Štatisticky je to málo pravdepodobné, rovnako ako výhra v televíznej audiotexovej súťaži a málo žien má v živote tú česť stretnúť si vlastného obnažovača, ale mne sa podarilo stretnúť hneď dvoch. Možno je niekde tretí, čo si práve oblieka nohavice naostro, prípadne tradičný baloňák (čoraz vzácnejšie kvôli stigmatizácii tejto praktickej uniformy exhibicionistu) či kabát a teší sa na prevetranie vtáka. Človek nikdy nevie. Aj keď momentálne som v Schnitzelreichu a tu si miestni úchyli pestujú svoje úchyláctvo v teple svojich domov a pivníc a tiež už spadám skôr do kategórie bezdetnej MILF ako jebačky, pirane, či čajky. Och ten kult mladosti! Ale nie o tom som chcela.
Ten prvý bol fakt trauma. Mala som 12 rokov, zo záchodu na chate načítaný Krimi Fiškál o znásilneniach a rozpáraných bruchách a vracala som sa ako dobrá vnučka od deda, ktorému som bola zaniesť koláče. (Začiatok ako z rozprávky, počkajte, zvrhne sa to na treťotriedny pedo horor.)
Šla som na bicykli okolo rieky po chodníku (veď ísť po ceste nie je bezpečné), keď ma zastavil taký týpek. Doteraz si ho jasne pamätám, i to, čo mal oblečené, a ako ten jeho outfit prezrádzal, že ho obliekali Ukrajinky z blšáku na ľadovom štadióne. (Konieckoncov i mňa, len ja si svoj mentálny sebaobraz pravidelne aktualizujem, a predstava, že som niekedy nosila otrasné handry ako z Beverly Hills 90210 vyrobené v Číne, mi dnes pripadá úplne surreálna.) Mal na sebe rifle, riflovú bundu, cez plece kabelu, akoby sa vracal z práce. Na hlave mu pleška začínala vytláčať z čela mastné kučeravé vlasy a ani sa to nesnažil maskovať.
„Prosím ťa, nevieš, kde je sídlisko?“, zastavil ma.
S odstupom času, keď sa nad tým zamyslím, bola som poriadna pitcha hlupaňa, že som sa mu snažila ukazovať, že sídlisko je na druhom brehu rieky. V 12 rokoch som nemala potrebné skúsenosti ako rozoznať, že tento milý pán sa nestratil, len sa ma snaží zabaviť.
„Ako sa tam dostanem?“
Kým som mu ukazovala, ako sa tam cez most dostane, nepodarilo sa mu pravdepodobne vytiahnuť vtáka z tesných riflí a tak zadrel: „Nie, nie toto sídlisko, Sídlisko II.“
Na to som sa musela otočiť a ukázať na most za mnou a kým som vysvetľovala, z ničoho nič povedal:
„Pekny pišačik?“
V ruke mal z nohavíc čerstvo vyslobodené péro, ktorého estetické vlastnosti som nevedela zodpovedne vzhľadom na vek zhodnotiť, takže zo mňa vyšlo len:
„ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ...!!!!!!!!!!!!!!“
Vysrala som sa na vysvetľovanie a pomoc blížnemu a rozbehla som sa popri bicykli preč za asi najdlhšieho a najvyššie posadeného vreskotu v mojom živote. Moja hrôza bola taká dokonalá, že som sa za 10 minút kriku a behu ani raz neotočila a mozog som mala taký zatemnený, že mi vôbec netrklo nasadnúť na moju Lady 26 a upaľovať rýchlejšie.
Samozrejme, moje obavy boli úplne neopodstatnené. Týpek si skočil zamasturbovať do kríkov a možno doteraz na ten môj fejs a jačanie spomína, keď si láska „pišačik“.
Odhaľovači neznásilňujú obete, ale to som si prečítala až o veľa rokov neskôr, keď som sa snažila s tou traumou vyrovnať. A bola to teda poriadna trauma! Nasledujúce 4 roky som strávila tým, že som kontrolovala, kde majú chlapi ruky keď so mnou hovoria a zakaždým, keď si nejaký naprával opasok, košeľu alebo mu skĺzla ruka pod pupok dostávala som flashbacky chcípnutého ružového „pišačika“ nesmelo vykúkajúceho z rázporku nohavíc.
Rešerš o odhaľovačoch sa však ukázala užitočnejšia ako som si priala. Mala som 19 rokov a v jeden horúci deň v skúškovom období letného semestra som prechádzala cez bratislavské Námestie slobody, ktoré je vďaka human-friendly megaproporciám a citlivosti s akou bolo dôkladne vybetónované a obložené kameňom, ktorý miestami poopadával, zvlášť príjemným miestom na poludnie počas letných tridsiatok. Išla som si kúpiť lístok na vlak a celkom som sa ponáhľala a v hlave rozoberala nejaký metafyzický problém typu, či sa bezdomovci cítia ako smrdia, takže som prehliadla podozrivé indivíduum v plášti, ktoré sa ku mne blížilo. Áno, v plášti. Vzduch: 30°C, povrch námestia 50°C. Zo vzdialenosti asi 5 metrov rozovrel plášť a z húštiny chlpov na mňa vykukla mľandravá smutne zvesená grilovacia klobáska.
„Páči sa ti?“
Ani prvý exhibicionista ma nepripravil dostatočne na možnosť stretnúť si ešte jedného s tou istou otázkou. Čo to furt majú s tou páčivosťou vtáka? Čo je to za dementná otázka? A héj, odkedy si tykáme, kámo? Samozrejme, mne v tom momente nenapadol žiadny efektívny odfajč ako:
Pozerám, že je ti horúco v tom plášti.
Robíš anketu?
Vták je ok, len na tom tele by si mal popracovať.
Taký malý?
No, taký ovisnutý nie je práve symbolom plodnosti.
Nuž, po bitke je každý generál (a niektorí majú aj monokel) a ja nie som práve pohotová. Miesto toho som len hodila rýchly lakonický pohľad medzi chlpy a stiahla dolu kútiky úst, akože sa do toho nerozumiem. Ani pán exhibicionista ani ja sme nestáli o ďalšiu konverzáciu. On mal v pláne asi ďalšie vzrušujúcejšie stretnutia a ja som sa ponáhľala ďalej na stanicu.
Takže ako na exhibicionistu? Pokiaľ ho chcete urobiť, treba sa prekvapiť (alebo to aspoň zahrať) a jačať, ale v dnešnej dobe nie je veľa žien, čo by mali také dobré srdce ako ja v dvanástich. Chápem. Nič nie je zadarmo, len napľutie do taniera od čašníka v reštaurácii, kde nenechávate sprepitné. V tom prípade si treba pripraviť zábavný frk alebo prednášku na tému: Vybrané aspekty postmodernej estetiky prejavov mužskej sexuality. To by malo spoľahlivo zahasiť každý plameň v rozkroku.
(Pozn.: Tento článok nie je vtipný, pretože ani vizuálne násilie páchané na ženách nie je vtipné)
