Máte chrípku alebo inú pliagu a potrebujete ísť k lekárovi v Holandsku? Veľa šťastia. Návšteva lekára prebieha nasledovne: neprebieha. Najprv totiž zavoláte jeho asistentke sleš recepčnej sleš sekretárke sleš zdravotnej sestre u svojho ‘domáceho’ lekára. Kde sa na ňu hrabe vaša slovenská chobotnica, pche. Šanca, že sa k lekárovi naozaj dostanete, sa rovná šanci, že Rado Procházka niekedy odpovie na nenávistné komentáre svojich sklamaných voličov. Holandský lekár je mýtické stvorenie, niečo ako jednorožec alebo drak.
Ak potrebujete zdravotnú starostlivosť, najprv zavoláte a dohodnete si termín. Jedným z najdôležitejších toolov Holanďanov je ich kalendár (agenda). Tí z dedín určite poznajú situáciu, keď vám tetka učiná Olina zaklope na dvere a príde si na dve hodiny poklábosiť. Všetko musíte nechať ležať, dom je neuprataný, špinavý riad leží v umývadle. To sa vám v Holandsku nestane. Spontánnosť nie je ich silnou stránkou. Tetu učinú už pri dverách vypoklonkujete s ospravedlnením, že máte na dnes naplanované ležať na gauči a pozerať film so svojím druhom. Následne vyťahujete obaja svoje agendy a hľadáte najbližší termín (minimálne o mesiac), ktorý sa vám obom hodí. Tvárite sa pritom veľmi dôležito. Termín si dohadujete preto, aby ste mali možnosť sa prichystať a aby ste sa návšteve mohli naplno venovať. Organizovať napríklad stretnutie s tým, že ste o ňom najprv tri týždne rozmýšľali, a nasledovne hodíte oznam na DM, že stretnutie sa koná o týždeň (že, Ľubo Nemeš?), je v Holandsku nemysliteľné.
Mrchy asistentky sú trénované na to, aby odhalili vážnu zdravotnú situáciu. Má to svoje výhody – dostanete diagnózu zadara a nemusíte sa nikam trepať. Na diagnózu im slúži zoznam otázok, ktoré vám položia a na ktoré odpovedáte. Ak ste master manipulátor ako ja, ktorý dokáže podvádzať aj pri dobrovoľnom psychoteste, aby vám vyšlo to, čo chcete, zistíte, že existuje pár symptómov, ktoré vás okamžite vystrelia do ďalšieho levelu, ten navážnejšie braný je bolesť na hrudi a ťažké dýchanie.
Pár prípadov som riešila aj pre naše návštevy alebo pre priateľa, keďže ja som administratívny pracovník v našej domácnosti.
Jedna návštevníčka mala zápal močových ciest, krv v moči a silné bolesti. Najviac sa mi páči, keď mi slovenskí návštevníci položia otázku, či mám doma antibiotiká. Tie tu nemá doma na sklade ani Mark Fucking Rutte. Antibiotiká sa predpisujú len v prípade angíny alebo niečoho veľmi závažného, a ešte sa vám lekár ospravedlní, že vám ich musí predpísať. Volala som na pohotovosť, prešli sme formulárom s otázkami a dostali sme radu, že ak sa na to bude dievčina cítiť, môže prísť na pohotovosť, ale zacálovať treba na mieste. Tak sa rozhodla, že nejde. Na pomoc som si zavolala priateľa na telefóne, mamu, zdravotnú sestru. Poradila nám, že sa má zabaliť do periny a piť veľa čaju. Na druhý deň jej nič nebolo.
Priateľ si ako zručný kutil prerezal bruško pod palcom na ruke pri lámaní kachličky. Posmešné komentáre si odpustite, ten chalan vie postaviť z hovna stoličku s Ficovou noblesou. Jednoducho sa nezadarilo. Obaja sme odpadávali pri pohľade na krv, ja menej, veď nebola moja. Na pohotovosti nám povedali, že o dve hodiny na nás budú mať čas. Tak sme doma čakali na náš termín a keď sme prišli, nemuseli sme čakať a hneď ho zašili.
Minule som si pri horizontálnom tancovaní nejako vykrútila zápästie, alcohol may have been involved… Na druhý deň ma to tak bolelo, že som v ruke nemohla nič udržať a začali mi tŕpnuť prsty. Môj vnútorný hypochonder mi našepkával, že to bude rakovina, ale logika, že asi nie. Každopádne, ostrá bolesť ma vystrašila, a tak som si povedala, že zavolám na pohotovosť.
Konverzácia prebiehala nasledovne:
Asistentka: Dobrý deň, čo pre vás môžem urobiť?
Ja: Bolí ma ruka v zápästí, nemôžem nič zdvihnúť, tŕpnu mi prsty. Bojím sa, že je to zlomené.
Asistentka: Robili ste niečo, čím to mohlo byť spôsobené?
Ja (klamem): Nie. Proste ma strašne bolí ruka.
Asistentka: Máte horúčku?
Ja: Nie.
Asistentka: Je to napuchnuté?
Ja: Nie.
Asistentka: Môžete s rukou hýbať a zovrieť prsty?
Ja: Áno.
A teraz príde už tak často počutá megaotázka:
Asistentka (veľmi slušne): A… čo vlastne chcete od nás?
Ja: (keďže mi je už trápne, napadne mi len... “pomojkať”, “pohladkať” alebo “ňuňu”) No, či je to zlomené? Nepotrebujem roentgen?
Asistentka: Ak by to bolo zlomené, nepohli by ste zápästím. Dajte si na to chladný obklad, dajte si paracetamol, 4x2 denne (paracetamol tu lieči všetko od šedého zákalu po rozpadnutý vzťah).
Ja: Dobre, urobím tak.
Na druhý deň, kurva, ani známka po bolesti.
Ešte perlička o priateľovej bronchitíde. V pondelok zavolal asistentke, že ma strašný kašeľ a ťažko sa mu dýcha. Povedali mu, že má prísť v piatok, dovtedy má ostať doma. Inak, tu potvrdenie o PN-ky nemáme. Ak máš napríklad chrípku, tak normálna doba na vyliečenie je 1-2 týždne a žiaden zamestnávateľ od teba nepýta potvrdenie. Po pár dňoch ale zavolá Arbo, čo je nejaká inštitúcia, čo sleduje chorých, a spýta sa, ako sa máš a čo robíš pre svoje uzdravenie. Môžu ťa doma aj navštíviť, takže sa tu nestáva často, že ťa niekto bezdôvodne vypíše na PN, lebo môjho otca koňa brat je primár. Jednoducho, keď si chorý, si chorý, a neklameš.
V piatok sa dostal k lekárovi, bronchitída už mu takmer prešla. Lekár sa ho pýta, či fajčí. Priateľ hovorí, že áno. A či hulí. Priateľ hovori, že občas. A či pije alkohol. Pepík odpovedá, že áno. Lekár sa pýta, koľko pív asi. Priateľ sa pýta, či by mohol byť špecifickejší, či myslí malé 250 mililitrové holandské pivá alebo pollitrové české a či myslí sedem týždenne alebo sedem denne (tých českých).
Lekár diagnostikuje priateľa začínajúcou bronchitídou, na čo môj priatel vykríkne: “Snad končící, ne?”
