Žijú šťastne v jednom meste tatko a mamka a ich deti a všetci radi chodievajú von na prechádzky. Bývajú v aglomerácii, kde je dominantná výstavba v štýle socialistického konštruktivizmu. Ergo sú to socky a bývajú v klasickom panelákovom byte. Okolie bytu je pekné, tichý okraj mesta a nablízku je dosť zelene, trávnaté plochy, stromy, kríky, gaštanová alej, skrátka idylka.
Je jeseň, fičí vietor a deti si púšťajú šarkana v tráve pri neďalekom poli, blízko panelákov. Tato sa teší (asi) ešte viac ako deti a keď ich to prestáva baviť, balia čínskeho šarkana a idú pomaly domov. Na topánkach si viacerí nesú “darčeky”. Áno, bohužiaľ, sú to psie exkrementy. Otec nie je hrdina, ani úplná srágora, ale aj tak existuje len málo vecí, ktoré sú mu protivnejšie ako odstraňovanie výsledkov psích tráviacich procesov z podrážok topánok.
obrázok č. 1.:
Pre ilustráciu, na obrázku vidíme, ako vyzerá bežná pseudo-outdoorová podrážka na obyčajnej topánke (obrázok č. 1.). Ak by bola zajebaná od blata, tatko to dá do vedierka s vodou, vezme kefku a šup šup, o chvíľku je topánka čistá, že by mohla ísť do dražby na mimiaukciu. Čo však s rovnakou podrážkou, ak je v nej hmota, vizuálne sa podobajúca na blato, len s tým rozdielom, že je to neznesiteľne, skurvene, nepríčetne, obludne smrdiace psie hovno? Občan nevie. Je zmätený a v hlave sa miešajú rôzne pocity a obrazy: uteká po sídlisku a strieľa zaradom všetkých psov pomocou tejto krásavice alebo berie motorovú pílu a robí zo psov fašírky (niečo na spôsob DOOM II.), prípadne upisuje dušu diablovi výmenou za zaklínadlo, ktoré keď použije, majiteľom psov sa zmaterializujú v byte všetky neupratané hovná za celý čas, čo majú psa.
Keď nastane takáto prekérna situácia a topánku treba očistiť, rozmýšľa, v akom skurvenom, perverznom svete žijeme. Ako je možné, že po povrchu Zeme chodí toľko bezohľadných kokotov, ktorí jednoducho neupratujú bordel po svojich psoch. Veľmi dobre vie, že sú aj iné, závažnejšie problémy, ako napríklad objavenie lieku na rakovinu, plány na kolonizáciu Marsu, trvalý a udržateľný mier na Blízkom východe, dôkaz Riemannovej hypotézy a podobne. Ale tieto veľkolepé otázky sú bezpredmetné v krutej realite, kde tisíce ľudí, ktorí sú podľa platných zákonov spôsobilí na právne úkony, nedokáže pochopiť, že nechať srať svojho pojebaného psa hocikde na trávu, len tak, naverímboha, sa nesmie. Nie, nerobí sa to. Je to neslušné. Je to zlé! Je to destilované, obscénne, nefalšované, bohapusté, bezprecedentné, donebavolajúce, beštiálne, patologické kokotstvo! Psie lajno nezmizne len tak, ako para nad hrncom, keď sa zodvihne pokrievka. Čaká na zemi kľudne aj niekoľko týždňov a rado sa prilepí na topánku. Od topánky hrozí kontaminácia oblečenia, interiéru bytu alebo auta!
Ešte niekoľko údajov o počte “štvornohých miláčikov” z oficiálnej stránky jedného slovenského mesta. Štyritisícstoosemdesiatštyri registrovaných psov. Na stránke tohto podniku, ktorý sa venuje zvieratám je uvedené, že počet registrovaných psov je okolo 17% z ich celkového počtu. Jednoduchou matematikou aproximujeme počet psov v tomto meste: dostaneme sa k apokalyptickému údaju, keď vidíme, že počet psov je približne 25000. Čiže 65000 ľudí a ak aj pár tisíc psov odpočítame, ostane nám okolo 20000 psov.
Je správne nenávidieť niečo? Niekoho? Nie, nenávisť je negatívna emócia, hlúpa a nesprávna. Ale ja na to zvysoka kašlem a úprimne nenávidím chujov, ktorí nemajú potuchy čo je elementárna slušnosť, neupratujú po svojich psoch a tak lezú na nervy nám, slušným a dobrým ľuďom! Boha!
