Marie Petrušáková sa narodila v roku 1920 na dedine Horodenka vo vtedajšom Poľsku (dnes Ukrajina). Pochádzala z rodiny volyňských Čechov (potomkovia ekonomických migrantov, ktorí sa do cárskeho Ruska vysťahovali z Rakúsko-Uhorska v rokoch 1868-1880). Otec jej zomrel krátko po narodení, mama, keď mala 12 rokov. Marie chcela byť učiteľka, vydať sa a mať kopec detí a zo začiatku to vyzeralo celkom nádejne.
V roku 1939 sa vydala za o 6 rokov staršieho Michala Ljalka, rodáka z Podkarpatskej Rusi, vďaka čomu neskôr získala československé občianstvo. Potom však fúzkatý maliar zahľadel na východ. Po vpáde Nemcov do ZSSR boli ako cudzí štátni príslušníci evakuovaní do Kazachstanu, kde sa vyučila vodičkou traktora. Tam ich zastihla správa o tom, že sa v Buzuluku formuje 1. Čs. samostatný poľný prápor, do ktorého sa Michal ako dobrovoľník prihlásil.
Marie nechcela byť žienka domáca a podala si vlastnú prihlášku. K jej veľkej radosti ju odviedli a nastúpila na základný výcvik a následne na zdravotnícky kurz. Výcvik prebiehal v zime, teploty občas dosahovali -50 stupňov. V rámci zdravotníckeho kurzu mali absolvovať aj povinné streľby. Každá nádejná zdravotníčka mala vystreliť tri náboje, aby sa "naučila", ako v prípade núdze ochrániť seba a zranených. Marie, ktorá zbraň držala prvýkrát v rukách, posadila všetky tri rany do desiatky. Okamžite jej bolo zmenené zaradenie a absolvovala odstreľovačský kurz so známkou veľmi dobre. Prvé bojové nasadenie 1. Čs. práporu v bitke pri Sokolove (fun fakty: jednotka bola vystrojená britskými uniformami a britskými Mk. II prilbami - polievkovými misami, tvorilo ju 979 mužov, 38 žien, vyzbrojení boli hlavne samonabíjacími puškami SVT-40 (553 ks)). Čechoslováci vedení Ludvíkom Svobodom mali udržať Nemcov za riekou.
Marie ako snajper dostala úlohu pozorovať okolie a hlásiť prípadný nemecký útok. Vyliezla na strechu stodoly a puškohľadom pozerala poza rieku. Zbadala 6 pohybujúcich sa bodiek, z ktorých sa vykľuli nepriateľské tanky. Boj o Sokolov začal. Vďaka hrubej vrstve ľadu mohli panzre prekročíť rieku, Svoboda však mal k dispozícii aj nejakých delostrelcov a tanky zahnal naspäť. Potom prišiel protiútok. Problém bol, že vďaka slnečnému dňu začal povrch ľadu rozmŕzať a Nemcov mohla prenasledovať iba pechota.
Keď Marie s kolegami prekračovala rieku, zistili, že zelenáči tesne po výcviku sa musia toho ešte veľa naučiť. Nemci ich totiž nechali prejsť do polovice rieky a keď sa nemali kam ukryť, z dálky je oslovil kulomet. Hlasitě štěká jak zuřivej pes, už nebude zítra, už bylo jen dnes.
Všetci ako jeden muž (a žena) padajú k zemi. Marie ako jediná nezranená. Leží na bruchu, cíti, ako jej o prilbu cinkajú projektily (Som si istý, že o tom bola do smrti presvedčená. Ale myslím si, že do prilby ju triafali iba ľadové črepiny. Priamy zásah z guľometu neznesie ani väčšina moderných kevlarových prilieb, nie to ešte tie britské taniere.). Každopádne pohnúť sa nemôže, pretože by ju hneď poslali za kolegami. Tak leží a po milimetroch naťahuje ruku za svojou puškou. Konečne ju dočiahne a smerom ku guľometnému hniezdu vyprázdni 10-ranový zásobník. Puška je poloautomatická, takže stačí 10x v rýchlom slede zmačknúť spúšť a je po streľbe.
Žiadna reakcia. Trafila ich? Stiahli sa? Hrajú sa s ňou? Chce sa zodvihnúť a vrátiť sa, ale problém. Pôvodne zaľahla do vrstvy vody na ľade. Ale medzitým zašlo slnko a jej mokrá uniforma primrzla o podklad. Nedokáže sa postaviť ani vyzliecť. Nevie, aký dlhý čas bezbranne leží. Vtom zbadala dve postavy a počuje hlasy. Rozozná češtinu. "Haló, to som ja Ljalková!" Kolegovia sa smejú a odtrhnú ju od ľadu.
"Dne 9. 3. 1943 při útoku na Sokolovo jako jediná žena-snajper postupovala v pal. sledu roty. Svým statečným chováním strhávala mužstvo vpřed. Mezi prvními vnikla do osady, zúčastnila se boje o opevněný dům, při čemž zabila 5 nepřátelských automatčíků."
- Citácia k udeleniu Čs. vojnového kríža
Okrem toho dostala za svoje činy pri Sokolove aj sovietsky rád Červenej hviezdy. Samotný Svoboda z pochopiteľných dôvodov nafukoval straty, ktoré Nemcom mal 1. Čs. prápor pri Sokolove spôsobiť. Preto je možné, že aj vyznamenanie Marie bola aj propaganda, ktorá mala zlepšiť morálku. Ale to len medzi nami, za jej života by som si to nedovolil napísať, lebo by mi mohla dať takú facku, že by som došiel s pätami od snehu a banánom v ruke.
Každopádne neoficiálne odhady počítajú s tým, že Marie počas bitky pri Sokolove dosiahla okolo 30 zabití. Ona sama na otázku na počet zastrelených nikdy priamo neodpovedala. Nebyl čas lámat si hlavu, kdo je kdo. Na presné záznamy sa vtedy nehrali. Zhodnotenie, či je to preto, že to proste nepočítala alebo preto, že by to číslo bolo výrazne nižšie ako sa prezentovalo, nechávam na vás.
1. Čs. prápor pokračoval v bojoch na Ukrajine, zúčastnil sa oslobodenia Kyjeva. Rozhodnutie československej exilovej vlády zakázalo ženám nosiť zbrane a bojovať v prvej línii, čím predčasne ukončili Mariinu snajperskú kariéru. Pri puškách však ostala, nastreľovala zbrane kolegom (pri nasadení na zbraň puškohľad mieri na jeden bod, ale hlaveň pušky na iný, nastrelenie je proces, kde sa tieto body zosúladia). Dokončila si zdravotnícky kurz a keď si jej manžel vybavil preloženie do 1. Čs. samostatnej tankovej brigády, tak išla za ním. Pôsobila ako zdravotníčka a vodička sanitky.
Na územie Československa vstupuje prvýkrát vrámci bojov na Dukle. Dlho sa tejto bitky nezúčastňuje. Črepina z delostreleckého granátu jej poraní chrbticu a do smrti jej ostane v hlave. Po čiastočnom vyliečení postupuje ďalej a jej posledná bojová akcia je oslobodenie Ostravy. Do Prahy už prichádza ako osloboditeľka.
Krátko po vojne sa rozvádza s manželom. On sa chce vrátiť domov na Podkarpatskú Rus a pokračovať v kariére v Červenej armáde, ona chce ostať v Československu.
"Já jsem nebojovala za Rusko. Trpěla jsem za tuto zemi, tady jsem doma, tady budu mít hrob."
Po vojne sa stáva vojačkou z povolania. Vyštuduje zdravotnícku školu a ako sestrička pracuje vo vojenskej nemocnici. Kvôli zraneniu ju trocha hnevá zdravie. Zlom v kariére prichádza na jar 1953, tesne pred oslavami 9. mája. Nejaký politruk vymyslí, že sestričky si počas prehliadky zoberú brašny s lekárničkami a budú behať medzi divákmi prehliadky a ošetrovať odpadnutých divákov. Marie má inú predstavu, čo by ako veterán mala robiť. Slušne vysvetlí politrukovi, ktorý cez vojnu ťahal káčera a bojov sa nezúčastnil, že si myslí, že by mala skôr sedieť na čestnej tribúne. Pri vysvetľovaní sa troška rozohní a politruka možno nazve zasraným komunistom. A ešte ho pri tom držala za golier, triasla ním a trocha ho obúchala o stenu.
Nakoniec to dopadlo lepšie ako mohlo a je iba prepustená z armády, dokonca dostane aj nejaký smiešny invalidný dôchodok. O tom, že bol naozaj len symbolický, svedčí aj fakt, že vypomáhala v brnenskom bufete iba za stravu. Tu niekde si vezme druhého manžela, lekára, s ktorým sa zoznámila v nemocnici. Na jar 1968 je čiastočne rehabilitovaná, takže si nájde skutočnú prácu a najbližších takmer 30 rokov robí sprievodkyňu ČEDOK-u.
V roku 1990 bola rehabilitovaná úplne, povýšili ju z nadporučíka na plukovníka vo výslužbe. V roku 2010 dostala najvyššie české vyznamenanie, rád bieleho leva. Pár mesiacov na to, necelé dva mesiace pred 91. narodeninami, zomiera.
Neznámí hrdinové - epizoda dokumentu ČT o Marii, natočená pár mesiacov pred jej smrťou. Tiež by som chcel byť takto fit v 90-tke.
Československá vojenská jednotka v SSSR před odjezdem na frontu - propagandistický film o výcviku 1 Čs. práporu. V čase 1:11 je vidno nejakú sniperku, v tej dobe boli v jednotke iba dve, takže je to 50:50, že je to Marie. Prekvapil ma výraz "snajperská puška" v tom období, myslel som, že je to amerikanizmus posledných 20-tich rokov.
https://www.stoplusjednicka.cz/snajperka-marie-ljalkova-lastovecka-1920-2011
http://www.vhu.cz/marie-ljalkova/
