Po pohode som písal, že mám blbý pocit, že leto pomaly končí. A ten blbý pocit ma onedlho dohnal skutočnosťou. Klasika. Nejak tie letá ubiehajú prirýchlo, keď ich človek trávi poväčšinou v klimatizovanej kancelárii. Jeden týždeň s deckama na juhu, dva víkendy na bikku, pár fesťákov a šmitec. Je tu čas na poslednú akciu sezóny, na pankáčov.
Kedysi dávno sme chodili na Lodenicu, ale čo z tej akcie vyrástlo, mi už pred rokmi nadobro zobralo chuť sa tam ešte niekedy vyskytnúť. A pred tromi rokmi chalani obnovili hibernujúci festival Pankáči deťom, ktorý sa kedysi konal takisto v piešťanskom kempe, akurát v inom termíne niekde v polke leta. Do Piešťan som nechodil, bilo sa to vždy s nejakou inou akciou, ale už vtedy som počúval, že je to hodne príjemná akcia. A keď ideu obnovili, našli miesto v obnovenom areáli v Opatovciach a dali temín na posledný augustový víkend, bolo jasné. A odvtedy som tam každý rok.
Program je už od štvrtka obeda, tak si v stredu niečo nadrobím a vo štvrtok doobeda vyrážam rozložiť tábor. Niekedy okolo obeda som na mieste. Ako bolo avizované, dovnútra nikoho s vlastným chlastom nepustia a ochranka to berie pomerne vážne. Čiže pre mnohých to znamená, že sa pred bránou musia narýchlo popasovať so zvyškami zásob, ktoré vstrebávali už od rána vo vlaku. Cesta do areálu je každoročne lemovaná padlými pankáčmi, toho roku ich bude ešte o niečo viac.
Program je prísne lineárny, je tu iba jedno pódium. Začína sa každý deň hodne zavčasu a končí hodne neskoro, za tri dni je muziky skutočne nad hlavu. Vo štvrtok sa začína o pol jednej poobede, ďalšie dni ešte o pár hodín skôr. Ako prví idú na pódium Drowning Charon, taká rázna gitarovka, baba za mikrofónom, anglické texty. Celkom príjemné na úvod, areál je ale ešte skoro prázdny, aj stánky s pivom sa iba rozbiehajú, moc publika nemajú, ale nefrflú a dajú poctivý set. Po nich musím naspäť do mesta, čiže Unity vymeškám a vrátim sa, až keď na pódiu už hrajú Barbar Punk. Parta chalanov niekde od Brna, navlečení v staroveko pôsobiacich barbarských plášťoch, za pásom zahnuté rohy, z ktorých si mocne upíjajú. Husličky, gitarista hrá na starú Jolanu Studio, celkom sa to dá počúvať. Mimochodom v tých kostýmoch kapela bude chodiť po areáli festivalu po celý zvyšok víkendu. Teda, chodiť, občas budú niekde ležať voľne pohodení, ale veď keď skrížite barbarov s punkáčmi, tak sa to dá očakávať.
Po nich nasledujú Tri Groše, chalani odniekiaľ z Čadce. Majú harmoniku, tak ich punk chytá trochu nádych hospodského rocku, ale texty sú pekne nihilistické. Gitarista počas koncertu pokazí gitaru, po prosbe k publiku mu niekto donesie ďalšiu a hrá sa ďalej bez zastávky. Po nich hrá kapela Sitňan, tiež už kapela, ktorá sa po pódiách túla pomerne dlho. Síce počas koncertu dôjde aj na rozhadzovanie pixlí s pivom do publika, a neskôr rovnakým smerom putujú aj nejaké tie kelímky s tvrdým, kapela ale nehrá nijakú ožranskú muziku. Je to poriadne nabrúsený punk s ostrými politickými textami. Podobné čaká aj v ďalšom sete v podaní bratislavskej Dimenzie X. Akurát spev skoro vôbec nie je počuť a už vôbec nie rozumieť, čo pri kapele, ktorá je hodne postavená na textoch, je pomerne značný handicap.
Ďalšou kapelou sú Paranoid odniekiaľ od Nitry a tí sa sem absolútne nehodia. Mladí chalani hrajúci v podstate strednoprúdny rock, texty patriace do rovnakej kolonky. Sú akcie, kde by sa nestratili ani nenahnevali, ale tu si užijú aj piskot a posielanie dopiči, veru, pankáči nebývajú zrovna najtolerantnejšie publikum. Ale hej, mne sa tam nehodili takisto a podobná hudba sa mi vôbec neľúbi, ale keďže som mladý distingvovaný gentleman, tak si samozrejme podobné pokriky odpustím. No, síce som nie tak úplne mladý, s distingvovanosťou je to občas poslabšie a gentlemanom ma nazývať tiež nie je úplne presné, ale s tým hlasitým pičungom to sedí, že nesedí.
Po Paranoidoch na pódium nastúpia Pips and Pints a väčší kontrast hádam byť ani nemôže. Písal som o ich koncerte na Colours, tu majú síce publikum o niečo menej početné, ale zato je to publikum kompletne ich. Pod pódiom sa rozbehne pogo mastenica jedna radosť, kapela šliape na plné obrátky, výborný set. Ale oni iný ako výborný dať nevedia.
Po trubkách nastupuje kapela Odpad z Martina a do nažhaveného publika spustia svoj nadupaný set priamočiareho rýchleho hardcoru. Dobrý zvuk, zrozumiteľný spev, publikum skáče jedna radosť. Po nich nastupuje kapela Hoten Toten, ktorí do lineupu pribudli na poslednú chvíľu ako záskok. Šepká sa, že ide o ich posledný koncert minimálne na dlhú dobu a ja som na nich zvedavý, lebo naposledy som ich videl niekedy v roku 1994 alebo tak nejak. Prešli si za svoj vývoj všelijakými eskapádami a istú dobu sa skutočne nedali počúvať, ale dnes už hrajú znova fajn muziku a na koncerte to celkom dokazujú. Celý koncert má spevák na pódiu aj svoju krpatú cérenku, ktorá si to evidentne užíva, a užíval som si to aj ja a všetci ľudia pod pódiom.
Po Hátéčku ide na pódium ostravská kapela Degradace a chalani odohrajú ďalší z klasických pankových setov dnešného dňa. Viachlasy, české texty nie blbé, dá sa. Poslednou kapelou dňa - či vlastne noci - je parta toť od Vsetína s názvom Vysoké Napětí. Je to taká zmes ska a odpichnutého punku, s výrazným trombónom. Skákalo by sa na to skutočne dobre, ale jejda, spúšťa sa nočný lejak a ja mám toho už za celý deň skutočne dosť. Tak si kuknem pár pesničiek a vzdávam, ide sa drichmať.
Druhý deň ráno znovu musím do mesta, a som rád, že sa stíham vrátiť aspoň na druhú kapelu dňa. Na pódiu hrá Kýbel Mačiek a ja mám ten ich srandapank celkom rád, takže sa príjemne bavím. Po nich je na rade Dáša fon Flaša. Videl som chalana už pomerne veľakrát a teším sa naňhoo, Dášo je skutočne živel. Nejak sa mu celý koncert nedarí naladiť tá jeho gitara, ale veď každý pankáč vie, že ladenie je buržoázny prežitok a tak to nikomu nevadí. Akurát mám trochu pocit, že nám Dášo starne, on normálne na posledných koncertoch viac spieva ako kecá a dokonca odohral hádam všetky piesne celé a bez prerušení. Zvláštne.
Po Dášovi je na rade kapela Shadow of Television, mladí chalani. Hrajú taký pubertálny punk na štýl Green Day či podobných, ale nemá to blbé texty a kus naivnej nasratosti k istému veku predsa patrí, na hnusný cynizmus ešte majú dosť času. Po nich sú v lineupe topoľčanskí True Reason a je to podobný systém, mladí chalani s nie blbými textami. Akurát že miesto melodického punku tu máme riadne našlapaný hardcore. Fajn set. Zhoda Náhod z Nitry, pomerne rýchly melodický punk, ľahšie texty. Ale tak nemusí sa stále riešiť svetový mier. To následujúci Wilderness sú hodne vážnejšia záležitosť. Vídavam ich pomerne často a už som aj občas frflal, že ich hudobný vývoj je trochu rozpačitý z môjho pohľadu. Začínajú byť až príliš extrémnymi. Nie názormi, tam by to nebolo nič nového a tak je to aj v poriadku, ale ich rezignácia na všetky hudobné polohy mimo brutálnej energie vychrstnutej behom niekoľkých desiatok sekúnd nie je podľa mňa dobrá cesta. Oni pesničky písať vedia, len to poslednú dobu nejak nerobia.
Som zvedavý, ako tunajšie publikum zareaguje na Miša Kaščáka a jeho bláznivý projekt Vydrapená Bužírka Pank System s ich heslom boja proti športu a slipom. Ono snáď aj tomu najprepitejšiemu pankáčovi musí byť nad slnko jasnejšie, že chalani si robia strašnú prdel, vrátane ich pankovej vizáže, kde Mišo hráva s farebnou kefou pridrôtovanou na hlave a podobne. Ale našťastie sa tu nenachádza nikto natoľko natvrdlý, že by sa prezentoval ako urazené obecenstvo a všetci naokolo sa parádne bavia a k počudovaniu je tu hodne ľudí, čo s Mišom spievajú celé texty. Samozrejme, nechýba ani obvyklý kapelný čašník, pre tento koncert zvolili už od počutia besnú kombináciu burčáku a zelenej. Mišo počas prvých pesničiek stihol hneď tri rundy. Ale samozrejme na prejave to vidno nebolo, Mišo vie bubnovať a spievať i v omnoho horších stavoch a ako som už spomenul, publikum sa výborne bavilo. Absolutely no sport!
No a tempo rozhodne neopadne ani s ďalšou bandou na pódiu. Konfront sú síce z Prahy, ale spievajú po slovensky. A je to setsakra našlapané hácéčko, trojhlasné spevy, pod pódiom sa dvíha oblak prachu od pogovania. On ten český výraz "pařit" má reálny základ. Ďalšími v poradí sú Kohout plaší smrt z Liberce, ktorí klasickú punkovú muziku dopĺňajú výbornými textami, takými veselými básňami o smutných veciach. No, znie to takto popísané ako Mňága naruby, a možno by sa chalani ani neurazili, ale hlavné je, že je to fungujúce a výborné.
Na pódium nastupujú chalaniská z ďalekého ničoho menom Punkreas. Sú z generácie punkových kapiel vzniknutých v deväťdesiatych rokoch, ktoré na akciách podobného razenia väčšinou hrajú prím, publikum ich má napočúvané a besní s nimi. Mňa táto generácia vo svojej dobe trochu obišla, viac som poznal starých pankáčov hrajúcich už za totáča, k tejto generácii som sa dostal až neskôr cez klubové koncerty. Ale Punkreas tu nie sú rozhodne odkázaní na mňa, publikum ich evidentne žerie a aj má prečo, kapela vie napísať poriadne spevné vypaľovačky. A podobné postavenie majú u publika i nasledujúci Punk Floidi. Len mne došla baterka v telefóne a tak opustím skákajúce hľadisko a idem do stanu vyhrabať powerbanku. Mal by som sa hanbiť, ja viem. Ale chcem vidieť Los Fastidios a prípadne aj niečo nahrať a ten telefón lepšie funguje, keď je v ňom nabitá baterka.
Los Fastidios samozrejme hneď skraja odpália Antifa Hooligans a je vymaľované. V publiku sa rozhoria prvé svetlice, ale popravde, čakal som, že ich bude trochu viac, veď chalani z légie to majú za rohom. Na vysvetlenie - rozhodne nie všetci futbaloví ultras musia nutne trpieť vystieracími kŕčmi v pravej paži. Je pomerne hodne klubov, ktorých fanúšikovia sa profilujú jasne antifa - namátkou FC St. Pauli, Bekistas, Deportivo La Coruna, Rayo Vallecano, Standard Liege či Girondins Bordeaux, a v našich končinách napríklad Bohemians Praha a na Slovensku práve AS Trenčín. Taliani hrali pred pár rokmi na afterparty UAFA Cupu v Trenčíne a tam bol teda riadny čurbes, a tu sa skáče rovnako. Hrajú vlastne klasické ska & Oi, ale chlapi to sakra vedia, nakoniec dajú Antifa Hooligans ešte raz a všetci sú spokojní.
No, lenže moja spokojnosť to bude mať v ďalšom sete ťažšie, na programe je totiž Karpina a ja ich vážne nemám rád. Ostanem na pár pesničiek, či dnes náhodou ma nezačnú baviť, ale nie, nejde to. Ich humor a pódiový prejav mi pripadá podobne silený ako snaha Helenky von Dratschek imitovať dvojciferný vek, nie, toto nechcem. Ani Prievidza to nezachráni. Tak sa pomaly odoberiem smer stanová oblasť. Na nebi svietia hviezdy, snáď sa nebude opakovať včerajší dážď. Zaleziem na kutě s úmyslom počkať ešte na poslednú kapelu, keď tu zrazu o niekoľko minút sa spustí poriadny lejak. Sakra. Síce nezaspím, ale loziť von do vodopádu sa mi rozhodne nechce. A pritom Cheers!, ktorí hrajú v ten deň ako poslední, neznejú z diaľky vôbec zle, je to taký írsky pub rock. Smola, nabudúce. Zavrieť oči, vypínam.
