We dared to ask for more
But that was long before the nights began to burn
You would have thought we'd learned
You can't make promises all based upon tomorrow
Happiness, security are words we only borrowed
For is this the answer to our prayers, is this was God has sent?
Please understand this isn't what we meant
Savatage, Dead Winter Dead, 1995
This Isn't What We Meant
[Music & Words: Jon Oliva, Paul O'Neill]
Na dvore pod oknami je škôlka. Keď sme hľadali naše obydlie, nenapadlo nás že by to bolo niečo mimoriadne dôležité, ešte sme nemali deti, takže nás to nijako extra nezaujímalo. Neskôr keď sa vyliahol prvý syn, navštevoval túto inštitúciu. Často sa hrával so spolužiakmi na školkárskom dvore a ak bolo pekne, húfy detí sa vedeli počas hrania poriadne vyblázniť. Smiali sa, kričali a vyvádzali, koľko vládali. Kúsok vedľa (asi 50 metrov) je iná, druhá škôlka, kam chodia deti, ktoré majú zdravotné problémy, je to vlastne sanatórium. Naše prvé dieťa sa tam postupne prepracovalo, približne na pol roka. Tam už na dvore nebolo toľko kriku a smiechu, ale aj tento bol občas plný veselých detí. Na druhej strane je ešte tretia, špeciálna škola, kam chodia deti, ktoré sú na tom zdravotne najhoršie (sú tam žiaci s rôznymi formami zdravotného a mentálneho postihnutia). Tam som na dvore deti nikdy nevidel. Ani smiať sa, ani naháňať, ani vystrájať.
Raz za čas, napríklad počas práce z domu sa stane, že vnímam veselý vreskot detí z toho prvého dvora. Tie zvuky mám rád. Rád to počúvam, lebo sa mi zdá, že aspoň niečo na svete je v poriadku. Detský smiech. Ak náhodou kráčam okolo, zastavím sa. Pozerám čo tie deti stvárajú. Zvyčajne kričia, hulákajú, naháňajú sa, lezú po preliezkach, strkajú sa, hádžu sa o zem, hrajú schovávačku, budujú pieskové hrady a vystrájajú všetko možné. Kým tam chodil syn, hľadal som ho spoza plota medzi všetkými detiskami a chcel som vedieť čo vyvádza. Občas som ho zbadal, on si ma všimol, pribehol ku mne, hneď zase zdrhol a naháňal sa ďalej. Smial som sa a trochu aj závidel. Dosť trochu. Inokedy počas dňa, cez pootvorené okno počuť, ako sa približujú nezameniteľné srandovné zvuky. Detské hlasy, veľa detí pokope. Hukot sa presúva popod okná nášho bytu. Po pár sekundách je zrejmé o čo ide. Partia škôlkárov je na prechádzke. Z balkóna ich dobre vidno, vpredu obvykle učiteľka, za ňou dvojice, či trojice malých ľudí, držiacich sa za ruky. Sprievod uzatvára ďalšia učiteľka, celé to vyzerá ako slušne zorganizovaná, veselá, (s)pokojná akcia. Zo zástupu detí znejú slová, otázky, smiech, krik, zatiaľ čo učiteľky sa snažia usmerniť škôlkárov, nech kráčajú aspoň približne požadovaným smerom. Dokonalé je, keď niekoho stretnú a zborovo sa pozdravia. Aj keď kráčajú pomaly, tak za 5 minút sa stratia z dohľadu. Chvíľu ešte počuť hlasy a potom definitívne zmiznú nazad do škôlky.
Je to úžasný pohľad.
Väčšina detí má svoje starosti a radosti, rovnako ich učiteľky a rodičia. Ale toto je vlastne taký malý zázrak. Deti žijú vo takomto svojom spokojnom svete, hrajú sa a učia, rastú, dospievajú. Motajú sa len tak po sídlisku, vrátia sa do škôlky, pospia si, dajú si olovrant a idú domov. Prečo zázrak? Je to zázračný a skvelý život, ak ho porovnám s celkom iným „životom“ v krajinách kde sa bojujú všelijaké možné skurvené vojny, ak sa pozriem na krajiny, ktoré sú rozjebané na sračky, na nezmyselné utrpenie miliónov detí, len kvôli tomu že dospelí sa správajú ako bezohľadní kokoti. Sýria, Kongo, Yemen, Irak, Mjanmarsko, Nigéria, Sudán – to je len pár príkladov, kde narodiť sa znamená kontumačne prehrať ešte pred začiatkom zápasu. Všetci dospelí boli kedysi deti a verím tomu že tento svet by bol menej dokurvený, ak by si každý dospelý chren a chrenica aspoň zľahka spomenuli ako videli svet keď boli ešte deti. Ľudia, správajte a k sebe dobre, inak ma naseriete!
Dnes začali prázdniny, deti doniesli vysvedčenia a zase ich počuť ako kričia a naháňajú sa po sídlisku. Sú šťastné a majú nekonečné dva mesiace prázdniny. Vytiahnu bicykle, budú chodiť na kúpaliská, hrať futbal a prežívať jedno z najkrajších období v roku.
Závidím im, ale je to úplne v poriadku. Tak to má byť.
