Kto nevie, Umberto Eco je predchodca Dana Browna. Dej jeho najslávnejšieho románu Meno ruže predchádza DaVinciho kód o jeden a pol storočia. Ide teda o prequel.
V Ecovom románe však nenájdeme slávne akčné scény ani Máriu v Španielsku. Aj keď, Španielska Kastília je pre dej románu dôležitá, keďže odtiaľ pochádza azda najdôležitejšia postava románu. Bez tejto postavy by hlavná postava, Viliam z Baskerwillu len prišiel, podebatoval o chudobe Krista a odišiel by preč, aj s Adsom, svojim mladým pisárom.
Našťastie, Španielsko dalo svetu svätý grál a stredovekého vraha, preto Viliam, génius, taký stredoveký Sherlock s pomocníkom (Adso z Melku, mladý Rakúšan, čo vyliezol z rodičovskej pivnice do sveta) majú čo robiť.
Dej knihy začína v jedno jesenné sychravé severotalianske ráno roku Pána 1327. Viliam s Adsom prídu do opátstva, umiestneného hore na kopci, a nemôžu si ani oddýchnuť, lebo opát hneď rozpovie príbeh o nešťastnej náhode, pri ktorej zahynul istý mladý mních-iluminátor, Adelmus. Ako vidíme, aj v tejto drobnej narážke idieť, ako Eco pomaly a trpezlivo, ako správny učiteľ, pripravuje cestu veľkej slávy Brownovi. Ten tiež iluminuje jedna radosť. Lumen sa nezaprie.
No, samozrejme, neostane len pri jednej náhode a, ako by povedal Brown, nejde o náhody, ale o sprisahanie. Tak umiera jeden mních za druhým, jedného dokonca nájdu v sude plnom krvi - opäť narážka na Svätý Grál z DaVinciho kódu, kde Grál je vlastne krv Kristova, akurát že v živých ľuďoch.
Kniha, bohužiaľ, nedisponuje súčasnou príbehovou líniou, takže chýbajú naháňačky po Florencii. A naháňačka na konskom povoze medzi kostolom a kuchyňou, to by nebolo ono. Tu Eco opätovne, so všetkou skromnosťou, necháva priestor svojmu veľkému nasledovníkovi. Namiesto naháňačiek sú tu nudné latinské citácie stredovekej literatúry, ktoré ešte nadôvažok nie sú preložené hneď, ale musíme si dať tú námahu, aby sme preklad nalistovali vzadu. Smutné. Najmä keď ide o citáty ako napríklad Omne animal post coitum triste est.
Okrem latiny, nekonečných debát o chudobe Krista, opisov ranogotických portálov a ostatných ZASTARALÝCH teologických tém sú tu už len tie vraždy. A Aristotelova kniha. Ale kto by už dnes, preboha, čítal Aristotela. Keď môže pozerať na veľkolepé DaVinciho umenie, v ktorom sú tajné kódy.
Aj keď knihe chýbajú tajní agenti a naháňačky, musím konštatovať, že autorovi sa podarilo celkom dobre vystihnúť temnú atmosféru. Ako vravím, nie je to Brown, ale prechod cez kostol a kostnicu (to je to miesto, kam sa ukladajú kosti, keď už niet kam pochovávať) do Budovy.
Ergo, Budova. Keďže Eco situoval dej knihy na pár desiatok metrov štvorcových, nemôžeme čakať okrem naháňačiek ani iné výhody veľkých talianskych miest. Preto je v románe Budova. Budova je budova, ktorá má tri podlažia. Dole je jedáleň a kuchyňa, na prvom skriptórium a na druhom knižnica.
Čo je jedáleň, vieme všetci, čo je kuchyňa, vieme všetci (prípadne sa opýtajte manželky). Zaujímavé je skriptórium, tam sa Viliam dozvie tajný kód. Totiž, v skriptóriu sa stretávajú pisári a iluminátori, tak o kódy a šifry tam nebude núdza. Eco síce používa len text v tajnom písme napísaný citrónovou šťavou, ale aj tak dobre.
No a hore, v knižnici, je bludisko. Eco ho tam musel dať, inak by niha bola nudná, predsalen, behať po obyčajnej knižnici, mal by o 50 strán menej a v podstate by nemal o čom písať. Síce by Brownov génius vynikol ešte viac, ale aspoň Eco ukázal svoj chamtivý charakter. Asi je tiež Španiel, aj keď tvrdí že nie, ale to je len zakrývanie skutočnej pravdy. A vôbec, Meno ruže, na rozdiel od DaVinciho kódu, nie je kniha pravdivá, aj keď v nej sú aj skutočné postavy (príjemný inkvizítor Bernardo Guidone napríklad). Ale zato je o láske, končí sa slovami Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus.
Meno ruže je kniha zložitá, inteleguánska, vôbec nie vhodná pre “bežného čitateľa” a vôbec, #noačožesamipáčiBrown, #necítimsamenejcenný.
Neostáva, než zhodnotiť. Desať mŕtvych mníchov z desiatich a k tomu ako bonus desať nepochopiteľne Ecovi neodovzdaných nobeloviek z desiatich.
