7. apríl
Dnes ráno som vstal a jebol si nohu. Ľavú. Hneď som vedel, že tento deň bude úplne iný, ako bývajú moje dni. Veď vieš. Stále keď si jebnem nohu pravú, tak deň býva fasa. No, a keď si jebnem nohu ľavú, tak už taký fasa nebýva, a vlastne celý deň je úplne INÝ.
Ja viem, čo mi chceš povedať. Ale je to naozaj tak. Aj my nenormálni debili máme INÉ dni. Také, povedal by som, že až rôzne. U nás to nie je taký ten stereotyp, ako si mnohí normálni debili za našou ohradou myslia. Áno, chápeš to správne, milý môj denníček. Ja osobne som debil. A som nenormálny debil. Totiž, celý svet a možno aj vesmír sú všade samí debili. A debilný svet debilov delí. Delí ich na debilov normálnych (debilných) a debilov nenormálnych (asi nedebilných).
No a my za tou našou ohradou sme, že vraj debili nenormálni.
Tak.
Inak my nenormálni vieme, že existujú aj akože úplne že ešte normálnejší debili ako normálni debili. Teda vlastne, oni nie sú debili, ale normálne úplne normálni ľudia. Sú na baraku číslo tri, ktorý je oplotený a úplne uzavretý. Je aj strážený normálnymi debilmi. A tí normálni ľudia, akože nedebili sú tam, že vraj priviazaní o postele, aby si od toho šťastia, že sú úplne normálni neublížili.
Viem to od pani doktorky,
čo má kozy štvorky.
Má síce len jedničky od toho stáleho učenia, ale inak by sa to zle rýmovalo, tak som jej dal štvorky. Nech má radosť. Má už cez 50 rokov. V hlave mi rotuje myšlienka na jej štvorkaté kozy, jej vek a ešte sa mi tam stále tlačí - že lievance.
Asi som naozaj debil.
Stále, keď ide po chodbe, tak si šomre popod nos. Tudebil, tamdebil - aspoň na tej trojke sa tá skurvená služba dá vydržať.
No.
A včera nám pani doktorka povedala, že 7.apríl je deň zdravia, a že je to deň tematický. Téma - zdravie. Každý chce byt zdravý. Ja viem. Ťažko sa tomu verí, ale aj my debili, chceme byť zdraví. No, a keďže bol ten deň zdravia, tak sme sa v predvečer dňa zdravia na klubovni tajne dohodli, že v rámci toho dňa zdravia si povymieňame tabletky. Ako, že budeme zdravší ako už sme. Šak s tých mojich tabletiek, čo v kuse žeriem, som už zdravý až-až. Aspoň to tvrdí pani doktorka. No a môj priateľ a spoluchorý na izbe vedľajšej chce byt zdravý tiež. Takže, ja mu dám svojich desať pilúl a on svojich desať pilúl pošle na vedľajšiu izbu. V izbe sme boli po troch a celé naše oddelenie malo tri izby dámske a tri izby pánske. Sme moc dobrý kolektív, takže spoločnej akcie sa zúčastnili všetky izby.
Ono, milý môj denniček, je dosť možné, že niektorí jedinci asi ani nevedeli že nejaká zdravotná akcia je. Ale zúčastniť sa zúčastnili. V tom je tá sila dobrého kolektívu. My sme svoj tabletkový kontraband posielali na dámsku izbu č.4 a od dámskej izby č.5 sme dostali ich poklady. Aby nedošlo k hádkam a roztržkám, tak v rámci izby sme sa dohodli, že došlé pilule sa premiešajú v mydlovej krabičke a podľa kľúča Daniel-Lejmon-Piér sa rozdelia medzi osadenstvo izby. Šak čo. Pilule jak pilule.
No, čo ti mám hovoriť. K nám prišlo 32 pilúl z vedľajšej izby a my sme na ďalšiu izbu posielali 27. Mne sa veľmi páčili také pekné fosforovo-žlté. Boli štyri. Ale Daniel-Lejmon-Piér tri z nich prisúdil Murkovi a jednu dostal Piťo. Dnes už viem, že keď som ich nedostal, že to vlastne bolo dobre. Ale to Murko ešte nevedel a radostne sa usmieval na celú izbu. Chodil jak moriak po dvorku, provokačne hltal pilule, v ústach ich cmúľal jak cukríky, slastne cmukal, a jeho "škoda, že si nedáš" sa po izbe opakovalo snáď stokrát.
Za 15 minúť podotkol že je dajako ospalý a že si asi trošku zdriemne, aj keď bolo ráno a tesne po raňajkách. Posadil sa na posteľ, vyzliekol tričko, a v tom okamihu a aj v tej póze vyzliekajúceho trička aj okamžite zaspal. Piťo si zhrnul kôpku svojich radosťo-starostí do gágora, hltol, mľaskol, usmial sa na mňa a prehlásil:
Teba som mal stále rád, ale za tento kokotský nápad ti asi nepoďakujem. A teraz ma prosím ospravedlň za asi nevhodné správanie.
Za desať minút už mal odmontované neodmontovateľné umývadlo na hlave a nejak začal mať pocit, že musí utiecť s ostrova sv. Heleny. Ja som pre neho prestal byť Zajo, ale stal som sa Piatkom. Dožadoval sa podpory jednotiek generála Steinmera a neustále kričal na mňa, nech mu okamžite dovediem Evu. Že ju má chuť ošukať až z nej omietka opadá, a že keď ju zase bude bolieť hlava, mám zavolať Josephovi Guilutinovy. A že nech je dakus pomôže. A že jej vylíže pekáč jak partizán ešus. A že a že a že..
ažedobre.
Mne neostávalo nič iné len vzdychnúť, nasypať prídel farebných pilúl do huby a prehltnúť. Jednu som spoznal. Ďžinkdžo Bilbao. Aby som nezabudol. Nebola to zlá kombinácia. Hlavne na začiatku taká športová – povedal by som. Mal som pocit, že vyhrám preteky na 100 metrov, čo sa rýchlosti týka a asi tak na 20 kilometrov vo výdrži. Ale neviem prečo mi pilule vzali orientáciu. Rýchlosť aj sila bola. Ale orientácia bola totálne v riti. A tak som asi po desiatich minútach slepého behu po chodbách ústavu bol obitý od stien jak babičkina kandlička.
Hej.
A ešte ma začali bolieť vaječníky. Myslím, že za to mohli tie hormonálne.
Vo vedľajších izbách sa tiež diali veci.
Šak si to môj denníček sám videl. Teda videl si to, čo som aj ja sám nikdy nevidel.
Naša, inak stále tichá a jemná Etelka-modlivka, ktorá tu je za pokus o viacnásobnú vraždu svojho druha a jeho dvoch kamarátov (čakan, traktorová kľuka, monterpáka) mala tiež incident.
Vražda.
Ja by som nepovedal že Etelka je vinná. Proste chlastala so svojim druhom a jeho dvoma priateľmi v traktorovej garáži miestneho JRD a humór a úsmevy, až do doby keď jej priateľ dopil borovičku a povedal. Etelke.
Zabehni do potravin po borovičku.
A ona na to: Rýchlo piješ.
On jej na to: To preto že ty rýchlo starneš.
Ona úsmev. Feri a Jánoš - cheche.
Etelka odišla po borovičku, ale miesto borovičky doniesla čakan (traktorová kľuka a monterpáka boli na mieste).
Použila.
Páni to prežili, ale Etelka nakoniec skončila u nás.
No a dnes naša stále usmievavá a kľudná Etelka-modlivka pod vplyvom radostných pilúl radostne prehrýzla radiátorovú trúbku. Teda - najprv do nej dosť odhodlane a radostne kopala. Ako som na začiatku spomenul bol 7. apríl a vykurovacia sezóna ešte stále bežala. Myslím že naša Etelka už nebude smädná a tá trubka už nebude celá.
A vlastne ani Janko si deň zdravia veľmi neužil. Voda tiekla po chodbe jak Niagara a Janko vodu neznáša. Ošetrovatelia ho musia umývať handričkou, lebo pri pohľade na viac ako deci vody je nepokojný Teda akože veľmi nepokojný. Jeho životný príbeh je dosť povedal by som bizardný. Ako pubertiak bol na oravskej priehrade s kamarátmi na rybách. Chlapci robili také tie skoro dospelácke frky a milého Janka jebli do vody ako bojku.
To znamená, že na nohu mu dzigli kameň na lane a obliekli ho do plávacej vesty. Normálne ho loďkou odvliekli asi 20 metrov na vodu, následne milého Janka jebli do vody a potom po výdatnej konzumácii na neho zabudli. Po siedmych hodinách kymacajúceho Janka na hladine začula horda opitých oravských nimródov, ktorý od skorého rána márne poľovali, neviem či na jeleňa abo medveďa. Do hľadáčika mušky im nič neprišlo, až do chvíle keď začuli Jankov krákavý ručiaci krik v hustej rannej hmle. Borovičkovo-myslivecká poľovnícka horda na ručanie patrične odpovedala.
Odpovedala paľbou do rannej hmly.
Janka nakoniec zachránil učiteľ z blízkej dediny, ktorý na brehu priehrady prevádzal joging. Polomŕtvemu a podchladénemu Jankovi zavolal sanitku a o necelé dve hodiny mu nejaký opitý lapiduch v Dolnom Kubíne začal ohrievať zmrznuté nohy led lampou, čim mu spôsobil popáleniny tretieho stupňa. Odvtedy náš Janko nerozpráva a keď vidí vodu, alebo oheň, začne strášne, ale strášne vyvádzať a neartikulovane húkať.
No. A keď Etelka prekúsla tu radiátorovú trubku, Janko mal vody až-až. V jeho izbietke mu v strede plávali papuče jak labute.
Hovorím.
Až-až.
Až mu z toho jeblo ešte viac ako mu jeblo.
A tak.
Tak si my tu žijeme
Jak debili.
Sme debili.
Dokonca aj ujček Baro-Šero ktorý bol asi akože dosť veľmi debil. Stále, keď sa mu podarilo dostať z tých kožených remienkov, tak mal snahu spáchať diskrétnu osobnú vraždu. Nakoniec ju aj spáchal o čom svedčí fakt, že o ňom píšem v čase minulom....
možno tbc
