Kam treba ísť v Tokiu bezpodmienečne na sushi? Koľko má naozaj obyvateľov? Ktoré chrámy a svätyne rozhodne stoja za návštevu? Kde sa dajú kúpiť nepredražené ale hodnotné suveníry? Nič z toho tu neplánujem rozoberať, lebo o tom písal už asi každý druhý, čo sa niekedy v hlavnom meste Japonska ocitol. Kto potrebuje, odpovede si nájde raz-dva, sú ich plné internety. Skôr než nudné sprievodcovské banality mám v zásobe trochu iné zaujímavosti, ktoré sa v Tokiu oplatí zažiť, ak by ste sa tam niekedy v budúcnosti vybrali...

 

Dnes si posvietime na Yurikamome Line.

 

Je to necelých 15 km dlhá linka vlaku, ktorá ponad Tokijský záliv spája pevninu s umelým ostrovom Odaiba. V mieste, kde sa spomedzi mrakodrapov napája na jeden z najväčších mostov sveta, vzletne proamericky zvaný Rainbow Bridge - alebo ako mu hovoria domáci, "reinbó buridži" - urobí ponad more veľkú kruhovú otočku.

 

V slnečný deň je to výhľad za milión, takže keď som sa prvýkrát ocitla vo vozni, pchala som sa hneď dopredu, kde bolo akurát najmenej ľudí. A potom som sa rýchlo musela chytiť a skoro som vykríkla ako v tom starom vtipe - veď to nemá šoféra! Ide rýchlosťou 30 až 60 km/h, pripomínam, že prevažne vo výške niekoľkých (až niekoľkých desiatok) metrov nad zemou resp. nad morom, a všetko sa deje automatizovane bez nejakej asistencie človeka, a dokonca bez prítomnosti akéhokoľvek vodiča v celom vlaku. Trasa má spolu 16 zastávok, a aby sa cestujúci nenudili a vedeli, kde sa práve nachádzajú, na každej sa z reproduktora ozve hlas iného populárneho dabingového herca.

 

 

 

Pohľad z predného vozňa. Vpravo vidno jedno z najväčších japonských výstavísk, Tokyo Big Sight.

 

Dráha linky Yurikamome sa začína v časti Shinbashi (názvy sa neprekladajú, ale tento paradoxne znamená Nový Most), jednom z tokijských centier biznisu s povinnými mrakodrapmi súc sídlami dôležitých spoločností. Naproti tomu Odaiba, kam vláčik Zavírá Samo smeruje, je mestská časť slúžiaca v súčasnosti prevažne na to, aby tam ľudia chodili utrácať peniaze. Takže hneď za mostom potenciálnych zákazníkov láka niekoľko obrovských obchoďákov, kiná, reštiky - a komplex zvaný Joypolis. Joypolis je miesto, priťahujúce najmä doširoka usmiate mladé páry, ktoré si tam chodia užiť typicky japonskú "fun". Prekvapivo, nejde o žiadny lovehotel (ináč tiež jedna z už pomaly tradičných japonských inštitúcií, o nich možno nabudúce*), ale o akýsi indoorový, spoločnosťou Sega financovaný zábavný park. V ponuke má rôzne atrakcie, húsenkové dráhy, interaktívne 3D hry (vrátane hororových!), arkády, všelijaké simulátory, auto-naháňačky a strieľačky ... a obchod s tematickými suvenírmi - veď ako inak?

 

 

Pohľad na Rainbow Bridge z vyhliadky vo Fuji TV.

 

V tejto časti Odaiby sa dá tiež odfotiť so Sochou slobody, alebo sa prejsť na pláž, kde sa nedá kúpať. O pár zastávok ďalej sa nachádzajú ešte nejaké obchodné domy (napr. na ženskú kúpnu silu zameraný fakt nevkusný Venus Fort, ktorý má byť akože imitáciou historických Benátok - vrátane simulácie oblohy na strope, ktorá sa pravdaže aj stmieva), showroomy, múzeá, hotely... A je tu aj obrie ruské kolo s perfektným výhľadom, ktoré býva v noci vysvietené na sto spôsobov.

 

Naozajstným must-see celej Odaiby je však predovšetkým budova Fuji TV. Táto originálna stavba totiž vyzerá, akoby ju naprojektovali podľa náhodnej čarbanice pozostávajúcej z mnohých obdĺžnikov a jedného kruhu vľavo hore od stredu. Dá sa ísť aj dovnútra, kde okrem skvelej vyhliadky lákajú návštevníkov aj na celkom zaujímavé (čítaj typicky japonské) výstavy, a môžete si tam napríklad vyskúsať, ako by ste vyzerali v roli moderátora večerných správ.

 

 

Pohľad na Fuji TV z lode, čo je ďalší spôsob, ako sa dá na Odaibu dostať.

 

 

Kaviareň Bystrica sa najedla šošovice.

 

Slovo yurikamome po japonsky označuje čajku chichotavú, vyskytujúcu sa v týchto miestach v hojných počtoch, ktorá je mimochodom aj "oficiálnym vtákom" Tokijskej prefektúry. Nerobím si srandu, Japonci totiž majú extrémne radi všelijaké postavičky a maskoty, a s obľubou v kreslenej forme personifikujú všetky veci okolo seba - vlastne mi nenapadá nič, čo by nemohla zdobiť typická okatá tvár. (Áno, v Japonsku sa aj nakreslené hovno zvykne usmievať.) To, že tvárou komerčnej Yurikamome Line je kreslená čajka, je jasné ako facka. Faktom však je, že dokonca aj miestna metropolitná polícia má svojho oficiálneho panáka - volá sa Pipo-kun (čiže po slovensky Pipko).* Vráťme sa ale k Yurikamome. Táto futuristická zábavka nie je žiadnou šialene horúcou novinkou, skôr naopak - funguje už od roku 1995. Previezť sa ňou stojí o niečo viac ako bežným metrom, napriek tomu je pomerne vyťažená. Nátresk je najmä cez víkendy, keď sa ňou Japonci a hlavne Japonky vyberú venovať sa svojmu obľúbenému hobby - nakupovaniu.

 

 

Aby ste videli, že nekecám. Screenshot z oficiálnej stránky Yurikamome Line.

 

* Ak by ste chceli o lovehoteloch alebo o policajnom Pipkovi a jeho kolegoch (prípadne iných japonských špecifikách) vedieť viac, napíšte do komentov. Bizarných tém ponúka Japonsko až-až. Neviem síce zďaleka všetko, ale viem zistiť všetko to, čo nedajbože neviem.