Letisko v Etiópii v Addis Abeba práve rekonštruovali, a tak sme pri prestupe obišli robotníkov z "nesprávnej"  strany, rovno sme sa ocitli na bezpečnostnej kontrole a zostali sme trčať v prázdnej čakacej hale pred nástupnými bránami. Dokonale sme tak minuli duty free zónu. A čo bolo úplne tragické, prepásli sme tak možnosť ovlažiť sa vínom, či dezinfikovať tráviaci trakt destilátom. O tomto faile a o existencii duty free zóny sme sa ale dozvedeli až o pár týžňov neskôr, keď sme sa vracali a rekonštrukcia bola ukončená. Trojhodinový prestup sme strávili na plechových trojsedadlách. Síce sedadlá boli plechové a tvrdé, ale aspoň komáre nám robili spoločnosť. Našťastie sme našli trojsedadlá, kde opierky na ruky boli vylámané, a tak po 6-hodinovom nočnom lete sme sa uložili na zaslúžený 2-hodinový odpočinok. Po prebudení bola hala plná, nebolo voľné jediné miesto na sedenie, ľudia postávali. Len Drahá a ja sme ležaním okupovali po tri sedadlá. Keď som sa posadil, mnou uvoľnené dve miesta bleskovo zabrali "spolucestujúci" rýchlosťou väčšou ako keď mucha identifikuje lajno. Snáď aby som si to ležanie nerozmyslel a neotočil sa na druhý bok.

Po nástupe do lietadla a uložení batožiny vytiahla letuška sprej proti hmyzu. Dôkladne ním vystriekala všetku príručnú batožinu nad hlavami cestujúcich a samozrejme, že sa ušlo aj ľuďom pod nohy. Po pár minútach kašľania, keď si bol pilot istý, že mu nik na palube nezomrie a nebude musieť riešiť mŕtvolu, sme odrolovali na dráhu. Ďalšie 5 a pol hodiny sme strávili letom do hlavného mesta Madagaskaru, Antananariva. Domáci ho volajú Tana.

Všetky ďalšie informácie podávam tak, ako som ich počul, či sa zakladajú na pravde, je mi jedno. Ak to pravda nie je, určite to bude alternatívna pravda. Tana má cez 2,5 milióna ľudí. Celý Madagaskar, rozlohou 12-krát väčší ako Slovensko, má necelých 23 miliónov ľudí. Možno 0,1 percenta obyvateľstva je bohatých, typicky jazdia na najnovších Landcruiseroch a nevedia, čo s prachmi. Asi 3 percentá obyvateľov sú takzvaná stredná trieda, majú novšie či staršie auto, netrpia hladom, majú prístup k pitnej vode, dobrému vzdelaniu, môžu si kúpiť lieky, keď treba. Zvyšok obyvateľstva je z pohľadu Európana čistá chudoba (chýba pravidelný prístup k jedlu a k pitnej vode).

Na príletovom termináli sme najskôr vyplnili lístok o ochoreniach, v akých krajinách sme boli posledných 6 mesiacov a info, či máme očkovanie proti žltej zimnici. Panáčik na imigračnom to zbežne pozrel, ale očkovací preukaz vidieť nechcel. A to sme pravdivo uviedli, že prilietame z Etiópie. Ja som vedel, že to očkovanie nebude také seriózne ako šarlatán strašil. I keď zákon schválnosti pracuje vždy, v tichosti, nenápadne niekde na pozadí čaká na svoju príležitosť nakopať neborákovi prdel. Tentokrát sme mu príležitosť nedali.

Vstupné víza boli formalita. Zaplať 25 eur a dostaneš do pasu nálepku, pečiatku, podpis, dve vety alebo piccasovu čmáranicu cez to, a ešte druhú pečiatku. K tomu v ďalšom kroku pasovák vrazí ďalšiu pečiatku, ďalší podpis, dva krížiky a pečiatku dátumu. Jedna stránka z pasu je tak dokonale v prdeli odpísaná.

Jožiho sme celú cestu nevideli. Na odlete zaliezol dozadu obťažovať/odbavovať stewardky a objavil sa až po prílete, keď sa vozil na batožinovom páse, sediac na kufri, predstierajúc, že je vodič autobusu. Zvuky pri tom našťastie nevydával.

Na letisku nás čakal Ax. Bol to náš sprievodca, studnica vedomostí o krajine, organizátor tripov, a mal to byť zároveň aj náš vodič. Nebol. Ax bol podľa svojich slov tak vyťažený organizovaním nášho tripu, že si najal vodiča s autom, aby on nemusel šoférovať. A tak sme spoznali Drivera. Jeho meno fakt netuším. Keď tohto mladého asi 22-ročného černoška porodila jeho maminka, vozidlo, ktoré riadil, už dosluhovalo na nemeckých cestách. Nissan Patrol, ktorý nás vozil, bol v roku pána 1988 vrcholom pohodlia, luxusu a bezpečnosti. Klimatizácia, elektrické sťahovanie okien, či stierače na predných svetlách nasvedčovali, že pôvodný nemecký majiteľ na vozidle nešetril. Auto to bolo parádne, až kým ho pred 20 rokmi ako vrak nedoviezli na Madagaskar. Odvtedy vozidlo ďalej chátralo, opravy sa vykonávali lepiacou páskou a dnes na ňom už takmer nič okrem klepajúceho motora a elektrických okien nefungovalo. Na takomto pojazdnom šrote by som doma váhal, či vôbec ísť za dedinu do lesa na drevo, nieto ešte na cestu. Ale tu to bolo v póóóhode, šak edvénčr.

Ax nám hneď na úvod vysvetlil, že na Madagaskare je všetko "Mura-mura". Mura-mura znamená, že sa človek nemá ponáhľať, všetko má svoj čas, o nič nejde, pohoda, žiaden stres. Čas dokonca nie je ani exaktná veličina a už vonkoncom nie je merateľná a ani sa naň nedá odvolávať. Nevadí, že všetci meškajú, hlavne sa netreba nikam hnať. Čiže Pomaly-pomaly. Naša prvá cesta smerovala do zmenárne na odletovom termináli, kde je údajne najlepší kurz. Stal som sa milionárom. Konkrétne som obdržal necelé dva milióny ariary za jednu 500-eurovú bankovku. Keďže najväčšia dostupná bankovka je 10.000 AR, tak som dostal 3 gumičkou previazané balíčky prachov. V prvom bolo 100 kusov po desaťtisíc, v druhom balíčku bolo 100 kusov po päťtisíc, a v treťom bol nejaký pomiešaný bordel. Samozrejme, že som to komplet neprerátaval. Len som zrátal prvých 10 kusov a odhadol, či je to cca desatina z balíka a teda či jeho veľkosť zodpovedá. Chcel som zafrajert, že viem, ako sa prenášajú balíčky peňazí, ale nikde nemali alobal. Tak som balíčky voľne hodil do batoha. Jóži víťazne zvýskol: "Doba kešu je späť!"

Pokračovali sme do centra Tany, stretnúť sa so šéfom agentúry, ktorá nám zaobstarávala program, a hlavne vyplatiť objednané služby. Dorazili sme síce do centra, ale aj tak to vyzeralo biedne: rozmlátené cesty, občas bosí ľudia, chudoba, chamraď, špina a bordel... čiže také bežné africké mestečko.

Majiteľ agentúry doma nebol, aktuálne sprevádzal mesiac skupinu Talianov, ale nechal inštrukcie svojmu talianskemu otcovi. Na Madagaskare sa hovorí lokálnym malgašským jazykom, a aj francúzsky, keďže boli žabožrútskou kolóniou. Ja hovorím síce siedmimi jazykmi, ale spomínané dva k nim nepatria. Bodyguard starého Taliana, ktorý nám otvoril vysokú kovovú nepriehľadnú bránu, hovoril len francúzsky. Takže som si veľmi nepokecal. Ale Drahá sa trochu chytala. Tipol by som ho na zbehnutého príslušníka cudzineckých légií. Taliansky papá vedel iba taliansky. Zase som si veľmi nepokecal, i keď on rozprával stále. Gestikuloval, ako keby sme boli najväčší kamaráti, čo spolu zakladali business v Corleone, kým naňho nevydali zatykač a nemusel odísť do vyhnanstva. Ax našťastie vedel okrem lámanej angličtiny a francúzštiny aj trochu taliansky. Tak nám občas niečo preložil -  čo uznal za vhodné, alebo čo si domyslel, že možno papá rozpráva. Vyplatili sme zvyšok programu a pobrali sa na odchod. Pri bráne sa ešte taliansky papá blahosklonne pozrel na rozmrdané auto, Drivera, Axa a na mňa s Drahou. Súcitne povedal Axovi: "Pozri sa na tých dvoch belochov, choďte s nimi opatrne. Nieže sa im niečo stane! Mura-mura!" Pri tejto kázni zdvihol ukazovák, akoby chcel Axovi pohroziť no-no-no. Ax, aj napriek tomu, že bol čierny jak zamestnanec na úseku spaľovania nepodarkov v matadore, zbledol a nasucho prehltol.

Po hodine jazdy, keď sme sa konečne dostali do okrajovej časti mesta, sme sa museli otočiť, lebo Ax zabudol batoh plný peňazí u Taliana. No neni to kokot? Takže hodina nazad po batoh a mohli sme ísť znova. Áno, batoh mal plný prachov, aby mohol vykešovať výdaje nášho programu (ubytká, lokálnych  sprievodcov, vstupy do parkov, úplatky, palivo atď...).

Po ceste sme sa vyhladnutí zastavili pri stánkoch s miniklobáskami. Bol som taký hladný, že som sa radšej nepýtal, z čoho sú spravené. Podstatné bolo, že boli dostatočne prepečené a všetky zárodky červíkov, múch a inej fauny skapalo v teple na grile. Drahá dala pokus ísť na miestne verejné wc. Za mierny poplatok mala zážitok, ktorý však nedokázala opísať, lebo ju následne ešte 15 minút napínalo. Ale bola statočná a jedlom nakoniec neplytvala. Každopádne nadobudla presvedčenie, že nabudúce to radšej hodí kamkoľvek inam, napr aj na cestu. Rovnako ako domáci.

Bolo pred nami ešte 70 kilometrov, odhadol som to na minimálne 2 hodiny jazdy. Síce sme mali terénne auto, ale vďaka rozmlátenej ceste s často chýbajúcim asfaltom a výtlkmi hlbokými bežne aj cez 20 cm a s priemerom viac ako meter, to išlo veľmi pomaly. Aby cesta lepšie ubiehala, z rádia vyvreskovala domáca diskotéková hudba. Keď sa začalo stmievať, vodič zapol svetlá, a tým sa vyplo rádio. Čím bola väčšia tma, tým slabšie nám svietili svetlá... keď sa zotmelo úplne, išli už len obrysovky. Tesne pred nami bola dedina a náš cieľ bol 15 km za ňou. Do dediny sme vošli síce bez svetiel, zato s revúcim motorom. Rozhodli sme sa, že si tam dáme večeru, kým Driver skúsi ukecať svetlá na aute. O zábavu mal postarané.

Na večeru si Ax dal len teplú vodu, v ktorej sa varila ryža. My s Drahou sme vsadili na zebu na grile. Chladnička je luxus, ktorú si táto reštaurácia nemohla dovoliť a tak mäso sme si vyžiadali well-done. Nemýlil som sa, prakticky hovädzina, a jedlo bolo chutné.

Driver celú hodinu pozeral do motora jak Slovák na vianočné odmeny, a chcelo sa mu plakať.  Ax radšej zohnal náhradné auto. Preložili sme kufre a frčali sme do cieľa. Heh... teda frčali ako frčali. Vliekli sme sa ako slimák s erekciou po šmirgľovom papieri. Po chvíli som zbadal cez zadné sklo za nami svetlušku. Keď sme pribrzdili, tak naše brzdové svetlá ožiarili na nás tesne nalepený Nissan Patrol, dokonale bez svetiel. Tá svetluška bolo svetlo z mobilu Vyškereného Drivera, ako sa pokúša posvietiť si cez okno na cestu.... neúspešne.

Museli pri ňom stáť všetci svätí (takmer polovica krajiny je kresťanská, druhá polovica vyznáva miestne lokálne nešpecifikované božstvo a pár percent tvoria islamisti), ale dorazil s nami až do cieľa. Andasibe-Mantadia Park, s dažďovým pralesom a domov spievajúceho vrieskajúceho lemura Indri. Je to jeden z najväčších lemurov. Telo bez chvosta meria do 70 cm a váži do 10 kg. Päťčlenná vyhladovaná rodina by sa z neho určite najedla, keby ho presunuli z posvätnej knihy do kuchárskej. Ale ja som nebol pri tom, keď sa rozhodovalo, do ktorej knihy lemur patrí. A tak majú smolu a hladujú.

Ubytovaní sme boli na kraji pralesa, v drevených chatkách. Moskytiéra bola nad posteľou, takže sme s Drahou spali jak zarezaní ignorujúc hmyz okolo.

Ráno sme sa zobudili na rev z pralesa. To sa lemury Indri starali o akustický smog. Môžu byť radi, že nie sú v Európe, už by ich nejaký aktivista zažaloval a dal vyhladiť. Alebo vyhladil a potom zažaloval. Indri vrieska síce iba 2 až 3 minúty denne, ale zato ho je počuť na tri kilometre ďaleko. A keďže málokedy vrieska sám, tak z lesa hučali jak jebnutí dobrú pol hodinu. Doobedu bola na programe prechádzka s domorodcom po pralese: videli sme prvú tlupu lemurov. Su to endemity = sú len na Madagaskare. A sú takmer na vrchole potravinového reťazca, keďže človek ich má za posvätných a nežerie ich. Zatiaľ. V roku 1994 bolo identifikovaných 30 druhov lemurov. V roku 2007 už rozoznávali 70 druhov a aktuálne sa rozoznáva 102 druhov. Predpoklad je, že v dažďových pralesoch sú ešte ďalšie druhy, ktoré čakajú, kým k ním dorazí nejaký iniciatívny prírodovedec, čo vie písať...

Videli sme aj prvých chameleónov. Inak tento druh chameleóna mal, na rozdiel od chameleónice, na ňufáku roh, takmer ako nosorožec, len v malom. Nemáš roh, nie si chlap. Aj chameleónov tu je po kokos. Zo všetkých svetovo identifikovaných 150 druhov žije polovica tu. A z nich je zase väčšina endemitov. Od malých až po veľkých, meniace i nemeniace farbu. A tie, čo menia farbu, sa tým nesnažia kamuflovať - ich farba závisí od teploty a nálady. Farbou vyjadrujú aj emócie pri dorozumievaní sa so samičkou. Občas sa nájdu poverčiví domorodci, ktorí sa chameleonóv boja. Veria v ich magické schopnosti a že dokážu vidieť do budúcnosti. Kamoš má chameleóna, 3 dni ho mučil prehováral, nech mu dá čísla nedeľnej športky a nič z neho nedostal. Vravel som mu, nech ho pošle naspäť tam, odkiaľ ho kúpil ako reklamáciu, lebo je zjavne pokazený.

Opodiaľ sme narazili na inú tlupu lemurov, ako vyžierajú ovocie na strome. Údajne  tento druh lemura je lenivý skákať s plným žalúdkom medzi stromami a že ak počkáme, tak zlezú dole, prešpacírujú sa okolo nás a vylezú na ďalší strom sa kŕmiť. No môžeme drbať, čakať, kým sa s plným bruchom uráči pseudoopici dole zo stromu. Toľko trpezlivosti sme nemali. A keď sme sa o hodinu vracali, stááále čakal pod stromom Jóži, a lemuri stááále mali čo na strome žrať. Jóži sa nevzdával, zavesil si medzi stromy hammock a zakempoval. Ale my sme išli ďalej. Ako Jóži neskôr rozprával, lemury ho zahádzali kôstkami, vymočili a vykadili sa naňho, a odskákali po konároch inam. Takže teória o lemurovi, čo zlezie dole, lebo je lenivý skákať, je pičovina jak mladá sekretárka bez zodratých kolien. Možno existuje, ale…