Bol pekný. Asi tak 5 centimetrov, statočne zahrdzavený, trčiaci z drevenej laty rafinovane ukrytej v tráve. Zoznámil som sa s ním náhodou, asi štyri hodiny som nevšímavo okolo neho chodil. Asi som sa mu páčil, avšak zvolil veľmi nešťastnú formu zoznámenia. Namiesto decentného zoznámenia a potrasenia pravicou, možno letmého bozku, sa mi rovno zapichol do nohy. Nie hlboko, asi iba do troch štvrtín. Bohužiaľ, v zápale práce som nebol schopný anticipovať jeho atak a schuti som naň stúpil.
Moje myšlienkové pochody prebiehali približne takto: „Hmm, mám pod nohou niečo ostré.... Hmmmm, myslím, že mi to akurát prešlo cez podrážku. Žeby to bol ježko?...... Hmmmmm, akurát mi to niečo prechádza nohou..... Toto asi nie je ježko.... V každom prípade bude načim zdvihnúť nohu a pozrieť sa, čo ma takto bezbožne napáda“.
Podľa následných výpovedí očitých svedkov však moje hlasivky vyslovili niečo iné. Nechcem zachádzať do detailov, nech mi to slečny na Slovnaftskej odpustia. V každom prípade som odskackal na schodíky, sadol si a zrekapituloval vzniknuté škody. Krvi nebolo príliš veľa, ani rana príliš nebolela. Napriek tomu sme učinili opatrnosti zadosť a vydezinfikovali ranu slivovicou (nebojte, iba trošku, nanešťastie však po šoférsky – iba zvonku) a obviazali.
V každom prípade sa sobotná práca pre mňa skončila predčasne. Cestou domov som sa začal seriózne zamýšľať, či by nebolo rozumné ísť na pohotovosť vydezinfikovať ranu aj niečím menej vzácnym ako kvalitnou odstátou slivovicou (všetkých fajnšmekrov touto cestou prosím o odpustenie). Chvíľu som zvažoval samoliečbu použitím MMS, alebo ako sa to píše, no prosto Sava. Uvažoval som aj nad možným psychosomatickým pôvodom tohto úrazu. Izoloval som dve možné alternatívy: Prvá je, že moja skrytá nespokojnosť s vlastným životom pritiahla k sebe klinec, ktorý sa jej snažil vlúdiť do priazne tým, že ma napadol. (Ako riešenie ma napadla iba rituálna samovražda, túto alternatívu som teda zavrhol). Druhá alternatíva bola, že moja manželka je pre mňa tŕňom v päte, a preto sa ho klinec snažil napodobniť. Riešením by teda bol rozvod. Narazil som ale na problém, nakoľko nie som ženatý. Takto som sa teda na vlastnej koži presvedčil, že etikoterapia je hlúposť a vybral som sa radšej na pohotovosť.
Zaparkoval som asi pol kilometra od pohotovosti s predpokladom, že mi ranu vydezinfikujú ešte raz, pichnú protitetanovku a pošlú domov. Ach, ako veľmi som sa mýlil. Ale postupne. V čakárni som strávil asi 4 minúty (seriózne, big up pre žilinskú pohotovosť!) a už ma brali dovnútra. Ľady prelomil sám slúžiaci lekár, ktorý si ma vyhľadal v záznamoch a objavil môj pomliaždený priehlavok z minuloročného futbalu. Tak sme pospomínali na staré dobré časy, čo vo mne klamlivo vyvolalo dojem, že všetko bude v poriadku. Potom som však vyrukoval s ranou po klinci. Prvý náznak pochybností vo mne vyvolala jeho veta – „ľahnite si na brucho, ale predtým sa vyzlečte, ešte sa tu zapotíte.“ Nuž, dal som si teda dole vetrovku, šípiac, že to nebude také jednoduché. Následne mi lekár vysvetlil, že také hlboké rany sa ľúbia infikovať rôznymi lakocinkami, a preto mi ju musí poriadne vydezinfikovať. Milé deti, keď nabudúce budete počuť slovné spojenie poriadna dezinfekcia, vo vlastnom záujme sa čo najskôr zahryznite do koženej rukavice (ako Johanka z Arku) alebo aspoň do stredne hrubého konára.
V očakávaní najhoršieho som ležal na bruchu. Lekárove prsty zlovestne prechádzali po mojom chodidle – očividne skúmal terén. Toto bol zároveň posledný vnem, pri ktorom som si na sto percent istý, že sa stal. Totiž veci sa začali diať. Najprv lekár pravil: „Poriadne sa chyťte postele, teraz to zabolí.“ Na to zakontrovala sestrička: „Ja vám tú nohu trošku pridržím, aby ste ju vládal držať nepohnute a nekopol od bolesti pána doktora.“ Reku, dobre, ďakujem. S odstupom času si nie som istý, ale mám pocit, že v určitom okamihu si na moju nohu radšej sadla, aby mala istotu. Lekár zobral niečo, čo mi zospodu zapichol dovnútra nohy smerom k rane, približne do rovnakej hĺbky. Tentokrát som ešte chlapsky vydržal neskučať. Následne zopakoval tú istú procedúru z druhej strany. Pot mi vyrazil na moje ťažko skúšané čelo, začala sa mi triasť šija, rukami som objal posteľ a vyšlo zo mňa decentné „aaaaaau“. Ak čakáte, že prišla obligátna otázka „Bolí?“, máte pravdu. Pánu doktorovi dávam za humor v krízových situáciách 10 rozťahovacích hákov z 10. A to myslím vážne, fakt to pomáha.
Tajne som dúfal, že sa procedúra končí. Až príliš skoro som však zistil, že najnapínavejšia časť ešte len má prísť a to, čo mám v nohe, slúži len na otvorenie rany. Tretie dejstvo uviedol lekár príznačne: „Teraz sa držte, teraz to fakt bude bolieť.“ Úzkostný ston vyrazil z mojich úst a mal prečo. Roztiahli mi ranu a dovnútra začali striekať nejakú červenú tekutinu (viem to, lebo sa akurát dívam na svoju ponožku) a pritom mi ju čistili. Toto bola, vážení športoví priatelia, taká bolesť, akú musela zakúšať tá babka, ktorej sa ľavý prsník dostal do reťaze na bicykli. Zvuk, ktorý sa mi rinul z pier, by som prirovnal k zúfalému ručaniu mutujúceho mladého býčka, ktorého akurát v juhovýchodnom Texase držia desiati statní kovboji a jedenásty mu na riť prikladá rozžeravené značkovacie železo.
Zrazu bolesť akoby lusknutím prsta prešla. Veci sa začali obracať k lepšiemu – konečne začalo účinkovať znecitlivenie nohy. Sestrička mi ju prestala držať a lekár sa vyjadril, že je koniec, môžem sa obliecť a obuť. Keďže som absolútne nevedel, čo so mnou robil, nechal som si to poctivo vysvetliť, aby som to mohol kolegom a kamarátom farbisto vylíčiť. S úsmevom na tvári a piesňou na perách som zaplatil dve eurá a odkráčal smerom k autu. Ak si spomínate, zaparkoval som asi pol kilometra od pohotovosti. Nebol to dobrý nápad.
P.S. Napriek miernej hyperbolizácii tohto článku, nedá mi nespomenúť ohromnú profesionalitu osadenstva žilinskej pohotovosti. Po všetkých tých historkách, ktoré o slovenskom zdravotníctve počúvame, sa možno divíme každej pozitívnej skúsenosti, ale možno práve preto má zmysel o nich viac hovoriť. Dámy a páni, vďaka, bolo mi cťou.
P.S.2. Tento článok môžu slabšie povahy a práve raňajkujúci vyhodnotiť ako mierne nevhodný až rušivý. Čítanie na vlastnú zodpovednosť. Aha, to som mal napísať asi na začiatku, že.
