Bodaj tú rybu šľak trafil
Keďže máme po lete, pokračujem v zápiskoch z Milána, ešte vás trochu potýram zážitkami z Talianska :)
Nový zamestnávateľ a pizzaiolo v jednej osobe si neodpustil úvodný príhovor na tému – ako inak – „talianska kuchyňa je najlepšia na svete a keďže obsahuje všetko, môžeme si dovoliť povedať, že na ostatné kuchyne kašleme.“
Na uvítanie mi pridelil záchody, fakt už môžem robiť kvalifikovanú hajzeľbabu. V Braciole ma okrem toho naučili ešte aj používať zapaľovač (na sviečky), tu zase čapovať pivo, ale je mi to na figu, lebo nefajčím, ani pivo nepijem.
Už prvý deň som sa takmer unudila k smrti. Klientela je celkom iná ako na Navigliu. Cez obed sem chodia biznismeni zo strednej a nižšej vrstvy, ktorí chcú len rýchlo-rýchlo niečo zhltnúť a utekať zarábať, aby sa dostali do vyššej vrstvy a večer zase rodiny s deťmi, pričom malé bambini sa voľne tmolia medzi stolami a čašníkmi s plnými rukami skla a horúcich jedál. To je taká veselá hra, ktorá sa hrá len v Taliansku: matky sú celé šťastné, že si môžu oddýchnuť a vypustiť bambini do voľného obehu, veď reštaurácia má predsa toľko krásnych zákutí. Čo už by sa im tu mohlo stať, veď čašníci na ne dohliadnu. A keď sa zahrajú na skrývačku pod stoličkami alebo si zabehnú slalom medzi personálom, aspoň im vytrávi a viac zjedia, no nie?
*
Taliani síce nedajú dopustiť na svoju kuchyňu, ale nakoniec všetky tie „pravé talianske“ dobroty pripravujú cudzinci. Tu pracujú traja šťúpli Bangladéžania. Volajú sa Kurdus, Islam a Chakkakhan (neviem, či sa to tak píše, ale znie to ako meno tej speváčky). Vyzerajú ako zločinci, no sú veľmi milí. Keď sa doupratuje, spolu jeme. Moji bangladéžski chlapci sa o mňa vzorovo starajú, starostlivo sa vypytujú, či bolo mäso dosť prepečené, pripravujú mi šalátiky od výmyslu sveta a dokonca mi sami od seba nalievajú víno aj minerálku, čo znamená, že do Bangladéžu ešte talianska feministická revolúcia nedorazila.
Varia božsky, ale keď pripravujú jedlo len pre nás štyroch, taliansku kuchyňu si prispôsobujú na svoj spôsob – do jedla sypú kilá korenia. Chápem, že mali radosť, keď som sa priznala k náklonnosti k pikantnému, ale aj tak nemuseli do špagiet s mušľami nasypať tonu chilli papričiek. Nič netušiac som jednu zhltla a myslela som, že udrela moja posledná hodina. Mohla by som napísať, že mi oči vyliezali z jamôk, nemohla som sa nadýchnuť, z hrdla mi šľahali plamene a v jazyku mi to prepálilo dieru, ale výstižnejší mi pripadá citát z knihy Traja blázniví Robinzoni od Achilleho Gregora: „Curry tam bola lopatka, ale prehnali to hlavne s ekrazitom a ani nitroglycerín tam nemuseli dávať, keď už tam dali vitriol.“ Obetaví mužíci zaraz utekali po cukor, aby som plamene zajedla. Takže síce robím v typickej talianskej reštaurácii, ale stravujem sa typicky bangladéžsky.
*
Pracovná doba sa začína o desiatej, dve hodiny čistíme a leštíme, od dvanástej do štvrtej podávame obed, potom mám voľno. Večer začínam o šiestej, hodinu upratujem a od siedmej netrpezlivo čakám na hostí, ktorí nikdy neprichádzajú pred pol deviatou.
Jedinou zábavou v tej hroznej nude je obrovské akvárium. Obývajú ho dve veľké závojnatky a dve menšie rybky. Závojnatky sú pár, ona zniesla vajíčka, nalepila ich na drevo a samček sa o ne staral, pravidelne ich ovieval. Ona sa správala ako ženská v prechode, bola zúrivá, hysterická a nepredvídateľná. Vajíčka strážila ako zlatý poklad, keď sa človek čo len naklonil k sklu, ihneď útočila a chcela hrýzť. Tie dve úbohé malé rybky preháňala ako zduté kozy a keď som priblížila prst zhora k hladine, vyskakovala ako delfín. Neviem, načo toľké cavyky, keď svoje potomstvo o dva dni aj tak zožrala. Ale zúrivosť jej zostala. (Prosím neopravovať cavyky na caviky ako minule)
Majiteľ je alergický na malé deti, lebo mu plašia ryby, takže neviem, čo by urobil, keby ma pristihol pri mojej obľúbenej zábavke. Keď nemám čo robiť a on ani jeho žena nie sú v dohľade, klopkám tej hysterke na sklo, strkám do vody špáradlo a čakám, kedy ju od jedu šľak trafí.
*
Videli ste film „Noci s nepriateľom“ s Juliou Roberts? Jej manžel je cvok, neskutočný puntičkár a ak v kúpeľni nevisia všetky tri uteráky na milimeter v rovnakej výške, vždy ju zbije, ona napokon nafinguje smrť a ujde. Film bol natočený podľa tohoto chlapa! Je to typ schopný zmlátiť ženu za to, že pohár nie je od noža vzdialený presne 16 milimetrov. Za vraždu ho nezavreli len preto, že má neuveriteľné šťastie - jeho manželka je presne taká istá.
Nech robím čokoľvek, stále ma pozorujú, a potom prídu za mnou. Sú slušní. Hoci cítim, že majú na jazyku otázku „Ty krava, čo to robíš?!,“ tvária sa, že sa bavia a akože sa smejú: „Ty to robíš tak? Prečo to nerobíš takto?“ Chápem, že ako majitelia majú plný nárok vyžadovať určité veci, ale aj tak to preháňajú. (Podotýkam, že nejde o podnik s piatimi hviezdičkami.)
Príbor musí byť tesne pritisnutý k obrúsku, pohár musí stáť 10 milimetrov od noža a 16 milimetrov od obrúsku, grisiny (balík tyčiniek, podávaný ako predjedlo) sa musia opierať o popolník, ale nesmú sa dotýkať soľničky. Nezdá sa mi to ťažké, ale keďže aj šiesty deň šli za mnou a opravovali KAŽDÝ pohár a VŠETKY príbory a VŠETKY grisiny, zjavne som to nezvládla.
Zistila som, že napriek pokročilému veku, vysokej škole a pracovným skúsenostiam z iných podnikov neviem ani zasúvať stoličky za stôl. Každú okritizovali, chodili za mnou a naprávali ich. Keď dávam dole špinavý obrus (mení sa po každom hosťovi), nesmiem si čistý položiť na vedľajší voľný stôl. Pri tom ma majiteľ pristihol dvakrát a na okamih sa mi zdalo, že to neprežije. Musím si všetky veci preložiť k sebe, na vzdialenej časti stola rozprestrieť časť čistého obrusu, preložiť tam všetky veci a rozprestrieť aj druhú polovicu.
Siahodlhé diskusie vedieme i na tému „Ako žmýkať handru“ (čistota dlážky asi nie je podstatná). Nech ju žmýkam akokoľvek, VŽDY to je buď málo alebo veľa. Raz dokonca šiel po mne umyť čierny pás, ktorý som vraj nechala v strede sály – vstala som od jedla a šla sa na to pozrieť, lebo som bola fakt zvedavá, kde v strede (na mieste, kde by to bolo najviditeľnejšie!) som nechala čierny pás – a NIČ tam nebolo! Nemám žiadne dioptrie, šla som si oči vyočiť, ale naozaj som tam nevidela ani bodku. Fakt mu musí šibať.
Samostatnú kapitolu by som mohla venovať uväzovaniu zástery. Nepochopila som, prečo sa obyčajná zástera s dvoma šnúrkami nemôže zaviazať tak, ako jej bolo súdené. Hore ju musím najprv dvakrát prehnúť, potom dať na seba, vzadu preložiť cez seba, šnúrky dať dopredu, tam zaviazať, a aby som ich zakryla, musím ju ešte raz prehnúť. Výsledkom je, že mi k mojej prirodzenej tukovej pneumatike okolo pása pribudlo ešte handrové jelito. Vyzerám ako hydrant, pripravený na tuhú zimu. Nehovoriac o tom, že sa pod troma vrstvami potím ako hroch.
Kým v prázdnej reštaurácii (rozpálenej od pece, pretože klimatizáciu zapínajú až po príchode hostí) čakám na klientov, nesmiem sa ovievať jedálnym lístkom, nesmiem sa hýbať do rytmu melódie z rádia, nesmiem si sadnúť a čítať časopis, musím v pozore nehybne stáť pri pulte s úsmevom od ucha k uchu ako tichý blázon.
Okritizovali aj poradie mojich činností: nemôžem najprv umyť skrinku s pohármi a potom leštiť príbory, ale naopak, pretože „oni to tak robia odjakživa“. Zrkadlo nesmiem umývať s handrou dlhou 40 centimetrov, lebo „oni to robia s handrou dlhou 30 centimetrov“. (Obe boli čisté, z toho istého materiálu a v kuchyni je ich k dispozícii každý deň plná škatuľa).
Dlážka sa umýva dvakrát denne, šiesty večer som ju teda umývala po dvanástykrát, no ani na dvanástykrát to nebolo dobré a už som fakt nevedela, čo chcú. Najprv sa pri mne zastavila ona (handru som v ten deň žmýkala len trochu) a s vysokým, neprirodzeným smiechom sa ma spýtala: „Prečo tú handru tak veľmi žmýkaš?! Ja ju nežmýkam vôbec, to je lepšie, tak to umyješ najrýchlejšie.“
Predposlednýkrát som si zahryzla do jazyka, hoci ma to stálo dosť veľa úsilia a mala som strašnú chuť nasadiť jej vedro aj s vzorne nevyžmýkanou handrou na hlavu. Chce to nevyžmýkané? Dobre, bude to mať. Týmto spôsobom som umyla salón vzadu, bolo tam vody po členky a dúfala som, že ma konečne pochvália.
O chvíľu išiel okolo on a s vysokým, neprirodzeným smiechom sa ma spýtal: „Prečo si tú handru nevyžmýkala? V salóne je jazero!“
Na to som handru plesla do vedra a odvrkla, že to bude zrejme tým, že som totálne neschopný blb. Raz mám žmýkať, raz nie, ale vcelku je jedno, čo robím, aj tak to nikdy nie je dobré a vôbec, pred piatimi minútami mi jeho žena kázala nežmýkať.
Očividne premohol chuť vykopať ma z reštaurácie (v piatok podvečer si to nemohol dovoliť), ešte raz sa zasmial vysokým, neprirodzeným smiechom a povedal mi, že to je nedorozumenie, „iste sme sa s jeho manželkou iba zle pochopili, hahaha!“ To bolo poslednýkrát, čo som si kusla do jazyka a neodpapuľovala mu, že nie som hluchá, iba sprostá a ešte rozumiem, či povedala „žmýkať menej“ alebo „nežmýkať“.
*
Sobotu som prežila len s veľkým premáhaním a začala si pripadať ako Julia Roberts v tom filme – aj trikrát som sa vrátila ku každému prestretému stolu a maniacky kontrolovala, či je všetko na milimeter presne. Keďže po mne opäť opravili VŠETKO, znamenalo to, že ani jedna vec nebola na správnom mieste. Večer to ušlo, prišlo veľa ľudí, takže boli pracovne vyťažení a nemali čas na zbytočné buzerácie.
V nedeľu ráno prišla ďalšia servírka a v nedeľu popoludní sme sa s majiteľom obojstranne zhodli, že nie som typ pre ich pravzácnu reštauráciu. S tým som plne súhlasila, ale kým som nemala v ruke peniaze, nemohla som mu vysvetliť SVOJ názor, prečo je to tak, vypočula som si len jeho prednášku o tom, že nemá rád diskusie. Ja mám, ale nie každý deň o tom, koľko žmýkať handru.
Keď som so šťastným úsmevom vyšla z toho pekla, uvedomila som si, že oznam „Hľadáme čašníčku“ tam visí prakticky stále a ja pochybujem, že tam niekto vydrží dlhšie. A už vôbec nie Taliani, ktorí nie sú odkázaní brať prvú prácu, ktorá sa im naskytne.
