"Why did you want to climb Mount Everest?"
"Because it's there"
Nájsť v roku 2019 trasu, ktorú pred tebou ešte nikto nešiel (alebo aspoň o nej nikde nepísal, takže sa to aj tak neráta), je rovnako jednoduché ako nájsť parkovacie miesto 23. decembra v obchodnom centre. Preto som bol trochu v šoku, keď mi Vlado povedal, že nikto ešte neprešiel všetky 600-vky (kopce nad 600 m. n. m.) v Malých Karpatoch za jeden deň. Najvyššie kopce v týchto veľhorách presahujú závratných 700 metrov, a túra cez všetkých 11 je pomerne bežná záležitosť. Prečo nikto pred nami nešiel všetky 600-ky je po pozretí mapy pomerne jasné: je to úplna zbytočnosť a vlastne ani nie je isté, koľko je tých kopcov. Začiatkom jari pozerám približnú trasu, napočítam +-20 kopcov a odhadujem dĺžku trasy na 75 km.
„Bude to také fajn túlanie,“ vraví Vlado a má pravdu, presne na štyri kopce vedie značka, zvyšok je mimo a dva sú tak bezvýznamné, že ani nemajú meno. Jeho silné argumenty ma presvedčili, a čakám kedy si Vlado nájde čas na jedeň deň prechádzania sa. O pol roka neskôr, keď už pomaly plánujem zimnú sezónu, sa Vlado ozve, že ideme ešte s jedným chalanom. Dokonca posiela aj trasu v gpx (na ktorú ani nepozriem), a vychádza mu to iba na 65 km. Plán je daný, čas odchodu tiež a ja si zodpovedne o ôsmej večer ľahnem, aby som sa aspoň trochu vyspal. Ako naschvál je to jedna z nocí, keď vôbec neviem zaspať, a tak Vladovi okolo pol druhej ráno píšem, že sa nepridám. Toľko k prvovýstupu. Okolo 7 ráno sa s Vladom dohodnem, že sa k ním pridám na Pezinskej Babe. Prespal som 5 kopcov a 15 km.
Bol to jeden z posledných pekných jesenných víkendov, teda aspoň podľa predpovede, ktorá hlásila 20 stupňov a slnko. Keď som stál ráno asi dvadsať minút v štyroch stupňoch a hmle, tak mi bola trochu zima, ale to mohlo byť aj mojím tradičným oblečením na túru do hocijakého počasia - tričko a kraťasy. Nakoniec sa z hmly vynorili dve pomaly bežiace postavy, Vlado a Tono, a ja som sa tešil, že vyrážame. Predčasne, chalani zhodili ruksak, vybrali chlieb, slaninu, horčicu a ja som len prehodnocoval svoju prípravu - optimisticky som sa oklamal, že Vladov odhad dĺžky bol lepší ako môj, takže na zvyšných 50 km som si zobral 5 proteínových tyčiniek (štyri zjem, jedna do zálohy). Rozsah vecí, čo majú chalani, rúca moje predstavy o tempe, rátal som, že to nebude trvať ani desať hodín. Vlado aj Tono tvrdia, že vôbec nemajú kondičku - u ľudí, ktorí sa chystajú na sedemtisícovku beriem takéto tvrdenia s rezervou. Aj keď sme dole kopcom šli poklusom, bolo to pre mňa celé pomalé, pridajte k tomu navigáciu a hľadanie vrcholov - nie sú nijako označené, tak ideš na bod, ktorý vyzerá najvyššie a dúfaš, že odtiaľ nevidíš nič vyššie. Naše tempo je mizerné.
Krásne počasie a občasné lozenie po skalách, aby sme boli v najvyššom bode
Tu by mohlo nasledovať päťtisíc slov, ktorými by som popísal nasledovných necelých desať hodín, ale v podstate sa nič zaujímave nestalo a nikto by to nečítal. Takže to zhrniem takto - chodili sme po kopcoch, ktoré boli roztrúsené po celej šírke pohoria, párkrát sme v hmle stratili smer, brodili sa blatom, štverali sa po skalách, stretli zver, zdolali 8 kopcov, prešli 44 km (Vlado s Tonom majú dokopy 59), zažili asi dve hodiny slnka a tepla a teraz už v tme stojíme pred odbočkou na Jelenec. Morálka je slabá, Vladov odhad bol masívne nepresný. Tono nemá čelovkou, Vladova nesvieti (našťastie má náhradné baterky). Tono nechce pokračovať, ja som čakal, že už budem doma. Vlado rozhoduje, že to dá celé, idem s ním. Tono to balí, a tak mu zabavujem jeho jedlo a rovno konzumujem - jedol som presne v dvoch Michelinských reštauráciách, jedlo bolo super, ale nikdy sa to nevyrovná tomu, ako keď som si po desiatich hodinách bez poriadneho jedla (tri proteínové tyčinky) dal chlieb s paštétou, slaninou a horčicou. Plní nových síl schádzame zo značky a ideme do kopca.
Geldek a Jelenec sú dva kopce pomerne blízko seba, rátal som, že tam budeme na západ slnka, čo by aj tak bolo na nič, lebo výhľady z nich sú na východ. Chcel som tam byť za svetla, lebo v tejto oblasti sa veľa poľuje, a nečudujem sa, všade z okolia je vidno vo svetle čeloviek oči zveri. Tento rok stretávam pomerne často diviaky a viem, že tie tupelá úplne ignorujú okolie, až kým nie ste od nich na necelé dva metre - potom sa zľaknú a rozbehnú. Zatiaľ vždy smerom preč, mám šťastie. Niekde ďalej od nás sme počuli hlasy, k poľovníkom mám toľko lásky a dôvery ako k politikom, tak dúfam, že idú strieľať niekde inde. Po chvíli stúpania sme na Jelenci a Vlado spokojne hodnotí kopec - veľká lúka, výhľad. Toto mi je podozrivé a pýtam sa Vlada, či už tu niekedy bol - viackrát mi sem odporúčal ísť na túru. Na jeho zápornú odpoveď si overujem našu situáciu - v noci, mimo značky, na mieste, kde nikto z nás predtým nebol - Vlado sa na mňa pozerá, ako keby to bola najhlúpejšia vec, čo sme spolu spravili. Keďže už zopár rokov spolu chodíme skialpovať, tak to vlastne nie je ani v top desine, ďalej sa nad tým nezamýšľam. Hneď sa ukazuje, prečo by bolo fajn, trochu to poznať. Na Geldek sa ide po hrebeni, ale netušíme kade, a tak sa predierame rastlinami, ktoré sú nám po pás. Je to zmes popínavých rastlín a žihľavy - ak chcete simulovať náš zážitok, naplňte si sud žihľavou, hoďte doň päť mačiek, strčte tam holé nohy a nedovoľte mačkám vyliezť. Vskutku príjemný zážitok.
Na Geldeku sa znovu pokocháme nočným výhľadom, obloha je jasná, mesiac v splne, takže viditeľnost je celkom fajn. Ideme kolmo dole, späť na značku. Znovu sa dostávame do rastlín a žihľavy - tentokrát ešte v strmom svahu dole - povrch sú buď kamene alebo popadané konáre a na tom hlina, takže vôbec netušíš, na čo ideš stúpiť. Musíme sa pridržiavať rastlín - na simuláciu tentokrát upleť lano z ruží a žihlavy a použi ho na zľanovanie. Aby to nestačilo, dostávame sa do mladiny, kde je to miestami také husté, že sa nedá prejsť. Pol hodina najhoršieho pekla, aké som v Karpatoch zažil a doteraz neviem, ako sa nám podarilo nevyvrtnúť si členky. Prebojujeme sa na značku a čaká nás asi desať kilometrov po normálnej ceste a tak prechádzame do poklusu. Z miest kde sme pred chvíľou boli, počujeme výstrely, odišli sme práve včas. Po asi piatich kilometroch zle stúpim - na členok, ktorý som mal pred pár mesiacmi vyvrtnutý, a cítim, ako mi puchne noha. Našťastie už ideme do kopca, tak nebežíme a na chôdzu je to v pohode. Vlado sa vyzúva a natiera si chodidlá indulonou - jeho metóda proti otlakom. Moja metóda je kúpiť si dobré tenisky, ktoré ťa v živote neotlačia. Moje síce stáli 130 euro, ale už teraz mi srdce krváca, keď ich budem za pár mesiacov meniť. Vhodné tenisky pre nenáročných sa dajú kúpiť aj v žabožrútskom obchode s lacnou športovou výbavou, pre mňa sú nepoužiteľné, lebo po 15 km ma začne tlačiť päta, vyhodil som ich. Tenisky na trailové behanie s vibramovou podrážkou sú s prehľadom najlepšia obuv na hory, žiaden Goratex. Síce premoknú. už keď idem okolo mláky, ale rovnako rýchlo vyschnú. Dokým nie je sneh, nič neprekoná ľahké tenisky, a keď je sneh, tak mám na nohách lyže.
Cestou na Klokoč počujem Vlada ako si dáva tzv. únavovú matematiku - dobre to poznám, je to zúfalé rátanie, koľko kilometrov a času ťa ešte čaká. Chceš si povedať, že to dáš, pretože si mega unavený. Tuším, čo vypočíta.
„Do piči,“ oznamuje Vlado svetu svoj výsledok a ja sa smejem. Bolo by mi úplne jedno, keby sme sa teraz rozhodli skončiť, ale viem, že Vlado to chce prejsť celé a nevzdá sa. Ja unavený vôbec nie som, ale v hlave si rátam inú matematiku. Čelovku mám zapnutú už päť hodín, cestou dole z Geldeku som ju mal zapnutú na maximum. Potrebujem ju ešte minimálne dve hodiny, toto nevyzerá dobre. Oveľa skôr, ako čakám, hneď za Klokočom, mi začne čelovka blikať a o chvíľu sa vybije. Pokým nie sme v lese, to veľmi nevadí, lebo mesiac dostatočne svieti, ale akonáhle sme v lese, je to zlé. Našťastie má Vlado externú nabíjačku, tak si ju pýtam, ale má iba kábel na Iphone a ja preklínam celú túto zbytočnú, predraženú značku, ktorá nie je s ničím kompatibilná. A tak nám ostáva iba jedna svietiaca čelovka. Vlado vraví, že jeho čelovka je expedičná, ja tomu moc nerozumiem, ale vychádza mi z toho, že expedičné čelovky vydržia dlho svietiť, ale za to úplne na hovno. Nevieme s ňou ani sledovať vychodenú cestičku prikrytú lístim, sledovanie značky na stromoch začína byť rovnako jednoduché, ako nekrvácať z očí pri čítaní komentov voličov jedinej skutočnej opozície. Prejdeme tak desať metrov a vôbec netušíme, kde je značka, ale určite na nej nie sme. Aj tak sme z nej mali zísť, tak sme to urobili skôr, len sme si nedoplnili vodu. Les je plný popadaných konárov, o ktoré stále zakopávam, nič nevidím a to skúšam ísť vedľa, pred a za Vladom. Za chvíľu nájdeme zvážnicu, ktorá ide naším smerom, tak sa pár minút teším z normálnej cesty, ale pred stúpaním do kopca odbočuje, a tak sme znova v tých istých naprd podmienkach, ale tentokrát smerom do kopca. Vlada chytá únava, ja sa naopak ponáhľam, takže sa náš odstup zväčšuje, a ja si svietim mobilom. Až na občasné zakopnutie o kamene (zliezli mi dva nechty) sa to celkom dá, škoda, že ani mobil po celodennej navigácii moc baterky nemá. Poslednú hodinu som strávil nadávanim na tmu, vypustil som toho viac, než strapatý na svojich PR meetingoch v relácii Ma(r)fiánova skrytá kamera.
Vrchol Starého plášťa je príjemné prekvapenie - okrem obstojného výhľadu (v rámci malokarpatských výhľadov) je tam aj lavička. Sadnem si, dám si štvrtú proteínovú tyčinku a čakám na Vlada. Ten sa zadýchaný zvalí vedľa mňa a tiež si dá tyčinku. „Musím si oddýchnuť,“ vraví, ale tieto slová sa mi vôbec nepáčia, a za trest za moju vybitú čelovku ho po dvoch minútach ženiem ďalej, čakajú nás posledné dva kopce. Možno tri. Podľa mapy to vyzerá, že by tu mala byť lesná cesta, a tak ideme smerom k nej a najväčšie prekvapenie večera, kúsok pod vrcholom je rozložený oheň a sedia tam dvaja chalani. Ideme k nim, spýtať sa ich na cestu, ale moc sa nevedia vyjadriť, prvú minútu krochkajú. „Robíme diviaky,“ vravia, a ja neviem, či sú opití alebo iba hlúpi na inej frekvencii. Vravia, že cesta tu moc nie je, smejú sa na Vladových doškriabaných nohách. Po pár metroch nájdeme cestu, ktorá tu vraj nie je, a ja sa konečne teším, nepotrebujem svetlo, po tomto sa dá ísť celkom v pohode (čítaj občas zakopneš, občas spadneš, ale aspoň ideš rýchlo). Moja mapa na mobile ukazuje vedľa nás ešte jeden 600 m. kopec, ktorý som v žiadnej inej mape nenašiel. Vladova mapa ho vôbec neukazuje, mapa na Hikingu tvrdí, že má 570 metrov. Takže ho preskakujeme a ideme smerom na Polámané. Plán je ísť na Čiernu skalu, ktorá je na značke, a cestou späť sa zastaviť na Polámanom - síce je to dlhšie, ale aspoň menej blúdenia mimo značky. Les vedľa nás však vyzerá schodne, a tak odbočujeme z cesty, a ideme najprv na Polámané. Les je najprv naozaj v pohode, potom sa zmení na skaly s polámanými konármi a znovu si svietim mobilom, nič nové, ani sa mi už nadávať nechce. Niekde pri vrchole je skala, na ktorú chcem vyliezť. Vlado je unavený, vraví, že na skalu liezť nejde, a že sa to z miesta, kde sme, aj tak nedá. Pre mňa to znamená, že na to musím vyliezť a tak sa zrazu driapem na bezvýznamnú skalu. Ak ste niekedy skúšali liezť po skalách v noci, svietiac si mobilom v ruke, presne viete, aký bol môj výsledok - po chvíli trápenia som si uvedomil, že to môže dopadnúť len zle alebo horšie, a tak som sa na to vykašľal, kupodivu bez zranenia, iba s obitými nohami. Rozhodli sme sa, že sme vrchol dosiahli, podáme si ruky a cez kamene ideme dole kopcom na značku.
Po návrate na značku už stačí prejsť iba kúsok na Čiernu skalu, posledný vrchol, posledné potrasenie rukami a cesta dole do Jahodného, kde nás má vyzdvihnúť Tono, ak medzitým doma nezaspal. Na tých posledných piatich kilometroch ešte dvakrát zídeme zo značky, lebo cestu vyjazdenú traktormi je lepšie vidno, ale to už ani nestojí za reč. Vlado sa na chvíľu rozbehne, ale môj členok nie je na takéto huncútstvo pripravený a tak už len ideme rýchlou chôdzou. Vlado chytil druhý dych a smeje sa na tom, že ho ešte stále svrbia nohy zo žihľavy, v ktorej sme boli pred štyrmi hodinami. Ja rozmýšľam, či mám nohy viac zablatené alebo doškriabané. Zase sa nám podarí dostať sa mimo značky, ale sme na cyklistickej asfaltke, síce si nadbehneme, ale po rovnom povrchu. Je to príjemná prechádzka, až na to, že už skoro hodinu sme bez vody a dúfame, že nám Tono nejakú donesie (zabudne).
Môj výkon je 63 km a 2700 výškových metrov, Vladovo výškové odhadujeme na 3500 - mobil mu to prestal rátať. Vlado vraví, že ho to unavilo viac než Trnavská stovka, na ktorú pravidelne chodieva. Už len počkať na Tona, ktorý nás odvezie k môjmu autu, odtiaľ ja odveziem Vlada k jeho autu a potom seba domov.
Cestou mám čas zhodnotiť náš deň a hovorím si, že takéto chodenie po kopcoch, len aby som niečo prešiel, nie je moc pre mňa. Potvrdzuje sa mi, že všetky behy, pochody sú pre mňa zbytočnosť, ktorá mi nič nedá. Radšej ostanem pri svojich kratších horských túrach, kde dám rovnakú výšku na polovičnej vzdialenosti, ale za svetla, s peknými výhľadmi. Rozhodnutie je pevné, tri týždne po našom prvovýstupe píšem Vladovi, že malokarpatských 500-viek je približne 25 a odhadujem to na 100 km. Vlado sa ma pýta, či to dáme za jeden deň alebo s prespaním.
