Keď som bola školopovinné dieťa, veľmi ma bavila matematika. Naozaj veľmi. Aj fyzika. Aj biológia. Aj slovenčina. Aj všetko okrem výtvarnej výchovy. Bavilo ma čítať povinné čítanie aj písať slohy či referáty, na ktoré som sa vždy ochotne prihlasovala. Dobrovoľne som riešila všetky možné olympiády a k tomu som ešte riešila korešpondenčné semináre z matematiky aj z fyziky. No skrátka, bavilo ma chodiť do školy, všetko okolo toho a ešte aj čosi navyše.
Niekedy počas strednej školy som sa ako bývalý riešiteľ korešpondenčných seminárov pre žiakov základných škôl začala tejto činnosti venovať aj z opačnej strany – ako organizátor. Pomáhala som vymýšľať zaujímavé logické úlohy z matematiky či fyziky, zabaliť ich do nejakej rozprávky a odoslať ich v obálkach malým nadšencom, ktorí nám ich po pár týždňoch vrátili viac či menej úspešne vyriešené. Pre tých najúspešnejších riešiteľov sme dvakrát ročne organizovali týždňové sústredenia počas školského roka. A pre všetkých riešiteľov, ktorí mali záujem, bez ohľadu na ich umiestnenie vo výsledkovej listine, sme v lete organizovali aj matematicko – fyzikálne tábory.
Tejto činnosti som sa venovala desať rokov. Najskôr len preto, že ma to bavilo, s pokračujúcim dospievaním som v tom začala vidieť aj iný zmysel ako len to, že jednu aj druhú zúčastnenú stranu to baví. A vďaka týždeň – dva trvajúcim pobytovým akciám s týmito deckami som spoznala malých géniov. Keď poviem géniov, myslím to doslova. Tieto decká sa totiž narodili s mozgami tak brilantnými, že niektorí z nich už na základnej škole s prstom v nose rátali moju vysokoškolskú matematiku. Ich inteligencia bola natoľko neuveriteľná, že popri nich som si pripadala rovnako múdro ako morská sasanka. Za všetky príklady toho, kedy som na malých géniov len čumela so spadnutou sánkou, uvediem, ako som svojich dvoch dvanásťročných zverencov počas túry vo Vysokých Tatrách sledovala pri hraní šachu. Totiž, oni sa na túre nesmierne nudili, a tak sa rozhodli zabaviť sa intelektuálnou činnosťou. Samozrejme nemohli so sebou po Tatrách ťahať šachovnicu a figúrky, a tak celý výlet hrali bez týchto nepodstatných záležitostí. Len tak. Spamäti. Niekoľko hier za sebou.
Počas svojho desaťročného pozorovania som malých géniov rozdelila do pár skupín:
Sheldonko
V tej dobe som ich tak samozrejme nevolala, keďže onen známy seriál ešte neexistoval, ale pre ilustráciu je to názov dobrý. Šlo o decká, ktorým bolo vrchovatou mierou naložené v oddelení inteligencie, merateľnej IQ testami, ale výrazne odobraté v tej časti, ktorú ja nazývam sociálnou inteligenciou. Tieto decká totiž mali veľký problém zaradiť sa do kolektívu a spolupracovať s ostatnými ľuďmi. Vlastne som ich celkom chápala - nakoniec skúste sa socializovať s kolóniou morských sasaniek.
Inteligentný skladací rebrík
Táto skupina detí svoj turbomozog dostala výmenou za fyzickú schránku, ktorá ohľadom športovej výkonnosti a koordinácie nijakým spôsobom nezaostávala za skladacím rebríkom. Keď sme s nimi chceli hrať loptové hry, museli sme im vysvetliť, že sa pred loptou nemajú s krikom uhýbať. Tanečná škola? Lepšie by tancovala rúčka od metly. Ak mali niekam bežať, zadýchali sa už po pár metroch. Pri akomkoľvek športe boli rizikovým faktorom – úrazy sa stávali najčastejšie im, pretože sa väčšinou potkli o vlastné nohy. Niektorí z nich sa pri kolektívnych športových hrách snažili pôsobiť tak nenápadne, že prisahám, že ani nevrhali tieň – len aby si ich nikto nevšimol a neskúsil ich do hry zapojiť. Ak si spomínate na seriál Krok za krokom, tak je to Mark.
Egomaniak
Pod túto skupinu detí sa bohužiaľ negatívne podpísalo správanie sa ich najbližšieho okolia. Totiž mať doma génia je zrejme snom každého rodiča a ak sa vám niečo také podarí, môže to skončiť uctievaním dieťaťa ako malého boha. Tieto decká mali už na základnej škole tak veľké ego, nafúknuté uvedomovaním si vlastnej výnimočnosti a prifukované obdivom svojho okolia, že sa posmievali komukoľvek, kto sa nedoťahoval do ich výšin.
Chodiaci mozog
Týchto malých géniov bohužiaľ nebavilo nič, čo sa priamo netýkalo mozgovej činnosti. Nejavili záujem o šport či kreatívne projekty, sedenie s gitarou pri táboráku pre nich bola nepredstaviteľná nuda. Turistika s nimi vždy musela byť len ľahší level – veď chodenie po horách je otrava - a motivovať k chôdzi sme ich museli buď rôznymi logickými hrami, ktoré sa dali hrať počas chôdze, alebo rozprávaním niečoho, čo ich zaujímalo a čo fakt veľmi chceli počuť. Môj obľúbený trik bol rozprávať im horory od Stephena Kinga – decká ich milovali a poslušne za mnou cupitali, aby im neuniklo ani slovo.
Nechodiaci mozog
Nechodiace mozgy sa od chodiacich mozgov odlišovali tým, že ich bavili aj iné činnosti než premýšľanie. Na nešťastie sa činnosťou svojho riadiaceho orgánu mnohokrát nechali tak pohltiť, že v tej chvíli nedokázali vnímať nič okolo seba. Veľmi často nedokázali naraz premýšľať a chodiť, pretože im to nedovoľoval pud sebazáchovy. Oni totiž pri chôdzi boli schopní naraziť do kandelábra. A ak tieto činnosti predsa len skúsili skĺbiť, nemuselo to dopadnúť dobre. Jedno z takýchto detí nám na túre v Tatrách spadlo z meter a pol širokej cestičky na magistrále do kosodreviny o dva metre nižšie. Začítalo sa do akejsi náučnej tabule a zaujalo ho to natoľko, že pozabudlo, kde sa nachádza. Urobilo krok dozadu, aby lepšie videlo na spodné riadky tabule a vykročilo do prázdna. Inokedy sme sa pre takéto dieťa museli vrátiť na miesto, kde sme naposledy ako skupina stáli. Dieťa totiž dostalo od niekoho podnet na premýšľanie a riešilo ho tak intenzívne, že si nevšimlo pokyny vedúcich na ďalší transfer, ani to, že okolo neho s krikom odchádza skupina štyridsiatich detí. Ďalšie z takýchto detí sa nám stratilo pri hre v takej časti lesa, z ktorej bolo vidieť na náš areál. Zamyslelo sa a nevšimlo si, že namiesto k areálu ide opačným smerom. Hľadali sme ho dve hodiny. Čumenie „do blba“ bolo u nechodiacich mozgov bežným javom. Boli stratené hlboko vo svojich závitoch.
Brilantný umelec
Zaujímavá bola skupina geniálnych detí, ktoré okrem vysoko funkčného mozgu mala zhora dané ešte aj nejaké umelecké nadanie. Tieto decká boli častokrát nesmierne kreatívne vo „vizuálnom“ umení a vedeli neskutočne kresliť. Iné zase boli skvelými hudobníkmi. Skupina brilantných umelcov bola širšia, než by som kedy bola predpokladala. Z mojich pozorovaní usudzujem, že geniálny mozog ide ruka v ruke s umeleckým nadaním veľmi často.
Život skrátka nie je fér
Poslednou skupinou malých géniov boli decká, ktoré ja som nazývala chodiacimi zázrakmi. Boli to decká, ktoré okrem toho, že boli nesmierne inteligentné, boli ešte aj umelecky nadané, športovo fakt zdatné a fyzicky pekné, pričom mali mimoriadne priateľské a otvorené povahy. Človek tak trochu potichu dúfal, že to budú aspoň malinkatí egomaniaci, ale nie. Skrátka, vidieť takéto dokonalé dieťa v porovnaní napríklad so sebou samým bolo pripomienkou toho, že život niekedy naozaj nie je fér.
Jednotlivé skupiny malých géniov sa mnohokrát navzájom prelínali, čo nám spolu s ostatnými nadanými deckami (stále sa bavíme o skupine detí, v rámci ktorej aj tí nie úplne geniálni veľmi radi používali mozog a dobrovoľne trávili prázdniny v matematicko – fyzikálnych táboroch) dávalo k dispozícii zaujímavú masu malých ľudí, z ktorej malí géniovia vytŕčali tým či oným smerom.
Príprava tábora pre takéto decká bola mimoriadne náročná, pretože sme museli skĺbiť intelektuálne činnosti (prednášky, logické hry) s kreatívnymi a športovými aktivitami tak, aby to celé bolo vyvážené a decká to motivovalo do každej jednej činnosti (a aby sme rodičom na konci tábora odovzdali rovnaký počet detí, ako sme prevzali, vo viac - menej pôvodnom stave). Ale ak sa to celé podarilo a videli sme, ako skladacie rebríky hrali s deckami prehadzovanú, Sheldonkovia spolupracovali so svojím družstvom či chodiace mozgy spievali pri táboráku, boli sme všetci spokojní.
Väčšina malých géniov, ktorých som počas tohto obdobia svojho života spoznala, svoju genialitu dokázala rozvíjať a využiť a popri tom sa úspešne popasovať so svojimi slabými stránkami. Vyštudovali najprestížnejšie svetové univerzity a dnes zarábajú veľké peniaze v spoločnostiach celosvetovo známych mien. Mrzí ma len to, že väčšina z nich sa nevrátila na Slovensko. Hoci nemôžem povedať, že by ma to prekvapovalo.
Na prácu s malými géniami dodnes spomínam s radosťou. Napriek tomu, že som len morská sasanka.
