Ľudia, ktorí sa o vážnu hudbu zaujímajú len okrajovo alebo vôbec, si túto otázku možno kladú, keď vidia trebárs televíznu reportáž z nejakej premiéry. Na stupienku pred orchestrom, chrbtom k obecenstvu, stojí (väčšinou) pán vo fraku s paličkou v ruke, ktorou viac či menej afektovane-komickými pohybmi máva smerom k hudobníkom. Nezasvätenému to môže pripadať ako zbytočnosť, veď muzikanti predsa vedia hrať aj bez dirigenta. To je síce pravda, ale pozrime sa na to trochu komplexnejšie.
V prvom rade musíme vziať do úvahy počet zúčastnených. Zatiaľ čo bežná popová/rocková/metalová kapela si vystačí s 4-5 členmi, niektoré aj s tromi, štandardný symfonický orchester môže mať aj vyše sto hráčov. Menší, tzv. komorný orchester, tak do 50. V malej kapele je vcelku ľahké udržať jeden rytmus a vzájomný kontakt počas hry. Kľúčovým faktorom je počuť všetkých ostatných, alebo aspoň bubeníka, čo je v orchestri dosť problematické. Jednak bicie v orchestri nehrajú až takú dôležitú úlohu, jednak – vzhľadom na množstvo nástrojov – je človek rád, keď počuje aspoň dvoch-troch spoluhráčov z každej strany. Porekadlo „pre stromy nevidí les“ sa tu dá voľne parafrázovať na „pre nástroje nepočuje orchester“.
Prvoradou úlohou dirigenta je teda udávať rytmus a tempo, aby orchester ako celok znel kompaktne. Na to slúžia pohyby a gestá rúk i celého tela. Nie je nič výnimočné vidieť dirigenta vo vrcholnej fortissimo pasáži mávať rukami ako veterný mlyn a pritom poskakovať na špičkách, dobreže nevzlietne. A naopak, pri nežnom pianissime dirigovať minimalistickými pohybmi s rukami na úrovni hrude. Hudba má totiž tú čarovnú vlastnosť, že dokáže človeka vtiahnuť a uviesť takmer až do tranzu. A je úplne jedno, o aký žáner ide, podstatné je, aby ju človek vedel precítiť – a to sa týka nielen hudobníkov. Asi väčšina z nás zažila ten pocit, či už na koncerte, alebo v súkromí s hluchátkami na ušiach, keď ho hudba tak pohltila, že sme prestali vnímať všetko ostatné. Nakoniec, veď aj šamanská technika uvedenia sa do tranzu s pomocou bubna a pospevovania jednoduchej, repetitívnej melódie, je pomerne známa.
Dirigent je vlastne hudobník, ktorý hrá na zložitý, živý nástroj, ktorým je orchester. Musí poznať skladbu a vedieť ukázať nástup jednotlivým nástrojom či nástrojovým skupinám. Totižto, kým v bežnej kapele hrajú jednotlivé nástroje viacmenej nepretržite, v orchestrálnych skladbách je úplne bežné, že niektorý nástroj alebo celá skupina sa odmlčí aj na dlhšiu chvíľu. Profesionálny hudobník si samozrejme musí vedieť ustrážiť, kedy má znova pokračovať, ale stať sa môže všeličo. Môže sa zamyslieť a zle si spočítať takty/doby*. Spoluhráč, ktorého part berie ako referenciu pre svoj nástup, sa môže pomýliť, a chyby sa môžu dominovým efektom nahromadiť až tak, že celej skladbe takpovediac „spadne remeň“. Presne preto je tam dirigent, aby ukázal, ktorý nástroj/skupina kedy nastupuje.
(*Komu robia problém pojmy z hudobnej teórie, nech sa obráti na najbližšieho spriateleného muzikanta, alebo nech položí otázku v diskusii.)
Ako ďalšiu vec má dirigent na starosť výraz a dynamiku skladby. To znamená, že štýlom pohybov určuje, či sa hrá plynne alebo rázne, lyricky alebo dramaticky, atď. Naznačuje, kedy treba pridať hlasitosť a kedy ubrať. Každý dirigent má vlastný, charakteristický štýl pohybov. Niektorí pôsobia dôstojne a graciózne, iní majú pohyby trhané až neurotické. V každom prípade je však dirigent pre orchester autoritou, ktorá sa rešpektuje, prinajmenšom na skúškach a na pódiu.
Dirigovanie a capella zboru sa od toho orchestrálneho líši viacmenej iba v detailoch. V prvom rade, zborový dirigent nepoužíva taktovku, zato však má po ruke (vo vrecku alebo na notovom stojane) ladičku, ktorou si pomáha, keď udáva zboru úvodné tóny. V zbore máme namiesto nástrojových skupín skupiny hlasové, teda soprány, alty, tenory a basy. V mnohých skladbách sa tieto skupiny ešte delia na podskupiny, väčšinou prvé a druhé, takže osemhlasé partitúry nie sú žiadnou výnimkou. A aj tu má dirigent rovnakú úlohu ako pri orchestri – udávať tempo a rytmus, hlasitosť, výraz. A tiež strážiť tónovú čistotu melódie, pretože na rozdiel od orchestra, v zbore neustále hrozí aj to, že sa počas skladby rozladí.
Ono totiž nie je jednoduché udržať sa v tónine, zvlášť keď okolo spieva ďalších 30-40 ľudí, z ktorých každý môže nevedomky po kúštikoch klesať s tónom. Alebo stúpať, ale to je o dosť zriedkavejšie. Zborový spevák musí teda permanentne vnímať hlasy okolo a dolaďovať sa, hlavne ak ho na to upozorní dirigent. Také upozornenie má väčšinou formu intenzívneho bodania ukazovákom smerom hore (zriedkavo dole), rukou pred dirigentovým hrudníkom, aby obecenstvo nevidelo. Toto gesto býva zväčša podporené mimikou, konkrétne hrozivým pohľadom na previnilca. Veľa záleží od akustiky priestoru, v ktorom zbor spieva. V starých kostoloch býva zväčša krásna akustika, kde je všetko počuť. Predsa len, stavali ich v časoch, keď ozvučovacia technika neexistovala, a bolo žiadúce, aby hlas kňaza spred oltára počuli aj hriešnici v posledných laviciach. V takomto priestore zborista nemá problém doladiť sa. Preto sme vo všeobecnosti mávali vystúpenia v kostoloch radi. Naopak, spievanie v Istropolise bolo nočná mora, tak „hluchú“ sálu človek aby pohľadal.
Dirigent zboru máva často za úlohu aj vedenie zborových nácvikov, hovorovo skúšok, hlavne v amatérskych súboroch. Na skúške sa učia nové skladby, precvičujú sa tie staršie, riešia sa organizačné otázky a všeličo iné. Neviem, ako to je u iných zborov, ale v tom, kde som spievala svojho času ja, sa po skúškach často chodievalo spoločne na pivo. Bolo zopár podnikov, kde nás už poznali a nebol problém zraziť niekoľko stolov dohromady, aby si vysmädnutí speváci mohli zvlažiť hrdlá po dvoch a pol hodinách spevu. A nezriedka sa stávalo, že aj v tej krčme sme pokračovali v spievaní, samozrejme viachlasne. Tradíciou v adventnom období bolo vybrať sa po skúške na vianočné trhy, nájsť si medzi návštevníkmi kúsok voľného miesta a zaspievať zopár kolied. Okolití stánkari, ktorým sme takto obvykle prilákali viac zákazníkov, sa nám občas odmenili medovníčkami, štrúdľou alebo chlebom z mascú a cibulú.
Humorných historiek zo zborového života by sa dalo napísať neúrekom. Vydalo by to nielen na samostatný článok, ale aj na knihu, no vzhľadom na ochranu súkromia páchateľov účastníkov radšej iba pri pive na niektorom ďalšom dailystretku.
(Článok na Spirovu objednávku)
