajú hasiči. Zľakol sa, hodil cigu na zem, zahasil ju topánkou a začal sa olizovať s kurvou. Pomaly si rozopínal gombík na gatiach, až mu spadli. S holým falusom sa pozrel na mňa, ja sa rehocem, on sa rehoce a ja mu ukazujem kameru, on sa už nerehoce. Spýtal sa, že či sa to nedá vymazať. Vravím, že žiaľ nie. Ešte dvakrát zadebiloval a šiel na izbu.

 

V hoteli sa organizovali aj firemné akcie, ktoré ako všetci vieme, pred polnocou neskončia. Snažili sme sa hostí na to upozorňovať a poskytovali sme rôzne benefity. Stalo sa však, že niekto to vôbec nepochopil. Tak mi raz zvoní na recepcii telefón. V telefóne nahnevaný pán, že on platí 35 eur za izbu, z pôvodných 113 a že sa mu nedá ani na ôsmom poschodí spať. Išiel som teda hore popočúvať, či je muziku z prvého naozaj až tak počuť. No nebolo, ale poskytol som mu raňajky zadarmo s ospravedlnením. Prijal. O desať minút telefón. Pánko. Zasa. Opäť som sa vyospravedlňoval s dôverou v to, že konečne pochopí. Ani 15 minút neprešlo a stopäťdesiat centimetrový pánko v pyžamku, gaťami pod pazuchami spacej čiapke a v pletených podkolienkach dobehol na recepciu, kde po pulte trieskal ako Jureňa v kravíne a s perom mi šimrikoval popred xicht, že on mi vypichne oči, že nemôže spať, že je to všetko moja vina, že on nám za to rozbije izbu a podobne. Ukľudnila ho až naša ochranka, ktorá bola našťastie nablízku. Však čo keby mi cez okuliare naozaj tie oči vypichol.

 

Pokračovanie nabudúce...