Vypadneme z Monarchu nechajúc za sebou hrajúcu kapelu i tú punkáčku pri vchode, snáď sa ešte vrátime, tu bude muzika ešte dlho. Hneď oproti jeden zo zadných vchodov do Camden Marketu, reku načim ešte niekoho zjesť. A hopla, už som spomenul že o ôsmej večer na jednom z najväčších placov pre streetfood v celom Londoniu je všecko zatvorené? Deväť a pol z desiatich okienok zabednené, thajskí Vietnamci odniekiaľ z Číny zmetajú za tými otvorenými posledné zrnká ryže z dvojmetrových wokov. Naveľa sme našli otvorený nejaký stánok s Argentínčanmi za pultom, ktorí zrejme podobne ako my sabotovali londýnske časové rozpisy. Za chrbtom na stene ikona, akurát nie čierny štvorec, ale Diego so svätožiarou, a i tá ich poživeň bola dobrá. A nielen preto že ju núdza prichutila.

Tých dvesto metrov do Roundhouse mi mladá vysvetľuje, ako už dávno chcela ísť do tej búdy na nejaký koncert, že je to vyhlásené pódium po celom Londýne, že je tam kúzelná akustika, že je to budova na kruhovom pôdoryse pôvodne nejaké železničné depo či kerý fras... tu ju ale vážne preruším. Očúvaj, budova s kruhovým pôdorysom je pre akustiku tá najhoršia nočná mora preboha, choď sa kuknúť do SAVky, tam majú na stavárskom inštitúte takú kruhovú akustickú miestnosť a to je peklo, tam počuješ ľudí čo si šepkajú presne oproti tebe pri stene na druhej strane kupoly a to ti priam vyráža uši, ale neni možné počuť absolútne nič iné, nepočuješ človeka čo stojí meter vedľa teba. Dozvuky sa vzájomne vytlčú, opozitné zdroje zvuku interferujú a takýto priestor je jednoducho nenazvučiteľný. Mladá trochu ustala v chválospevoch, ja si hovorím, veď snáď nie sú blbí, celosvetovo známy koncertný priestor museli nejako upraviť, rozbiť niečím ten guľatý zvukárov zlý sen. Veď cestou ku bráne na človeka kukajú z plagátov všetci tí Jaggerovia a Townsendovia, tak to nemôže byť prúser. Blbosť, nechali to tak, úplne nefunkčné.

Pred vchodom šóra a filcung, ale dá sa to prežiť. Máme lístky hore na galériu, dostaneme sa tam tak do hodiny čo sa postavíme do fronty, prejdeme frontu pred vchodom, pred schodmi, pred vchodom na galériu... ako sadáme na miesta, predkapela práve dá finále posledného songu a zamávajú. Tak čakáme. Idem po kvapaliny, šóry vypadajú hrôzostrašne, ale nejaký týždeň predtým som bol na koncerte v Refinery a oproti tomu je v Roundhouse fungujúci kvapalinový systém. Dovlečiem kvapaliny, idem sa na terasu vydymiť – a po návrate je mladá tuhá. Vakcíny konečne nabehnú, zvuk je mizerný. Idem sa kuknúť dole do kotla, zvuk je ešte o pol stupňa horší. Proste to, čo som čakal. Nenazvučitelný priestor. Absolútne hluchá búda.

Nechoďte tam. Pokiaľ máte uši na hlave aj na niečo iné ako na meranie Beaufortovej stupnice. Hudba vo vnútri tejto búdy nemá čo hľadať. Mladá sa z celého víkendu tešila na ty vakcíny najviac. Nakoniec ich kompletne celé prespala. Tá akustika ju vôbec nezobudila, skôr naopak. A nedivím sa. Nič nebolo poriadne počuť, teda, bolo počuť všetky zvuky z celej budovy, okrem toho, čo sa dialo na pódiu. Z pódia bolo počuť nejaké nekonkrétne huhlanie, o pol stupňa slabšie ako všetky možné rušivé zvuky z celej celučičkej barabizne. Vážne, Roundhouse je zlo. Samozrejme, trochu to preháňam, ale skutočne iba trochu.

Pritom Vakcíni určite nie su márna kapela. Dokonca v rámci možností boli sakra že dobrí. Budú hrať v lete na Grejpe, kľudne odporučím ich ísť kuknúť. A mladá tiež dúfa, že ich tentokrát už neprespí.

V Londoniu zvyknú koncerty končiť tak, aby osadenstvo stíhalo posledné nočné trubky. Poprípade tak, aby osadenstvo nemuselo čakať na ranné trubky, aspoň predpokladám. My sme ale mali šťastie na akcie tej prvej skupiny. Muzika v Roundhouse skončila kus pred polnocou, okolie vrátane celého Camden Marketu totálne mŕtve, v Monarchu práve dohrala posledná kapela. Sobota večer podotýkam – nič iné ako ísť do tej našej diery v zemi sa nedalo robiť. Nevadí, zážitkov sme mali i tak slušný pretlak.

Takže hostel v jednej z dier v zemi, raňajky od crew spikujucej polski, nejaké to túlanie sa po zabudnutých kútoch, proste pohoda. Covent Garden, zaručene pravé Bell Ross za 40Ł... nepísal som niečo podobné už minule? No, tu mal jeden chlapík aj pekné staré digitálky Seiko, ale chcel za ne majlant, ďakujem.

Chceli sme večer skúsiť tých Steel Panther v prekliatom Roundhouse, či nejaké lupeny nebudú na mieste, keďže akcia bola beznádejne vypredaná. No, už metro bolo plné neónovo vyčačkaných metalistov, ako sa na podobnú akciu sluší a patrí, okolie Roundhousu bolo natrepané leopardími legínami a šanca na lupeny nulová. Tak čo ďalej? V malom bare za rohom bola akcia Open Mic, kde za večer hrá x neznámych spevákov a speváčok s gitarou a nádejou že práve oni budú druhá Ed Sheeran. Tak sme tam sadli, lenže akcia bola vážne zlá. Prišli sme keď spievala nejaká krpatá Portugalka ako kvôli láske trpí, po nej nastúpil nejaký mladý anglán a spieval ako kvôli láske trpí. Našťastie, mladá kukla do telefónu a odrazu sa pýta, že prečo nejdeme kúsok za roh do Dublin Castlu, že je tam nejaký punk.

Sakra, ako je to možné, Dublin Castle som predsa pozeral na program snáď ako prvé. No, len som sa pozeral dva mesiace vopred a tú akciu dali do programu až niekedy neskôr. Kapela Menace tam robila krst nejakého vinylu výročného a zavolala si na túto parádu pár spolubojovníkov na svojej dlhej punkovej anabáze. Doriti, tam sme mali byť už od začiatku, utekajme...

Dublin Castle je jedna z legiend klubovej scény v Londýne. Začínali tam Madness, ktorí to vždy mali ako svoj domáci prístav, v časoch minulých tam hrávali snáď všetci, ktorí neskôr niečo znamenali v dobe, keď ešte tak veľa neznamenali. Samozrejme, pre mladú je to v prvom rade priestor, kde kedysi dávno odohrali svoj prvý koncert fagani, čo si už vtedy hovorili Coldplay. Ale keby chceli vytapetovať steny každým, kto tam hral a kto sa stal niekým, tak by im steny nestačili. Ani keby to dali v troch vrstvách. A istá Amy Winehouse tam občas roznášala pivo. Ale ten klub nie je nijaký relikt a nijaká pasca na turistov, furt je to proste lacná putyka, kde v prednej miestnosti s výčapom nájdete výzvu na podpis petície na zníženie dane z piva, vedľa je charity music shop a dole na hajzloch štíte do železného žľabu.

Dobehneme na miesto, prejdeme dozadu, kde je klubová sála. Je krpatá, menšia ako Lúč u nás v Trenčíne, možno veľkosťou asi ako dve tretiny sály Randallu, bez tých vedľajších chodieb a baru. Pár libier na vstupe, povedia nám že hrá už druhá kapela ten večer, sakra. Sála je plná starých i mladých pankáčov a padlých pankáčiek. Evidentne sa niektorí z nich napankáčovali iba pre dnešný večer, ale treba si uvedomiť, že u nás majú starí pankáči paťdesiatku plus, ale v Londýne šesťdesiatku plus. A niektorí urobili popri pankáčovaní zrejme aj kariéru v reálnom svete. Do nosa hneď udrie kyslý smrad rozliateho anglického piva a boty sa lepia na podlahu. A do toho muzika.

Hrajú Anoraks, parta zo starých časov, aspoň obsadenie je zo starých časov, ale o tom bude celý dnešný večer. Pokiaľ spieva šedovlasá panková divožienka, ktorá okrem toho trepe do škopkov, tak je to poslabšie, jej hlas je značne utopený. Ale búchať vie, to sa musí nechať. A keď sa do vokálov oprú chlapi, tak to odrazu začne šlapať. A našťastie sa toho tí chlapi držia väčšinu setu čo vidíme. Začína to dobre.

V Dublin Castle prepych typu fajčterasy nemajú, čiže je nutné ísť von, úzky chodník, hromady igelitov s bordelom, bezďáci somrujú bago a furt ťa chce prejsť nejaký blbý autobus. Jedna ubalená (tabak, pochopiteľne) a už znovu počuť nejakú hudbu zvnútra, pankáči sa evidentne so zvukovkami moc neserú.

Na pódiu sú Menace, kapela, ktorá dnešný večer spískala. Musel som si dohľadať, že kapela má korene už v roku meruôsmom, teda, pardón, v sedemdesiatom šiestom a aj boli chvíľu na punkovej mape viditeľní. Samozrejme, rozpadali sa a zasa spadali sa jedna radosť a v dnešnej zostave je z prvej doby už len jeden kus. Ale hrajú kontinuálne celý ten vek. A ich najväčší hit z doby mladého punku sa ako volal? No jasné, Fuck You.

One Two, One Two - a spustia. Briti majú celkovo fantastický cit pre viachlasy, niektorí hudobní teoretici to vysvetľujú ich tradíciami cirkevných spevokolov. No, chalaniská zrovna na absolventov podobných ustanovizní moc nevyzerajú, ale doriti, celý koncert idú trojhlas a je to úplne popiči. Jeden z gitaristov je obrovská holohlavá korba potetovaná, ten typ, ktorému povieš a on buchne a zabije. Lead gitarista je presne ten nie moc nápadný drzý týpek, ktorého skúsené oko okamžite ohodnotí ako dlhoročného a kurva že nebezpečného krčmového bitkára. Basák vypadá, ako keby sa v tomto čertovom doupjeti ocitol iba nejakou nevysvetliteľnou zhodou náhod idúc si usporiadane domov z poctivej práce úradníka za prepážkou, pestrá košeľa a klobúčik frajerský. Ale hádam hodinu sa ich trojhlasá smršť energie nezadrhla ani na notu. Priamočiary punk najlepšej londýnskej tradície, nasraté texty, priame, ale nie opakujúce sa melódie, už viackrát spomenutý perfektný trojhlas. Na konci setu si ešte vystrihli song kde napozývali na pódium snáď všetkých ten večer vystupujúcich spolu s polkou hľadiska. No, jednoducho, chlapi to odpálili totálne naparádu.

Po smršti Menace nastupuje ďalšia várka postaších pánov menom Glorias. A šlape im to fajn, akurát spieva iba jeden spevák, s výzorom solídneho bradatého pána tak trochu pripomínajúc Kennyho Rogersa. Síce spieva odušu a aj to na pódiu evidentne prežíva, ale moja mladá zhýčkaná predchádzajúcim setom to odzíva a po pár kusoch unaveno poprosí, že toto už neni ono, že je uvláčená a že by sme mali stihnúť poslednú trubku do tej našej diery v zemi.

Posledný deň mal byť vyhradený pre megaakciu v O2 arene, ale ako som spomínal, Ozzy zachripel a tak z toho nebolo nič. Teda, aspoň sme sa po dlhej dobe stretli s jedným mojim výborným kamarátom zo starých čias bratislavských šialených deväťdesiatych rokov, čo už draho liet žije v tom Londoniu a mohli si spoločne zanadávať na dnešné reálie nás oboch, čo samozrejme skončilo distingvovanou intoxikáciou.  

Aj som skúšal mladej navrhnúť nech kašleme na Ozzyho refund, keďže ten bol možný až po ohlásení náhradného termínu, že radšej si rovno dáme výlet s náhradným temínom. Ale neprešlo to. Že zoberieme refund a ak sa rozhodneme ísť, tak predsa kúpime lupeny nanovo. No, mať pevnú termínovú motiváciu nie je zlé, ale nakoniec asi mala pravdu, lebo už teraz sa nahlas vraví, že aj náhradný termín na jar 2020 je otázny. Uvidíme. V každom prípade sme neboli na podobnom výlete naposledy. Dublin Castle, Monarch, Dingwalls, Electric Ballroom a desiatky ďalších klubov - za mňa je podobný spôsob Londonia úplne super. Akcie popisované majú napríklad skutočne smiešne vlezné a to nielen na miestne pomery, už som bol v Randalli na drahších akciách kde ani nehrala prvá slovenská liga. Veď vlez do Dublineru na večery neznámych kapiel býva okolo 8Ł a v tom Monarchu celý deň, kde hralo nejakých 11 kapiel bol vlez tuším 10Ł. A nikdy neviete, či na pódiu zrovna nestojí niekto, kto pohne hudobným svetom. S najväčšou pravdepodobnosťou nie.

Ale garantujem vám, že ten večer bude fajn.