Predpoveď sľubuje na stredu a štvrtok dažde popravde prívalové, takže do výbavy sa zaraďuje pláštenka a ešte rýchlo utekám do OBI kúpiť štramácke gumáky, čo majú na vnútornej strane hrdý nápis Farmer. Síce areál v Dolních Vítkovicích je z väčšej časti vysypaný drvenou struskou, ale aj tak sa nájdu miesta hodné bahenných zápasov. A najmä v kempe sa minule vytvorila pravá festivalová bahenná čľapkanica. A rozhodol som sa ešte predsa len poskladať držiak na navigáciu. Minulý rok som sa na podobné vykašľal, aby som potom na mieste zistil, že v Ostrave na rozdiel od Trenčína majú v meste festivalové značenie plne v prdeli, a tak som strávil príjemnú hodinku jazdením po všemožných rozkopaných cestách na vlastivednom výlete.
A ešte jeden zásadný rozdiel je tento rok – nemusím ísť úplne sám.
Navigáciu sa mi nepodarilo presvedčiť, aby sa so mnou bavila aj verbálne, tak pri čumení na displej sa mi podarí občas prejsť nejaké tie semafory na silno oranžovú, ale divsasvete ma ten krám pomerne rozumne dovedie ku areálu kempu. Minulý rok som mohol prísť až vo štvrtok a kemp už praskal vo švíkoch, tohto roku prichádzame pol hodinu po jeho otvorení a nielen že si človek môže vybrať miesto v skoro prázdnom kempe, ale dokonca aj auto sa mi podarí odstaviť hádam päťdesiat metrov od vchodu. Staviam stan v začínajúcom lejaku na mieste, ktoré by malo byť pred vodou v bezpečí, nakoniec sľubované povodne sa Ostrave vyhnú a nechajú si všetko prekvapenie o niekoľko desiatok kilometrov ďalej na východ.
V areáli rýchle zoznámenie sa s ponukou stánkov a s cenami piva. Partnerom je Radegast, čo je síce europivo a určite by ho tu mnohí pivní snobi ofrflali, ale ja mám Radegast rád, je to jedno z pív, na ktorých som vyrastal a dodnes sa chuťovo príliš nezmenil. A samozrejme, aj na Colours sa dá nájsť stánok, kde sú remeselné pivovary, aj keď ponuka je hodne skromnejšia než na Pohode. Cena za Radegast desinku je 37 Kč, čo je o tri viacej ako minule, ale stále je to cca o 40 centov menej ako na trenčianskom letisku. Celkovo sú ceny v stánkoch asi tak o štvrtinu či pätinu nižšie ako na ľubovoľnom festivale u nás. Divnô, zrejme zasa ide o špecifiká domáceho trhu.
No ale prišli sme primárne na muziku. Počúvateľný program začína o pol štvrtej na jednom z menších pódií dvojicou Tvrdý/Pomahač, polka tohto dua je gitarista od Kieslowski, ktorých si pamätám ako nechutne arogantnú kapelu a moc ich nemusím. Ale táto kombinácia - gitara plus chalanisko za čudlíkmi - na počudovanie funguje a ja sa celkom bavím. Našli nás aj mladej kámošky z BA, zvyšok nášho osadenstva moje bavenie tak úplne nezdieľa a tak sa ide ďalej. Na dvojku, kde majú hrať nejakí buskeri z NY.
Pódia na Colours majú názvy tradične podľa svojich sponzorov, ale na mapke sú označené číslami a takisto veľkým číslom - a malým názvom sponzora - sú označené aj v programe. Ja som si na číselné označenie zvykol okamžite už minulý rok, ale ženské sa v tomto neviem prečo mýlia a skôr si dokážu zapamätať Drive Stage, ako päťka. Alebo Kofola Stage jednoduchšie ako trojka, skôr si zapamätajú, že vedľa seba sú pódiá Kofola a Fresh, ako by si pamätali, že susedia trojka a štvorka. Sú na tomto svete veci, ktoré skutočne chápem trochu ťažšie.
Ale späť do programu. Lucky Chops sú buskeri z NY metra, aspoň podľa materálov v festivalovej knižke. Na pódiu je to pätica fúkačov do rôznych rúr vo veľkosti od trubky cez tenor a barytón sax, trombón až po polonahého maníka s perami vo vlasoch a s tým najväčším bombardónom, aký je v ponuke. Plus frenetický černoch za bubnami. Samozrejme, že je to tak trochu na jedno kopyto, ale je v tom veľká dávka živočíšnosti a spontainely. Príjemný set.
Idem na chvíľu kuknúť aj na päťku - pre DFemales Drive Stage by Mini - kde hrajú RadioCos, čo je tradičná kapela zo španielskej Galície. Nie je to určite nič nepríjemné, ale nie je to hudba, v ktorej sa orientujem a nie je to ani hudba, ktorá by ma príliš oslovovala. Tak sa pomaly presunieme na jednotku - toto je asi jediné pódium, kde i tie ženské nemajú problém s identifikáciou a nevolajú to Česká spořitelna Stage. A zisťujeme jednu kulehu, čo si na nás lstiví Ostraváci pripravili - TY HOVADA TU MAJÚ DVE ZVUKÁROVÉ BÚDKY!!!
Našťastie sme ich lesť odhalili vo chvíli, keď sme ešte všetci pohromade, tak upgradujeme checkpoint pre jednotku do formy napravo od zvukárovej búdky naľavo - a už na pódium nastúpia dôležití hlavouni ako starosta Ostravy či šéfka festivalu Zlata a po nejakých tých hlbokých vetách tresnú po veľkom červenom cuplíku, čím akože naštartujú festival. Samozrejme, nie sme tu kvôli nim, ale kvôli tomu, že hneď po tej ich sláve majú nastúpiť Future Islands.
Videli sme ich minule na Pohode a ich koncert si každý, kto ho zažil, pamätá najmä kvôli expresívnemu prejavu ich frontmana Samuela Herringa. Lenže - stalo sa niečo zvláštne. Ostrovy budúcnosti sa zrejme po minuloročnom festivalovom turné zavreli niekde do štúdia, kde mali veľký gauč, veľkú telku a hromadu pizze, koly a chipsov. A tak na pódium v Ostrave nabehla kapela vskutku úctyhodných rozmerov. Frontman si vstúpil do svedomia a povedal si, že rysovanie figúry nechá na svoj šialený pódiový prejav, ale i jeho hlasivky nánosom sadla zrejme utrpeli, vysoké partie nahrádzal zhusta deathmetalovým chraplákom a keď sa aj pokúsil o pôvodnú tóninu, jeho interpretácia bola akoby o štvrť doby spomalená. Našťastie, jeho pohybová terapia sa ukázala účinnou, počas setu z neho pár kíl ubudlo a ku koncu už aj vedel spievať tak, že to pripomínalo Future Islands. Nechápte ma zle, koncert to bol veľmi dobrý, mal gule, len to bolo tak trochu zvláštne, najmä v porovnaní s nimi samými minulý rok. A do pamäti prítomných diev sa nezmazateľne zapísala postava ich gitaristu, ktorý vypadal ako mimoriadne zvrhlá a nechutná fúzatá a guľatá variácia na rakúskeho 80´s pornoherca a vždy, keď dostal miesto na obrazovke snímajúcej koncert, ozvalo sa okolo mňa úprimné zavytie. A nielen pre zvyšok festivalu sa im stal nočnou morou, s ktorou sa viacero umelcov neskôr vystúpivších muselo vyrovnať.
Ďalej sú v programe Re-TROS aj Banditos, ale ja chcem vidieť brnenských Acute Dose. Videl som ich mesiac pred Colours na Family Feste v Smoleniciach, kde vystúpili iba ako záskok na poslednú chvíľu a tam ma totálne odrovnali. Lenže koncert v stanovom hangári, kde kapela hrá v podstate medzi obecenstvom, ktoré okolo nej šalie a blázni sa, je niečo úplne iné ako vidieť rovnakú kapelu usporiadane hrajúc na pódiu. A ja som zvedavý, ako im bude sedieť štandardná pozícia. A veru nesklamali, ich výkon v hangári nebol náhodná zhoda neopakovateľných náhodilostí, chalaniská znovu odpálili perfektný koncert. Choďte na nich, ak sa niekedy vyskytnú v blízkosti.
Aj z nedostatku iných alternatív idem s babami na jednotku, kde má set George Ezra. Ale áno, je to príjemný chalanisko s príjemnými neškodnými pesničkami, aj na pódiu si je istý a kapela za zadkom je profesionálna. Ale celú dobu, čo som tam, si kladiem jednu otázku dokolečka - sakra, je ten chalanisko lepší ako to, čo som práve videl na pódiu, kde hrali AD pre päťsto ľudí? Nie, nie je. Ale má rozhodne väčší marketingový potenciál. Veľký trh a je nie nebezpečný.
Tak v polke setu nechám baby sa vytešovať z mladého neškodného Brita a idem sa kuknúť na druhý koniec areálu, kde na trojke hrajú Beránci a Vlci. A sakra. Ja som sa už priznal, že nenávidím organizovaný folklór. A toto je organizovaný folklór. Lenže nie tak tradične, okrem krojovancov a krojovankýň sa tam nájdu aj postavy civilné, dokonca aj civilne hrajúce, a navyše repertoár tvoria moravské balady a skorobalady. A ja sa po pár pesničkách pristihnem, že ma to vlastne celkom baví a dokonca sa nad týmto svojím zistením ani nezačnem pohoršovať. A dokonca sa na tom nepohoršujem ani dnes, s odstupom dní.
OK, Dirtmusic má smolu, na dvojke hrá Beth Ditto a to je jedno z mien, na ktoré sa toho roku najviac teším. Znovu obídem celý areál dokolečka - ono ten areál nie je nejako väčší ako areál Pohody na letisku, lenže keď na Pohode chcete ísť z bodu A do bodu B alebo C, tak proste naberiete azimut a idete asi takto (teraz si čitateľ predstaví dlhú a rovnú čiaru, niečo ako ---------------------), zatiaľ čo vo Vítkovicích na presun z A do B musíte chtiac či nechtiac zvoliť niektorú z trás, ktoré vypadajú asi takto (teraz si čitateľ predstaví čiaru, ktorá je krivoľaká, zátačkovaná, šikanovaná a zauzlená, chodí sa na nej schodmi hore a schodmi dole a podobne, niečo ako --\__/*-_Z*----/*\__Lˇ-_H@). Ale naspak ku Betke. A musím povedať, že nadšený som nebol. Beth Ditto bola v časoch Gossip jedinečným zjavom, punková tlstá nasratá lesba s unikátnym hlasom. Lenže Betka si povedala, že pošetilostiam mladosti je načase urobiť koniec a že je z nej diva. Síce je tlstá ešte viacej a keď sa navliekla do tých flitrovaných obtiahnutých šiat, tak až príliš realisticky pripomínala tancujúce chladené kurčatá z nejakej reklamy na HYZU, ale to by som ešte nejako predýchal. Ale proste z jej jedinečnosti neostalo nič. Hlas je stále výborný, ale už nie je výnimočný, svoj vlastný výraz vymenila za snahu o perfekciu. Síce má na pódiu stále drzé a aj vtipné hlášky, ale už jej to človek tak nejak nedokáže veriť. A z repertoáru majú s veľkým náskokom najväčšiu silu staré veci od Gossip, akurát už ich je v playliste iba zopár. Za mňa veľká škoda výnimočného zjavu, ktorý sa dal dobrovoľne zglajšachtovať.
Pičujúc na umelcov rezignujúcich na osobnostné integrity idem naspäť popod všelijaké rúry na trojku, kde má hrať kapela, na ktorú sa takisto hodne teším, Zvíře jménem podzim. A za pár minút ma z pičungu vyliečia a navrch pridajú ešte duplovanú duplu - skutočne výborný koncert. Celý set ma nepustia ani na chvíľu, proste paráda a paráda a ešte. A ani mi nejako nevadí, že sa ich set natiahne a naša pôvodná idea chytiť ešte cestou na kutě záver NERD nám nevyjde, keďže Pharell Williams a kumpánia už zbalili. Neskôr som sa dopočul, že ich set nestál za nič, ale mne to bolo v tej chvíli jedno.
Do kempu sú to asi tak dva kilometre, možno kúsok viac, po celom dni nohy hodne cítiť. A ďalšie dni to nebude veru lepšie. Bude to horšie.
Druhý deň ráno stíham sprchu v kempe ešte predtým, než rad dosiahne biblické rozmery. Tečie dokonca aj teplá voda, čo sa neskoršie dni bohužiaľ zmení. Včerajší deň skoro celý večer mierne až stredne pršalo, čiže som behal po areáli vlastne nonstop v novom pršiplášti. A ráno som sa zobudil s tým, že na chrbte mám dva červené pásy od chrbta ruksaku, ktoré pália presne tak, ako keby mi niekto hodne poctivo do pokožky vmasíroval sklenený prach. Samozrejme, táto milá vychytávka mi bude spríjemňovať všetky zvyšné dni festivalu.
Ale naspäť do areálu a naspäť k muzike. Druhý deň štartujú na päťke pražskí Pips and Pints s novým spevákom, podľa huby odniekiaľ z Írska. Kto ich poznáte, viete, že ich koncerty sú proste jazda od prvého tónu po posledný, pankáči s gajdami vedia narobiť poriadny bordel a aj publikum funguje. Napodiv, aj keď je to prvý koncert dňa, tak sa točí riadny circle pit a máme tu aj wall of death.
Presun na trojku na Places. Príjemná gitarovka s výborným ženským vokálom. Ja podobné mávam hodne rád, lenže moja mladá nie. Ženské vokály jej v lepšom prípade nevadia, v bežnom vadia. Tento jej nevadí, ale samozrejme, že ju to nebaví. Tak ideme ešte na chvíľu kuknúť na osmičku (Full Moon Stage) na Billow, ale tí skutočne nezaujmú. Štvorka a nemeckí Better Strangers. Keby som mladej nepovedal, že sú to Nemci, aj by sa jej to ľúbilo, lebo chalaniská hrajú skutočne dobre. Je to takisto gitarovka, ale má to gule a chalani vedia písať pesničky. Akurát ma celkom prekvapí, že po konci koncertu sa mierne korpulentný bubeník navlečený v nemeckom fotbalovom drese začne baviť s obecenstvom ráznym moravským dialektom. Naspäť na osmičku, kde hrajú miestni Baro Chandel a ďalší perfektný koncert. Dnes to skutočne všetko funguje, vôbec mi nakoniec nevadí, že som sa neprehnal na dvojku na Jaroslava Uhlíře.
London Grammar zrušili koncert kvôli chorobe, tak sa lineup trochu poposúval. Ale na jednotke hrajú Kensington podľa plánu, tešili sme sa na nich a nesklamali. Teda nesklamali hudbou, mladá trochu frflala, že spevák bol málo spontánny a najmä, ja hnusoba, som jej ukázal na gitaristu - aha, veď to je náš tlstý kamarát oesteraichische pornoherec zo včera od Future Islands, akurát že celú noc asi makal niekde na Orbitreku a zhodil dvadsať kilo. Ale fúziky mu ostali. Mám tak trochu blbý pocit, že som babám vzal hodne z koncertného zážitku.
Na štvorke vystupuje pubertálny objav Declan McKenna, mladá sa aj zoberie do prvého radu, ale moc dlho jej odhodlanie v konfrontácii s pubertálnou mládežou nevydrží. Ono, chalan nie je zlý, dokonca v porovnaní s včerajším Ezrom má na viac, ale predsa má len priveľa jebákov po ksichte aj po muzike. Baby idú tour de stanks a ja si poviem, že sa idem kuknút na dvojku na Auroru, či náhodou nezačala byť zaujímavá od tej doby, čo hrala na Grejpe. No, nezačala, aspoň pre mňa. A najmä, zažijem asi najhoršiu tlačenicu tohto ročníka Colours. Keďže areál má svoje obmedzenia, tak vznikajú aj úzke hrdlá, a najužšie je práve na prechode medzi jednotkou a dvojkou, kde naviac do najužšieho bodu nacpali stánky z oboch strán. Prechádzam dvojkou odzadu od family zóny a chcem ňou prejsť smerom na jednotku - a to bola chyba. Pohltí ma masa, v ktorej jeden zlý krok by znamenal ušliapanie. Nie, toto nechcem. Colours už niekoľko rokov nezverejňujú počty návštevníkov, odhady sa pohybujú od 45K po 57K. Aj keď som mal pocit, že minulý rok bolo ľudí vo všeobecnosti viac, tohto roku bolo asi viac ľudí, ktorí prišli v špičke, keďže Colours predáva aj jednodňové vstupenky. Ak sa vám zdá, že Pohoda je masa ľudí, tak Colours rozhodne nie je nič pre vás.
Checkpoint na jednotke napravo od zvukárovej búdky naľavo funguje a tak sa stretávam s mojím ostravským kváziháremom, na rade sú Kaleo. A je to skutočne prazvláštny koncert. Chalani hrajú perfektne, má to šťavu ako mladí Led Zeppelin, ich zmes rocku a blues šlape ako esesáci Waršavou, skutočne paráda. Akurát baby frflú, že spevák je hezounek akoby ujduvší z prvého plagátu Backstreet Boys a vraj sa k tej hudbe nehodí. No, to ja posúdiť po prvé neviem a po druhé ma to nezaujíma, ale ďalšia vec sa zdá divná aj mne. Kapela počas celého setu neprehovorila s publikom absolútne nič. Absolútne nič. Nijaké helou, nijaké senkjú, nijaké de-ku-ji, proste ani slovo. Prišli, zahrali paľbu jak u Verdunu, odišli. Psycho.
Na štvorke hrajú Yellow days, mladá kapela odniekiaľ z Británie. A sú dobrí, blonďatý chalanisko hrá na Vox Teardrop prstami, čo som už dávno nevidel, posledne takto hrával snáď Mark Knopfler. Po nich sa idem kuknúť na päťku na Janka Ledeckého, už len pre tú prču. Ale opla, prča nebola. Skutočne, Janek Ledecký neobstojí ani ako recesia. Celé zle.
Náladu si ideme napraviť na druhý koniec, na trojke hrajú Trosky svoj starý repertoár a to nás všetkých baví. Baví to okrem nás aj hromadu miestnych, čo je pre mňa správa z rodu pozitívnych, že i hudba založená z veľkej časti na textoch v slovenčine môže ešte stále fungovať i na moravskej strane kopca. I keď sa mi stalo, že som si v pivostane pýtal "jednu desinu" a odpoveďou bol vyjavený kukuč a otázka "víno?"
Prechádzame pomaly k záveru dňa, cestou sa stavíme na osmičke, kde hrá Jane Weaver. V podstate veľmi podobné ako poobední Places, akurát baba má slabší hlas a okrem toho aj horšie vypadá. Po pár pesničkách ideme ďalej, že snáď nás ešte na jednotke zaujme Mura Masa. No, nezaujala, bola to bežná diskotéka a my sme mali v ten deň už za sebou o hodne lepšie sety.
Takže prechádzka nočnou Ostravou do kempu, s plačom stiahnuť triko z neskutočne páliaceho chrbta, skurvený pršiplášť narvať niekam, kde ho aspoň chvíľu nebudem cítiť a odpadnúť do spánku. Zajtra už má byť pekne.
