Madagaskar nie je Afrika. Aspoň čo sa fauny týka. V Afrike si turista užíva často veľké zvieratá. Väčšinou na safari tripe naháňaš hrochy, nosorožce, žirafy, antilopy, slony, levy, gepardy, zebry,... čiže sú to väčšie zvery, ktoré najskôr musíš naporcovať a až potom ti fitnú do batožiny do EU. Na Madagaskare je ale fauna malá, až priam mrňavá. Ak odignorujeme domáce zviera typu zebu a Mistra Krokodíla, tak na "safari" vidíš max polmetrového lemura a potom už len menšie a menšie až miniatúrne zvieratká, niektoré nemajú ani centimeter. Ľahko podvedome strčíš niektoré aj do náprsného vrecka a hurá cez colnicu do lietadla domov.
Dnes konečne driver identifikoval problém, prečo mu nefungujú svetlá - odišiel mu alternátor. A prakticky pri takmer vymlátenej autobatérii nefungovala žiadna elektrika. Novo identifikovaný stav znamenal okrem iného aj tieto 3 veci: a) zhasnúť motor môžeme iba vtedy, ak odparkujeme mierne dolu kopcom, aby sme vedeli naštartovať vďaka gravitácii a nemusel to Ax roztláčať; b) po tme nejazdíme, ale to ani v pláne veľmi nebolo; c) čiastočné stiahnutie okien sa vykonalo len raz ráno, následne sa autobatéria odpojila. Chceli sme v nej nechať trochu šťavy aj na večer, aby sme potom aj zavreli okná. Keď bolo v aute príliš horúco počas dňa a chceli sme prevetrať vzduch, za jazdy sme si pootvorili na chvíľu dvere. Úplne stiahnuť okná sme ale nechceli, keďže sa dosť prášilo na nespevnených cestách a výtlkoch. Moju pozornosť dnes upútala aj pravá zadná, pôvodne offroadová, pneumatika. Bola zjazdená do úplného hladka. A tak sme sa občas aj preventívne pripútali, obzvlášť vo vyšších rýchlostiach (30-70 km/h).
Počas presunu za ďalšou faunou sme si dali zastávku v malej dedinke na okraji dažďového pralesa. Náš výskyt v dedine spôsoboval nedôverčivé pohľady. Už to bolo pekne dávno, keď tu videli belocha. Keďže sme nemali mega veľký foťák s obrovským aspoň polmetrovým objektívom, miestni si neboli istí, čo môžu čakať. Bo bez foťáku asi nie sme bežní oplašení turisti... Veci sme si nechávali v aute, aby ich strážil Driver, a tak sme mali na prechádzke dedinou pri sebe len mobil na spravenie pár foto a ja som mal jedno military púzdro, pôvodne určené na zásobníky a zbraň... reálne však obsahovalo balíčky prachov.
Miestne obchodíky pripomínali skôr schátrané špinavé stánky. V jednom predávali mäso... pekne vyložené kúsky mäska na drevenom mastnom pultíku, v teple na slniečku. Všetky muchy z okruhu kilometra mali jediný cieľ: sadnúť na mäso, vychutnať si ten pocit a naklásť vajíčka tak rýchlo, ako sa len dá. Ich protivníkom bol mäsiar-predavač. Ten pravidelne každých 30 sekúnd pleskol plácačkou po mäse, až to mľasklo. Vždy pár múch stihlo ujsť, časť trafil v letovej fáze, a niekoľko múch každým úderom zabil priamo na mäse. Následne nacvičeným pohybom zoškrabol mŕtve muchy a dal preživším zase čas na zmenu taktiky. Mäsíčko páchlo iba trochu, nebolo vystavené dlhšie ako pár hodín. Tovar je to „rýchloobrátkový”, keďže ani v tejto dedine nikto nemal chladničku (ani mäsiar). Rare steak je fakt len haute cuisine gurmánov, ktorým sebapoškodzovanie nie je cudzie.
Dedinou prechádzala jednokoľajová železnica. Vlak jazdí ale úplne presne a grafikon je dodržaný. Na môj údiv a prekvapenie, že som nečakal fungujúcu presnú vlakovú dopravu, zareagoval Ax: "Express prichádza vždy v utorok a štvrtok." Je to slowtrain, takže ak ho zmeškáš, môžeš si dať prechádzku beh do susednej dediny a odchytiť si ho, keď tam dorazí.
Naša cesta pokračovala na "lemurí ostrov". Ostrov o veľkosti 100x75 metrov je vytvorený pomaly tečúcim potokom. Ide o umelú rezerváciu plnú stromov, vegetácie a lemurov. Tí boli zachránení z cirkusov, domácností (zanedbaní maznáčikovia) alebo od dolapených priekupníkov. Sú tu ako v zoo, chovatelia im dávajú potravu, nič im nehrozí, kým sa zregenerujú. Lenivý, strachom pokadený lemur do vody nevlezie, aj keď by to vedel prebrodiť. Pár metrov široký a do pol metra hlboký potok okolo ostrova je preňho neprekonateľná prekážka. Za lemurmi na kanoe cez potok prevážajú turistov, ktorí sa s nimi môžu pomojkať, pofotiť, nakŕmiť ich ovocnými lakocinkami priamo z ruky a vidieť tak na malej ploche rôznych krotkých flákačov na dotyk z blízka. Za vstupné má na oplátku rezervácia prachy na operatívu. Drahá zatúžila po fotke s lemurom. Vzala do ruky kus ovocia, otočila sa chrbtom k stromu, kde mala nad sebou lemura, a ruku predpažila. V zlomku sekundy lemur zliezol nižšie, skočil drahej na rameno a načiahol sa pozdĺž jej ruky po ovocí. Ja, stojac pred Drahou s foťákom, som zvečnil moment, keď sa jej takmer podlomili nohy, lebo 8 kilogramov dopadnúť na rameno z metrovej výšky, nevedno prečo, ale nečakala. Od prekvapenia s ňou zakývalo, ťažisko jej ustrelilo do strany a bola rada že to tažké hebedo sa prace zase nazad na strom. I keď pocitovo pršteky mal lemur príjemne jemné a mäkké, super zážitok, no discussion.
Lemur Indri, ktorého sme videli včera v pralese, tu však nebol. Indri je taký fajnový, že ak by bol odchytený a premiestnený z jeho pralesa kamkoľvek inam, tvrdohlavo sa urazí, odmieta jesť a hladom zomiera v depresii. Preto sa ani nedá chovať v zajatí a žije len vo svojom pralese. Všetky pokusy o premiestnenie zatiaľ skončili rýchlym uhynutím presunutého jedinca. Ale zase buďme realisti: ak by môj sused mal doma lemura Indri, ktorý reve síce krátko, ale o to intenzívnejšie, vykostil by som majiteľa i s jačiacim maznáčikom trebárs aj hrdzavou lyžicou.
A keďže business musí ísť, hneď vedľa ostrova vybudovali krokodíliu farmu. Miestnych krokošov kŕmia raz týždenne, keď im hodia naporcovaného zebu. A musia dobre taktizovať, jak im to servírovať, aby sa ušlo každému z tých 150 krokodílov, ktorých chovajú: od tých najmenších rozkošných hravých krokodietok až po starých vypasených páprdov. A keďže krokokoši by boli málo zaujímaví, doplnili farmu o korytnačky, gekonov a aj fossu. Fossa (Cryptoprocta ferox) je jediným predátorom lemurov, tvoria polovicu jeho jedálnička. Výzorom a veľkosťou zodpovedá krátkosrstej prerastenej šľachovitej mačke. Alebo zdegenerovanej malej pume. Tvoja predstavivosť si može vybrať (každopádne fossa je dlhá okolo 80 cm, a má cirka 8 kg). Loví nonstop cez deň i v noci, na zemi a aj na stromoch. Neviem, kedy spí a kedy šuká.
Po tejto exkurzii sme sa podvečer presunuli do nášho "luxusného" hotela. Luxus tu znamená tečúca teplá voda, moskytiéra nad posteľou a elektrina aspoň na dve hodiny večer na nabitie telefónov. Na tento účel hotel štartoval večer dieselgenerátory. Na noc ich ale vypínal, nech nerušia pri spánku. Svetlo večer poskytovali led žiarovky napájané z batérií, ktoré sa nabili zo solárnych panelov cez deň. Greenpiss by skákal radosťou, že sa využívajú ekozdroje. Hotelová reštika vyzerala čisto, ale Jóži aj tak túžil vidieť stav mäsa, kým nám ho pripravia. Po ťažkom brainstormingu, ako odhadovať nenápadne, fikane, bez konfrontácie a inšpekcie kvalitu kuchyne, sme dospeli k nasledovnému: Reštika, ktorá mala schopnosť chladiť a bola aspoň trochu čistá, o čerstvosti surovín nepochybovala. A vtedy čašník aj iniciatívne zisťuje, či chceme mäso médium alebo well done. Ak sa však na prevedenie nepýta, je jasné, že ani chladničku nemajú, a/alebo mäso má najlepšie obdobie za sebou, čochvíľa ožije a naservírované bude fáááákt prepečené. Náš druhý poznatok, ktorý však bagatelizoval ten prvý, bol: sme hladní, je nám jedno, v akom stave je kuchyňa, aj tak to zožerieme.
Najznámejšie madagaskarské pivo je THB. Three Horses Beer má aj v logu tri konské hlavy. Neviem, kde berú lokálne suroviny na výrobu a radšej to ani nechcem vedieť. Ničím sa ale chuťovo nelíši od bežného euroležiaku. Dostupný je častejšie ako balená pitná voda. Porcujú ho do fľašiek 0.35 a 0.6 litra. Avšak zebu na THB bola skvelá mňamka na večeru. Samozrejme bez otázok, pripravený bol weeeeeeeeell-done.
Po večeri, na noc pred spaním, sme si dali ešte vychádzku po ceste okolo pralesa omrknúť nočné živočíchy. Svetelný smog sa na Madagaskare ešte pár desiatok rokov vyskytovať nebude a tma bola dokonalá. Sprievodca bol vybavený dvoma silnými baterkami. My sme mali len čelovku a mobily. Čo do množstva sa počet nočných živočíchov vyrovná tým, čo sú aktívne za svetla. Okrem gekonov, žiab, hmyzu a vtákov sme stretli aj myšacieho lemura. Pre tých, ktorí poznajú tučniakov z Madagaskaru (z US ZOO of kórs), je to ten mrňavý Mort. Ten, ktorý má fetish na Julienove nohy. Je to najmenší lemur, aký existuje, vzrastom okolo 10cm. Takže dva rozprávkové ojeby boli identifikované jedným nálezom: Mort funguje iba v noci a nie cez deň; a fetish na nohy nemá, keďže s Julienom sa nemá ani ako poriadne stretnúť, nieto ho terorizovať a sa ukájať na jeho packách. Rozprávajúceho tučniaka som tu tiež nevidel. Ale prítomnosť Jóžiho naznačovala, že aj rozprávajúci tučniak má šancu sa objaviť.
Kým Driver spal v aute, aby ušetril pár drobných, Ax chrápal vždy v nejakom okolitom low cost hoteli pre domácich. Alebo ako Jóži vyšpehoval, Axa na noc prichýlila často aj nejaká miestna perla. Ráno nás prišiel zobrať do hotela len s párminútovým meškaním. Auto bolo odparkované pred hotelom na hromade hliny. Driver sa s ním elegantne spustil a vďaka zaradenej rýchlosti naštartoval. Počas odchodu Ax zamával do chartče pred hotelom, kde sa jemne odhrnula záclona a odmávala mu ženská ruka. Jóži to zhodnotil tak, že Ax bude jak pirát na súši, majúc ženu v každom meste. Cez noc sa dobila autobatéria, a tak sme si všetci mohli zase čiastočne stiahnuť okná, aby nám bolo v aute príjemne prievanovo. Následne Driver odpojil autobatériu a aby cesta ubiehala veselšie, vytiahol bluetooth reproduktor. Z mobilu púšťal lokálne disko hity. Jóži si začal škriabať zápästie špinavým drôtom, aby sa psychicky nezrútil a vydržal to v aute. Driver aj Ax kašlú ako tuberáci už tretí deň. Kým prvý deň nás to znepokojovalo, teraz sme už boli pokojní. Vydedukovali sme, že pľúcny mor nemajú. To by sa tretieho dňa nedožili. Zohnať vzorky pre nakazenie Európy ešte budeme mať príležitosť neskôr.
Dnes nás čakal návrat do Tany a potom pokračujeme na juh. Celkovo to bude 300-kilometrový presun. Časový odhad bol 7 až 15 hodín cesty. V Tane sme sa na chviľku zastavili v pneuservise kúpiť gumu do rezervy. Jasné, že nie novú, ale takú, na ktorej sa aspoň dá vidieť offroadový (či all-terrain) dezén. Ax, Driver a šiesti mechanici ju priložili k autu k tej do hladka zjazdenej. Odborným okom zhodnotili, že nová pneu je síce možno p 10 cm väčšia, ale na ten disk určite bude pasovať. "Veľkostný rozdiel je spôsobený len zjazdenosťou pôvodnej gumy." -skonštatovali fachmajstri a navzájom sa utvrdili v tejto očividnej chujovine. Na samotnú výmenu pneumatiky na disku však nedošlo, to je práca na niekoľko hodín, keďže sa to robí ručne a hlavne mura-mura. Navyše guma sa vymení až vtedy, keď niekde tú zjazdenú roz…trhne. Ešte pár stoviek (či snáď i tisícky) kilometrov možno vydrží. Inak by to bolo bohapusté plytvanie. Výbava pneuservisu spočívala v piatich rôzne veľkých páčidlách, malého+veľkého kladiva, špalku dreva a brvna. Špalok dreva s brvnom slúžili na páku ako hever na zdvihnutie vozidla pri výmene. O tom, že pneu sa dá aj vyvážiť, počul len málokto. A pri tých výtlkoch je ti aj tak na pikaču mať vyvážené pneu - vydrží ti možno len po koniec ulice. Nechcel som im do toho kecať a hrať sa na chytrého, že každá pneu má nejaké označenie. Ale ak by porovnali čo i len čísla na zjazdenej a novej, cinklo by im, že novú pneu nasadia maximálne do záhrady a nie na disk. Vyhodili a priviazali ju na strechu nášho tátoša. A tak sme si viezli už okrem dvoch takmer zjazdených rezerv na diskoch aj tretiu zbytočnú pneu bez disku. Ponaučenie dňa: Mať gumu, ale včas ju nenasadiť, nie je chytré.
