Varovanie: Tento príspevok nebude obsahovať vulgarizmy!
Keď som sa rozhodla písať trochu širšie o Merčiakovom obrovskom výkone na olympiáde, našťastie, lyžiarka Vlhová práve získala zlato v slalome a tak sa Slováci mohli konečne radovať z medaily, nielen z hovadiny. No a teraz by sa tu zrovna hodilo niečo expresívnejšie ako slovo hovadina! Skúste hovadinu nahradiť vulgarizmom s koncovkou -vina, ktorého základ tvorí hanlivé označenie a teraz neviem čoho, či vulvy alebo pošvy. Vulva je totiž to, na čo chlap obvykle čumí a pošva je potrubná pošta, ktorou posiela svoj genetický materiál. Keď do toho miesta bude jeden druhého posielať, mohla by to byť pošva, ale v iných prípadoch sa mi hodí vulva. Jazykovedci vznik slova spájajú s gréckym „peuke“, čo je borovica, alebo s nemeckým „Fichte“, čo je smrek, ale to už sú také konšpirácie, že teda do peuke aj s takými vysvetleniami. Však ale dobre, chápeme sa, že?
Keď slovo vymeníte a prečítate si znovu prvú vetu, dostáva silnejší náboj, jednoznačne, je to údernejšie vyjadrenie názoru. Toto vedel už Charles Bukowski, ktorého dlho vydavatelia odmietali pre vulgárnosť jeho diel. Pritom práve tá oplzlosť, ktorá často čitateľa zhnusí, ho zároveň zasiahne silnejšie ako ekvilibristika s uhladenými slovíčkami. Aké ňu-ňu-ňu, však spamätaj sa, človeče, Amerika nie je len krajinou splnených snov, ale tvrdou realitou, v ktorej končia aj dobrí ľudia ako stratené existencie na ulici medzi opilcami, žobrákmi a prostitútkami.
Nechcem to smerovať k tomu, že Merčiak je nový Bukowski, ale vyjadriť sa vulgarizmom vo vypätej situácii je pochopiteľné a dokonca vyšla kniha Vulgarizmy v deviatich jazykoch. Niekoľko stoviek vulgarizmov a pejoratív, ktoré existujú v slovenčine, sa však zúžilo na používanie pár kusov týchto vybrúsených slovných diamantov. Sú schopné pomenovať čokoľvek a zaujímavé je, že často netreba ani veľa kontextu a rozumieme si. Na Netflixe bežala šesťdielna séria História nadávania, v ktorej Nicolas Cage vysvetľoval vznik a históriu najčastejších nadávok. Vidieť však dospelé chichotajúce sa ženské pri nudnom popisovaní toho, aký majú vzťah k určitej nadávke, aké to v nich vyvoláva pocity, bolo tak nekonečne dlhé, že som si musela pritom tiež zanadávať. Našťastie, moje nadávanie žiaden člen rodiny nešíril po internete.
Otázne však je, či je v poriadku, ak človek nadáva svojim podriadeným alebo spolupracovníkom a používa pritom vulgarizmy. Toto v poriadku nie je, ale čo sa v RTVS stalo, malo sa v RTVS riešiť. Ak to nikto neriešil a len to šupol na internet, je to podraz, nech si to už ospravedlňuje ktokoľvek akokoľvek. Určite by sa vám nepáčilo, keby ste liezli upratovačke na nervy, lebo stále nechávate pod stolom spadnuté zasoplené papierové vreckovky a miesto toho, aby vám švacla mokrou handrou medzi oči, tak šupne video s vašimi zasoplenými vreckovkami na internet, aby vás riešilo celé Slovensko.
Teraz musia novinári vulgárne bulvárne riešiť Merčiakove nadávky, pýtať sa ľudí zo showbiznisu, zo športu a netreba zabudnúť na vedecké kapacity, aký majú na to názor, ako sa im po vypočutí videa spalo, jedlo a prípadné vykonávali iné životné funkcie.
Ja teda neviem, ale mňa na tom celom najviac prekvapuje práve to, ako všetci riešime každú hovadinu. Som z dediny, kde babky vykúkali spoza záclony, čo sa deje na ulici, kto, s kým a kam ide a ešte že prečo. Hýbajúce záclony boli ako kliknutia na video. Vykračuješ si po ulici, pozeráš do okien a tešíš sa, koľko máš followerov. Môžeš im do okna zamávať a oni ti pošlú fackera. Vlastne, mohli by, ale namiesto toho od ľaku pustia odhrnutú záclonu. Proste taký dedinský folklór.
A teraz si predstav, že už niekoľko rokov fičí celkom iný folklór. Ľudia sledujú na videách celkom cudzích ľudí, ako robia bežné denné aktivity. Rozbaľujú kúpené iPhony a iné šmakocinky, decká hračky, strihajú si vlasy, robia torty, tvária sa, že robia šokujúce prekvapenia pre iných. Raz jedna ženská vydlabávala pred kamerou očné tiene rôznych farieb z plastových obalov. Sypala ten prášok jeden za druhým na stôl, potom tam naliala nejakú gebuzinu, zrejme chcela vytvoriť dúhu. Miesto toho to vyzeralo ako infekčná hnačka. Trvalo to celé dlhé minúty, po ktorých som si tĺkla hlavu o stenu, prečo som tým zabila toľko času. Po ďalšie dni som sa už podobným videám vyhýbala, aby som hlavou neprerazila tú stenu až k susedom. A čo som to vlastne čakala? Pripadala som si už ako z románov Charlesa Bukowského. „Čakáte, až sa najete a potom čakáte, kedy sa budeme môcť opäť najesť. Čakáte v čakárni u psychiatra, ktorá je plná bláznov a premýšľate, či ste aj vy blázon..."
Niektoré veci ani nečakáte a dostanete. Ako napríklad nečakáte, že vás bude premiér vašej krajiny informovať na sociálnej sieti, ako mu spadli hodiny zo steny, ako mu žena pripravila omastený chlebík s reďkovkami a podobné triviálne záležitosti v čase, keď čakáte, že bude riešiť osud krajiny. Aj takto si tu my na tomto svete žijeme a do týchto absurdít zapájame všetkých. Vaše decká, ktoré sledujú cudzie decká, ako stvárajú hovadiny (chápeme sa, že?), aby zabavili vaše decká. Tie cudzie za to dostávajú peniaze cez skryté aj neskryté reklamy, respektíve ich rodičia a súčasne manažéri a tie vaše z toho aspoň osprostejú, keď už nezarobili. Pred troma rokmi robili na YouTube prieskum a zistili, že detské videá sú najviac sledované. Kto ich sleduje? Ťažko povedať, či to budú len deti, keďže pre nich je určená platforma YouTube Kids.
Zamýšľam sa nad tým, aké je to naučiť dieťa, aby sa prirodzene správalo, keď ho natáčate na video do YouTube. Ono tie decká na videách sa fakt tvária akože všetko v pohodičke, ale môže byť niekto prirodzený, keď vie, že ho filmujú? Ale asi je fajn, keď sa malý človiečik naučí od malička správať sa prirodzene, aj keď vie, že je sledovaný a určite to bude základ pre niečo, ešte neviem čo, ale určite sa niečo v živote naskytne, kedy sa mu to bude hodiť. Napríklad pri kamuflovaní krádeže pod bezpečnostnými kamerami. Alebo bude pokračovať vo virtuálnom živote a zhodí z trónu influencerku Plačkovú, ktorá zarobila na Instragrame už hotový majland.
Moja babi z dediny by sa čudovala, ako si môže niekto zarobiť, keď nič poriadne nerobí. No celkom normálne, babi. Len sa tvári do kamery a nesmie zabudnúť prezentovať nejakú blbosť od firmy. Tie uprednostňujú influencerov viac ako banery alebo odkazy na fejsbuku. Stačí vraj 15 sekúnd čumieť do kamery a pokecať voľačo o výrobku, ako tomu familiárne hovorí Plačková, urobiť storíčko a potom ho už len my všetci musíme sledovať.
Dali by sa do toho zapojiť aj naše domáce zvieratá, ale trebárs také psy to majú na háku. Aspoň teda náš pes vytrvalo ignoruje cudzích na videách, naserú ho len reálni cudzinci, ktorí sa obšmietajú okolo našej chalupy a je mu jedno, že na to máme bezpečnostný systém s alarmom. Je od prírody nastavený chrániť nás a nič iné ho nezaujíma.
