Včera som bol na krste knihy Maverick, ktorú napísal môj kamarát Marek Adamík. Je o niekoľkých rokoch, ktoré strávil ako člen Bundeswehru vo výcviku a neskôr v ostrých akciách po celom svete.
Na krst som šiel preto, že Mareka poznám ako príjemného chalana o ktorom len masívne svaly na hrudi a neuveriteľný pokoj prezrádzajú, že bol kedysi (nedávno) profesionálnym vojakom. Bol som tam aj preto, že ma armáda a vojna fascinujú – najmä preto, že ja sám som úplne ľavý, vetchý a som celkom rád, že tu máme týpkov čo za nás prúser vyriešia (alebo sa o to aspoň pokúsia) keď na to príde. Tretím dôvodom bolo, že som si skúsil trojdňový trápny a ultralight výcvik vo výcvikovom priestore Lešť a držkoval som ako chorá vrana a premýšľal ako to niekto môže zniesť. Knihu som si kúpil a prečítal na jeden krát takmer do troch štvrtín. A je to PEKLO!
Ostré nasadenie v Afganistane, kde nevieš podľa NIČOHO či je ten divný týpek s bradou a turbanom na hlave kamoš, nepriateľ a či žena v burke je naozaj žena. Alebo v Kongu, kde podľa NIČOHO nevieš, či ten 8 ročný chlapec s kalašnikovom sa len hrá, chce cukrík, alebo je nadrogovaný, niekto mu povedal, že je neviditeľný a keď ťa zbadá tak ťa zabije, alebo sa o to aspoň pokúsi.
Marek si to všetko dal, na prvej misii bol keď mal 21 rokov, vrátil sa späť a ako ho poznám, len veľmi nerád odpovedá na otázky „Koľko ľudí si zabil?“ či „Čo bolo najhoršie?“. Rozhodol sa však, že sa o tieto odpovede s nami podelí v knihe a je to fakt šupa.
