Po ceste na juh od Tany prechádzame tzv. highland/vysočinou. Táto časť krajiny je charakteristická rituálom "obracania kostí". Keď niekto vykape, uložia ho do hrobu na doslova dočasný odpočinok. Často ho ani nezakopú, len mu urobia hrobku z nasucho poukladaného kamenia. Následne po 4-7 rokoch mŕtvolu vyhrabú, kostru prezlečú do nových šiat a majú pri tom megalomanskú veľkú párty. Zabijú pritom niekoľko zebu a všetci, ktorí nebožtíka poznali (alebo aj nie) pritom chlastajú. Nie je problém, aby pozvali na takú oslavu aj cudzinca, podmienkou je však doniesť minimálne jednu fľašu rumu. Robia to len highlanders ľudia. Žiaľ, akcia sa koná vždy v čase júl až september, takže my sme tesne prepásli možnosť sa zapojiť. Jóži sa aj pokúšal ukecať po ceste občas nejakých dedinčanov, žeby sme zašpásovali nad kostrou v štramáckom odeve, avšak nestretol sa s pochopením. Dostával samé hlúpe výhovorky, napr. že už nie je akých zebu zabiť a aj rum že už všetok všetci popili. Alebo že už nie je akého nebohého vyhrabať, takže až zase v júli. Dokonca ani nápad spraviť nejakému nedávno "obrátenému kostlivcovi" znova ďalšiu oslavu, neprešiel. Už-už sa rysovala veselá párty a nič z toho, fuck!
Na obed sme stáli v dedine známej kačacou kuchyňou. Tak som si dal vyprážaný kurací rezeň. Kačku v mojom jedálničku nemám, zato Drahá si ju dala. Následne vychválila, že lepšiu v živote nejedla. Ax si dal tiež kačku s odôvodnením, že ak my dvaja ako cudzinci si zaplatíme za (na lokálne pomery) drahý obed, on to bude mať grátis. Na záver si objednal kávu. Síce mu ju nedoniesli, ale aspoň na účte bola. Inak reštika bola ok... aj keď slovenský hygienik by ťažko zaplakal a možno i srdénko by mu chytilo v panike finálny kŕč. My ale domácou pálenkou dezinfikujeme pravidelne, a aj naše hygienické očakávania za posledné 2 dni prudko poklesli.
Keďže naokolo nebol žiaden kopček, z ktorého by sa dalo spustiť auto a naštartovať, zostalo naštartované pred reštikou počas celého obeda. Vodič obedoval v stánku pri aute, ale nechcel som jeho obedovú šmakocinku vidieť, ešte by som riskoval tyčku... a cudziemu sa do taniera nepatrí nazerať, obzvlášť, keď vás z toho už z diaľky napína. Novým poznatkom bolo, že autu prestali fungovať brzdy. Brzdíme len motorom a podraďovaním. Na úplné zastavenie používame ručnú brzdu. S Drahou sa na tom strašne udrbávame... ale veď čo, zažili sme už aj horšie a divokejšie. Prakticky mi to je jedno, len Driver si občas prestane pospevovať disko hity, keď zrazu stratí istotu, či ten zebu na ceste uhne, alebo ho zrámuje. Ax vyhlásil, že každého zebu, čo zrazí, bude musieť odkúpiť. Rýchlosť však nemáme nijako závratnú, takže riziko úrazu pri havárii je zanedbateľné.
Presunuli sme sa do dediny Ambatolampy. Sem zvážajú všetok hliník z krajiny a v každom dome/dvore vyrábajú hliníkové produkty. Zameraní sú na kuchynské riady... hrnce, pokrievky, panvice, naberačky a samozrejme aj suveníry. Výrobný proces sa snáď od stredoveku neinovoval: veď ak to funguje, nemeň to! Na dvore roztápajú na ohni čokoľvek hliníkové, vrátane najlepšieho úlovku, ako je hliníkový disk z auta. Následne podľa hotového hrnca vyrobia jednorazovú formu z utlčenej hliny, do ktorej nalejú roztavený hliník. Po pár sekundách hliník vytuhne a po vyklopení z formy a vyškriabaní zvyškov hliny, už len výrobok začistia a vyleštia. To, čo bol doobeda len prasknutý hliníkový disk, je poobede sada hrncov do kuchyne. Jedna rodinná manufaktúra vyprodukuje cca 50 veľkých 10-litrových hrncov za deň. Keďže si Driver zakladá rodinku, kúpil do domácnosti nový hrniec s pokrývkou a aj kvalitnú hliníkovú panvicu. Určite ho doma za tento výkon pochvália, získa si obdiv svokry, a manželka mu dá... najesť.
Ax sa priznal, že o histórii veľa nevie, ale že má anglický bedeker, v ktorom si môžeme prečítať všetko, čo nás zaujíma. No nekúp to. Ešteže vedel odpovedať na naše otázky o aktuálnom živote na ostrove, a do každého parku či pri každej zaujímavosti najal lokálneho sprievodcu. Ten nás naopak informáciami dokonale zaplavil (Vazas Buffer Overflow). A bedeker sme mali aj vlastný, takže na nedostatok info sme sa nemohli sťažovať.
Po necelých 300 km a 9 hodinách čistého času jazdy v aute sme konečne dorazili do miesta dnešného prenocovania, Antsirabe. Keďže sme mali ešte energiu, vybrali sme sa na prechádzku po meste. Bolo po 18:00, a zotmelo sa jak v hlave kotlebovoliča. Ax vyhlásil, že peši môžeme chodiť po hlavnej ulici do 21:00. Potom už nech sme na hoteli, lebo inak nás ráno na hoteli nenájde.
GPS (Gde v Prdeli Som) v mobile nám prezradilo, že jeden a pol kilometra je vzdialené centrum, a dokonca tam je aj ulica Mórica Beňovského (a.k.a. Rue Benyowsky). Keď sme tam dorazili, tabuľka označujúca meno ulice obsahovala aj roky jeho existencie. Btw. mal len 30 rokov, keď si ho domorodé kmene zvolili za kráľa Madagaskaru.
Reštika vhodná pre cudzincov sa dala v centre identifikovať veľmi ľahko. Nebola to chatrč ako tie ostatné budovy naokolo a na vstupe mala nápis WIFI. K trojkoňovému pivu som si dal steak zo zebu, údajne na zelenom korení. Korenie som necítil, ale chuť mäsa bola fajnová. Vychutnať si večeru umožnila aj čašníkova otázka pri objednávke: "Ako si prajete prepiecť mäso?"
Pouličné osvetlenie neexistuje a cesta na hotel bola po rozbitej ceste v tme pomalá. Posvietili sme si trochu mobilmi a bez podvrtnutých členkov sme dorazili až do postele.
Ráno nás čakala prehliadka mesta. Všetky presuny sme realizovali na puš-puš (pousse-pousse, čo je lokálne meno pre rikšu). Tento spôsob dopravy zaviedli pôvodne britskí misonári. Dostupný je v mnohých madagaskarských mestečkách, kde nie sú kopce. Na výber boli tri kategórie: rikša bicyklová, rikša ťahaná bežcom a rikša ťahaná bosým bežcom. Prekvapilo ma, že módna vlna behať barefoot dorazila až sem k rikšobežcom... zjavne na topánky nemajú, každopádne sú trendy.
Rikší boli po meste tisíce a boli vo veľkom využívané domácim obyvateľstvom na akékoľvek presuny. Ekonomický model, prečo zaplatiť niekomu, aby ma chôdzou či polobehom odviezol niekam po meste, som úplne nepochopil. Rovnako rýchlo tam viem predsa prísť aj pešo. A mura-mura, čiže nie je dôvod sa ponáhľať. Možno keď som lenivé hovädo alebo chcem ukázať, že na to mám,... iný dôvod zatiaľ nevidím. A ak chcem niekomu dať prachy, tak mu ich dám. Netvárim sa, že si ich musí odmakať tým, že ma odvezie. Ale nemusím všetko chápať.
My sme si vybrali bicyklové rikše, ich existencia a business model mi logiku dával. Umožňovali najrýchlejší presun za zanedbateľnú cenu. Prvá zastávka bola v rodinnom dome, kde vyrábajú cukríky. Miestna tetuška predviedla, ako rozvarí liter vody s kilom cukru a zmes ďalej zohrieva nad ohňom na 185 stupňov. Tekutú zmes vyleje na grafitovú, ehm granitovú dosku, na ktorej sa zmes nelepí, a kde pomaly chladne a tuhne za neustáleho naťahovania, prekladania a miesenia. Konzistenciou to pripomína priehľadnú inteligentnú plastelínu. Do zmesi prihodí príchuť podľa požiadaviek. Môže to byť vanilka, kúsky citrónu či pomaranča, eukalyptus atď... Za stáleho miesenia, prekladania, naťahovania a zase skladania príchuť zapracuje. Keď už začína zmes tvrdnút, naťahá ju do dlhých pásov s centimetrovým priemerom. Tie už len po centimetri naseká a cukríky sú na svete. Takže teraz povinne všetci si zožeňte grafitovú dosku v OBI, teplomer aspoň do 185 stupňov, a skúste si vyrobiť cukríky doma. O výsledku môžete informovať, ako aj vzorky degustovať na nasledujúcom Dailystretku. Taaaak určitééééé.... Ax nám odporučil ešte nakúpiť viacero cukríkových balíkov na cestu, lebo že s nimi zalepíme hubu otravným deťom. Cukor je predsa smŕŕŕŕŕť. Ale drbal pes deti, reálne som polovicu balíkov v nasledujúce dni zožral ja. Fakt boli dobré.
Ďalšia zastávka bola v dome miestnych šperkárov, obchodníkov s kameňmi a drahokammi (kokyno, ako sa to správne píše? (píše sa to drahokamamami pozn. red.)). Rikše zaparkovali na vyhradenom mieste pred vchodom, ktorý bol strážený ozbrojeným pandrlákom. Ax nás poučil ešte pred vstupom, že kúpiť si nemusíme nič, domáci sa aj tak potešia návšteve. Ale ak chceme niečo kupovať, musíme zjednávať. A ak neskončíme pod 55 percentami pôvodnej ceny, tak by nás mali za neschopákov, ktorí boli práve ojekabátení. A on by sa hanbil, že sprevádza hlupákov. Takáto rada vždy poteší. Len pre zaujímavosť sa Drahá spýtala na cenu náušníc s bežným šutrom, ktorý by našla aj na štrkovisku na Váhu. Pýtali 100 eur. Strašne sa mi chcelo smiať, ale dusil som to v sebe a snažil sa tváriť seriózne. Občas však smiech vyhral, a neúspešne som to zamaskoval zakašľaním. Zjednávať sme ani nezačali, bo náušnice neboli hodné ani 10e. Moju pozornosť ale upútali 4 živé korytnačky, ktoré mali ako dekoráciu v dome a na dvore. Každá mala cez pol metra a vážila do 10 kíl. Určiť pohlavie bolo jednoduché, len sme ju museli otočiť - kým samci majú na bruchu panciera velkú priehlbinu, samička má pancier na bruchu rovný.
Ďalšia zastávka bola v miestnej katedrále. Ax sa pokúšal hrať na kresťana a vyhlásil, že sa ide pomodliť. Skôr to však vyzeralo, že si prišiel len zdriemnuť do chládku, kým sa pokocháme. Prebral sa, až keď mu na celú katedrálu začal zvoniť mobil. Ale pri odchode telefonujúc sa nezabudol prežehnať.
Pri presune ďalej sme prechádzali okolo včera objavenej Rue Benyowsky. Ax nemal ani najmenšiu potuchu, kto by to asi tak mohol byť, aj keď po ňom ulicu pomenovali. A tak sme mu prezradili kúsok viac... a zostal totálne v šoku. Akože nielen že sme z krajiny, o ktorej existencii pár dní dozadu ani netušil, ale ešte mu hovoríme niečo z histórie Madagaskaru, wtf? Toto fakt nečakal... zneistel jak patológ v pôrodnici.
Zastavili sme pri manufaktúre zameranej na vyšívanie čohokoľvek na čokoľvek. Teenager pri stole kreslil na plátno ceruzkou obrázky zvierat, ľudí a výjavy zo života domorodcov. Jóži sa ho snažil ukecať, že nejaký sedliak orajúci so zebu ryžové pole nikoho nezaujíma a mohol by hodiť na plátno niečo pikatnejšie. S návrhom nepochodil, mladý vôbec nechápal. Nespracoval, ani keď Jóži naznačoval rukami, pričom dlaňou jednej ruky búchal zboku do polozovretej ruky druhej. "Sakra, veď má 15 rokov, určite už vie, že Jóži znázorňuje a hovorí o kečupe!" - preletelo mi hlavou. Na zemi sedelo 10 dievčat, ktoré kresby farebne vyšívali. Rýchlosť ručného vyšívania bola šialená. S tak rýchlymi prstami by hociktorá z nich napáskovala zásobník rýchlejšie ako ho Chuck Noris dokáže vystrieľať.
Posledná zastávka v meste bola v továrni na produkty z rohov zo zebu. Fachmajster ukázal, ako vyvariť vo vriacej vode odrezaný roh a tým docieliť, že z neho vypadne von kosť. Roh pred ďalším spracovaním namočí ešte do oleja a poriadne ho vypáli na ohni. Vzniká pritom smrad ako pri spaľovaní mŕtvoly. Následne vyreže z rohu približne požadovaný produkt. Ten potom 4-krát brúsi na rotačnej brúske: najskôr hrubým a potom jemným brúsnym papierom do presného tvaru. "Brúsiť" pokračuje rifľovou látkou s popolom a na záver leští rifľovou látkou s krémom. Najzaujímavejším údajom exhibície bolo info, že týždenne spotrebuje 1 džínsy. Business driven by jeans.... a.k.a. Bez džínsov si v péčku!
