Mňa vždy iritovalo to prázdne miesto na mape Slovenského raja medzi rôzne pomenovanými Kyseľmi (Malý, Vyšný, Veľký). A počúvanie skaziek, povestí a bájí o existencii rokliny Kyseľ, ktorá je už od roku 1976 uzavretá po veľkom požiari, kedy prakticky úplne vyhorela.

Stalo sa to v júli 1976, požiar vznikol pravdepodobne od neuhaseného ohniska v ústí Kyseľa pri Bielom potoku (existuje aj verzia, že to bol nedopalok cigarety). Horúce júlové počasie podporovalo šírenie ohňa v lesnom poraste. Účinné uhasenie prišlo v štýle antického deus ex machina, výdatný dážď uhasil oheň, s ktorým zo všetkých síl bojovali hasiči. Vtedy sa nepoužívali na hasenie takýchto veľkoplošných a ťažko dostupných lesných požiarov vrtuľníky, tie sa na rad dostali až neskôr (buď ako súčasť letiek Ministerstva obrany alebo Ministerstva vnútra. Pri viacerých lesných požiaroch na Slovensku boli využité aj služby súkromných spoločností, ktoré prevádzkujú vrtuľníky a v ponuke ich služieb jej aj hasenie požiarov (napr. ATE, Techmont, UTair EU ...).

Dôsledky požiaru Kyseľa boli katastrofálne. Dovtedy to bola najnavštevovanejšia roklina, po jej rebríkoch a stupačkách sa promenádovali davy turistov z vtedajšieho Československa, rovnako vtedajšej NDR (Nemecká demokratická republika) a Maďarska. Požiarom bol temer úplne zničený lesný porast na rozlohe 30 ha, po rozsiahlej erózii došlo k odhaleniu vápencových brál a súčasne zosunu uvoľnených kameňov a obhorených stromov do nižších častí rokliny. Roklina sa stala nebezpečnou pre prechod a tak vodopády: Barikádový, Kaplnkový a V Temnici zostali neprístupné turistickej verejnosti. Obrovský vodopád zostal našťastie vzhľadom na jeho umiestnenie na konci rokliny prístupný žltou turistickou značkou, ako jeden z mála fragmentov pôvodnej rokliny.

Dlho, predlho sa meditovalo nad tým, či, v akom rozsahu a kedy, bude táto roklina opäť turisticky sprístupnená. Ochranári mali svoje stanovisko, podľa ktorého bolo treba nechať roklinu žiť svoj vlastný život, a regenerovať sa samovývojom. Verejnosť a aj pragmaticky orientovaná časť vedenia národného parku Slovenský raj zastávala názor, že roklina by mala byť sprístupnená. Roky ubiehali a nič sa nedialo. Až napokon došlo k určitému kompromisu medzi ochranármi, vedením NP a vedením Horskej záchrannej služby (HZS): sprístupniť áno, ale nie masovo. V auguste 2016, temer rovných 40 rokov po jej požiari, bola konečne pre verejnosť sprístupnená roklina Kyseľ, ktorá dostala nové zabezpečovacie zariadenia a bola vybudovaná ferrata, jediná v Slovenskom raji, pričom prechod roklinou má podobu Náučného chodníka Kyseľ – Ferrata HZS a ponúka kombináciu komornej atmosféry menej dostupnej rokliny v spojení s adrenalínom z ferratového prechodu.

Čo nájdeme vo ferrate Kyseľ dnes:

je prístupná v intervale od 15.06. – 31.10. a je najprísnejšie chráneným územím patriacim do „zóny A“ národného parku. Je v nej vytvorený náučný chodník, označený značkou (biely obdĺžnik, s diagonálne vedenou zeleno sfarbenou čiarou), ktorý nás postupne prevedie riečiskom potoka a chodníkom vedúcim priamo vodou, až kým sa pomaly nezačne priestor zužovať a dostávame sa do rokliny alebo tiesňavy s prvými stupačkami a Barikádovým vodopádom. Ferrata ďalej vedie ku Kaplnkovému vodopádu, ktorý počas požiaru utrpel najväčšie škody a pôvodný vodopád zostal pochovaný pod nánosmi sutín a kmeňov stromov z požiaroviska. Pokračovanie nás vedie do Temnice s vlhkými a machom porastenými skalnými stenami. Nasleduje horizontálny výstup popri impozantnom Obrovskom vodopáde (výška 60 m) a ukončenie ferraty na mostíku, z ktorého si môžeme pozrieť vodopád zhora (nie je však najväčší, ak chcete vidieť najväčší vodopád v Slovenskom raji, nájdete ho v Sokolej doline, má výšku 75 m a volá sa Závojový vodopád).

Fakt, že ide o ferratu, určuje povinnosť mať pri prechode ferratový set a prilbu. Požičovne sú dostupné na niekoľkých miestach, ako na Čingove, tak aj na Podlesku. Požičanie setu, spolu s prilbou stojí 10,00 €. Uhrádza sa aj 5,00 € poplatok za prechod roklinou a dostanete aj krásneho tlačeného sprievodcu so všetkými potrebnými informáciami, z ktorých som čerpala aj pri písaní tohto článku. Ak vám princíp používania setu buď objasní pracovník požičovne, alebo si to pozriete na paneli s inštrukciami pre použitie, kde je to názorne ilustrované na obrázkoch (v zásade platí, že keď sa  prichytíte o vodiace lano, tak oboma popruhmi súčasne a na mieste spojov karabíny prepínate postupne, aby ste vždy boli istení minimálne jednou karabínou a mali by ste stáť rozkročenými obomi nohami cez spoj).

Všetky užitočné info k ferrate nájdete na tomto linku

https://www.sopsr.sk/slov-raj/aktualita.php?id=13

Dobrou správou je, že sa už neplatí vstup do NP Slovenský raj, ako to zvyklo byť v minulosti. Ak si pre svoju túru vyberiete akúkoľvek inú trasu než ferratu, vstup je úplne bezplatný.

Náš deň v rokline Kyseľ sme začali na Čingove, stredisku, ktoré už má svoje najlepšie časy za sebou. Priam emblematický Salaš Čingov, naľavo od prvého zberného parkoviska, je stále v prevádzke, nebola som v ňom však a tak neviem povedať žiadne bližšie info, zostáva len veriť, že pokiaľ je v prevádzke, tak poskytuje služby na úrovni, ktorá jeho prežitie zaručuje. Priamo na parkovisku pribudla malá kaviarnička, taká šik, príjemná a útulná. Za druhým zberným parkoviskom je na zeleno natretý penzión Lesnica s reštauráciou, ktorú môžem s čistým svedomím odporúčať, veľmi slušná kuchyňa a ideálne miesto na ukončenie a oddych po túre. Pri nástupe na modrú značku, ktorou sa chceme ďalej dostať až na vstup do ferraty, je tretie zberné parkovisko a opäť malé a príjemné občerstvovacie zariadenie, kde si môžeme lupsnúť poldeci a dôstojne započať túru (čo aj robíme). Príjemná, pohodová hodinka po modrej značke nás pri odbočke na Tomášovský výhľad prehodí na zelenú značku, ktorou pokračujeme hodinku smerom na ústie Kyseľa, na miesto, kde začína žltá značka (na Kláštorisko). Treba vyjsť troška hore a tu štartujeme, na označenom náučnom chodníku.

Zbehneme dolu a naťahujeme na seba sety a prilby, nadychujeme sa, obzeráme sa okolo seba a snažíme sa predstaviť si, ako to tam vyzeralo ešte pred rokom, v čase, keď bola roklina neprístupná. Vôbec mi to teraz nepripadá ako miesto, kde 40 rokov nevkročila ľudská noha (obrazne povedané). Za ten jeden, jediný rok, resp. nejakých 5 mesiacov oficiálnej prevádzky, aj napriek tomu, že nie je zámerom, resp. ambíciou dotiahnuť návštevnosť tohto kúska Slovenského raja na úroveň návštevnosti ostatných roklín, je už zreteľne badať stopy masového turizmu. Napríklad vyšliapaný chodník, ktorý neomylne vedie dnom potoka, alebo sa dvíha hore na breh. Som trocha prekvapená, že ma tu nečakajú žiadne zeleno-machovo-papraďové poprerastané ťažko prístupné miesta. Prosto, skrátim to, v úvode mi to pripadalo ako úplne štandardná roklina, len s lukratívnou ponukou prechodu ferratou a zopár ťažšie prechodných miest, spôsobených napadanými drevinami a s pozostatkami zabezpečení spred 40 rokov, ako napríklad kus rebríka, ktorý uvidíte nižšie. 

Čím viac sme šli do hĺbky, tým viac som bola spokojná. Kyseľ má svoje nepopierateľné čaro, väčšmi uzavreté priestory ako pri ostatných roklinách a tu je úplne namieste použiť výraz tiesňava. Tým, že sme boli v čase po predchádzajúcom výdatnom daždi, prietoky na vodopádoch boli vysoké, ale na druhej strane, dalo sa ísť celkom pohodlne aj korytom potoka, bola to ideálna kombinácia vhodných vodných podmienok na prechod roklinou Slovenského raja.

Ferrata končí nad Obrovským vodopádom, popri ktorom vedú úplne vertikálne vedené stupačky smerom nahor, na mostík, z ktorého možno vidieť vodopád z hora a súčasne je to miesto, na ktorého Vás z druhej strany dovedie upravená žltá značka, ktorá tam aktuálne končí.

Po ukončení trasy, ktorá sa po výstupe nad Obrovský vodopád stáva štandardne zabezpečenou turistickou trasou

sme sa rozhodili vybehnúť na planinu Kláštorisko a z neho sa potom modrou a zelenou vrátiť naspäť na Čingov.

Planina Kláštorisko, pre mňa magické miesto so zrúcaninami kartuziánskeho kláštora, ktorý bol postavený okolo roku 1299 po tom, keď na tejto planine našli útočisko ľudia z okolitých obcí, hľadajúci záchranu pred hordami z tatárskeho vpádu v roku 1241. Toto miesto bolo obývané už 12. – 11. storočí pred naším letopočtom ľuďmi lužickej kultúry a  jeho dlhá história je zaujímavá.

Priamy výhľad na Vysoké Tatry, ktoré máte z Kláštoriska pred sebou ako na dlani len zvyšuje súčasnú atraktivitu tohto miesta. Nanešťastie, jeho atraktivitu do primeraných koľají upravuje smerom nadol tu stojaca chata Kláštorisko. Ja neviem, či len ja som na ňu vysadená, ale ešte v živote som tam nebola spokojná, resp. vždy som bola nespokojná. Pritom je to veľmi pekná budova, ktorá by pri troche dobrej vôle a úpravy interiéru mohla pôsobiť príjemným a útulným dojmom. Rovnako terasa veľkorysých rozmerov, nevyužitý potenciál, večná škoda, že žiadny z nájomcov nedokáže v svoj prospech zužitkovať genius loci tohto miesta, pritom prvá útulňa tu bola vybudovaná už v roku 1923. A toto mrzí, pretože ide o križovatku trás a jediné miesto v celom Slovenskom raji, myslím hore, kde je možnosť využiť reštauračné služby.

(s výnimkou Geráv na južnej strane – a aj tu mám rovnaký srdcabôľ ako pri Kláštorisku z nevyužitého potenciálu a láka ma to spomenúť si na výstupy na Havraniu skalu, Stratenský kaňon, na totálny pokoj nádrže Klauzy..., aha, ale nie o tom dnes chcem)

Opúšťame teda planinu Kláštorisko a postupným klesaním, počas ktorého sa mihneme aj okolo bodu zvaného Prielom Hornádu sme sa vrátili na Čingov, na ktorom sme začali prechod novootvorenou ferratou Kyseľ.

Som rada, že do portfólia národného parku Slovenský raj pribudol nový atraktívny prvok, a to rovno ferrata. Viem, že sa vedú diskusie o tom, či to vôbec mala byť ferrata, či je to terén skutočne tak náročný, resp. náročnejší ako ostatné prístupné rokliny zabezpečené bežnými technickými prostriedkami. Ja sa stotožňujem s ferratou. Vždy si myslím, že je lepšie, keď sa vytvoria nadštandardné podmienky na jej bezpečný prechod pre tých, ktorí sú menej zdatní, ako by malo dochádzať k zbytočným úrazom v ťažšie dostupnom teréne.

A ešte dôkaz o tom, že Slovenský raj žije aj v zime – tento rok v januári, keď udreli okolo Troch kráľov mrazy, opäť zamrzol Hornád a bolo možné prejsť jeho prielomom po hladine suchou nohou, poťažmo na bežkách, resp. korčuliach. Táto situácia nastane naozaj iba ak sú veľmi silné mrazy, okolo mínus 18 - 20, niekoľko dní za sebou. A vtedy sa dajú liezť aj ľadopády, ten na fotke je konkrétne z Letanovského mlyna.