Druhá polovica 19. storočia, Veľká Británia. Matka všetkých gotičiek, kráľovná Viktória, smúti za milovaným manželom Albertom a celá Británia sa s ňou niekoľko desaťročí empaticky utápa v ponurej a temnej atmosfére. Londýn trápia jedovaté hmly – kombinácia uhoľných sadzí z komínov a vodnej pary stúpajúcej od Temže. Nešťastné yorkshirské sírnaté uhlie má na svedomí stovky ľudských životov. Okrem smogu v tomto období terorizuje Londýn aj Jack Rozparovač. Chudoba je vnímaná ako trest za nedostatok cnosti, ľudia žijúci v príšerných podmienkach v chudobincoch sú pokladaní za spodinu a nemajú v živote žiadne vyhliadky. Nepríjemné počasie, choroby a neustála prítomnosť smrti vedú Britov v ťaživej nálade k vytvoreniu čudesných a strašidelných kratochvíľ a foriem umenia. Ťažko povedať, do ktorej z týchto dvoch skupín patrí chirurgia, každopádne však počas viktoriánskej éry zažívala rozkvet. Neexistovala anestézia a predstavy viktoriánskych lekárov o hygiene boli ešte značne vzdialené poznatkom 20. storočia. Medzi populárne zákroky patrili napríklad kastrácia a lobotómia.
Viktoriánska operačná sála
Lobotómia sa začala vykonávať už v 90. rokoch 19. storočia. Pochopiteľne, pacientom zozačiatku bohvieako nepomáhala. Modernú formu tohto zákroku vyvinul až portugalský lekár António Egas Moniz, ktorý za ňu dostal v roku 1949 Nobelovu cenu. Lobotómia vraj pomáhala pri afektívnych, obsesívno-kompulzívnych poruchách, schizofrénii, úzkosti a vôbec – keď pacientovi odoperujete kus mozgu, prestane sa sťažovať, nech ho už trápilo čokoľvek. Akurát kritici lobotómie tvrdili, že nie je celkom humánne urobiť z obyčajného šialenca nevládneho idiota, len preto, že je potom ľahšie zvládnuteľný v ústavnej starostlivosti. O tejto téme (okrem iného) pojednáva napríklad aj kniha Kena Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom (One Flew Over The Cuckoo's Nest) alebo pre nečitateľov, rovnomenný film s Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe z roku 1975. V 50-tych rokoch sa našťastie objavili antipsychotiká a lobotómia ako terapeutická metóda trochu ustúpila do úzadia.
Vynález dagerotypie, čiže vlastne fotografovania, v hororovom kontexte viktoriánskej zdravotnej starostlivosti celkom prirodzene dospel k – posmrtným fotografiám. Pochopiteľne, fotili sa iba čerstvo zosnulí. Posmrtné fotky, spôsob ako zvečniť svojich najbližších, sa stali vyhľadávaným suvenírom. Detská úmrtnosť počas viktoriánskej éry bola extrémne vysoká a fotky mŕtvych detí sa často stávali jedinou pamiatkou, ktorú na svojich potomkov rodiny mali. Neskorší vynález fotografických vizitiek umožnil rozposlať takýto obrázok aj ostatným rodinným príslušníkom.
Zozačiatku zosnulých fotili tak, aby vyzerali v rámci možnosti živo. Napríklad ich uložili, ako keby spali. Deti zobrazovali s hračkami, v postieľkach, či pri matke, zatiaľ čo dospelých fotili na stoličkách. Neodmysliteľnou súčasťou takýchto fotiek boli kvety. Bežnou praxou bolo maľovanie zreničiek na fotografické plátno, či prifarbovanie líc naružovo kvôli zdaniu živosti. Neskôr sa od takéhoto aranžmá upustilo a mŕtvoly sa začali fotiť normálne v truhle.
Podľa mňa by si táto tradícia zaslúžila nejakú poctu prispôsobenú súčasnosti, napríklad posmrtné fotky na facebooku ako profilovky. Akurát treba rodinných príslušníkov/priateľov/partnera vopred vybaviť svojím prístupovým heslom a odísť z tohto sveta šetrným spôsobom, pri ktorom ostane telesná schránka čo najlepšie zachovaná. Nevhodné spôsoby úmrtia sú napríklad zabitie sa na motorke alebo padnutie z veľkej výšky, keďže telo sa následne dosť problematicky aranžuje do pôvodného tvaru.
Ak sa chcete nechať inšpirovať, skúste to napríklad tu.
Pic by Eireen
