Ako som pracovala V.

 

Ciro sa za svojho pätnásťročného manželstva naučil, že je lepšie mlčať a nemiešať sa medzi baby, takže väčšinou mlčí.

No je veľmi rád, keď príde niekto nový a neznámy (ako moja kamarátka Denisa, ktorá ma prišla pozrieť), pretože má nacvičené dlhé, nudné a zbytočné monológy na tému á la Cimrman „Talianska kuchyňa je najlepšia na svete a môžete o tom viesť spory, môžete s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo sa proti tomu dá robiť.“ Potom nasleduje „Kečup je odporný americký vynález“ a niekoľkokrát mi prednášal aj o tom, že „Varenie špagiet je posvätný obrad.“ (Cestoviny nesmú byť príliš tvrdé, ani príliš mäkké, ale al dente, teda na zub. Ako zistíte, že už také sú? Jednoducho: buď hodíte pár špagiet o stenu a čakáte, či sa prilepia alebo vezmete uhlomer a keď visia z varechy v 90-stupňovom uhle, je to).

Cirovou obľúbenou témou je i nekultúrnosť ostatných európskych národov, má to naštudované a historicky podložené. Oni si tu krásne žili v antike, varili si svoje špagetky a už vtedy boli najnaj, keď sme k nim zrazu prišli my, barbari, rezne sme si nastrkali pod sedlo, a potom ich také utlčené a zaparené jedli, fuj, a aj nám to ostalo. Má prehľad o zvykoch všetkých krajov: Američania jedia „kečap“ (ako vyslovujú Taliani), Nemci cestoviny nasladko, Škóti jelítko a Angličania na raňajky hemendex, bŕŕ...

Taliani aj v zahraničí chodia iba do talianskych podnikov, nemajú chuť ani odvahu ochutnať kuchyňu iného štátu (česť výnimkám!). Ak to náhodou urobia, aj v slovenskej reštaurácii požadujú špagety, a potom sú zhnusení, že nemajú navlas rovnakú chuť ako v ich domovine. Smejú sa z našej kávy, že je to čierna voda a do čínskej reštaurácie by nevstúpili ani pod hrozbou smrti hladom. Svokre sa v Londýne chcelo zvracať už len pri pohľade na anglické jedlo: „Musela som chodiť do talianskej taverny, lebo ja anglickú stravu jesť nebudem – a keby tam nebola tá taverna, tak by som bola zgegla od hladu!“

♦

Celá rodinka je šialene konzervatívna, no najviac ma to prekvapuje u Laury. Má len štyridsať rokov, je prekrásna (typ Catherine Zeta-Jones), ale jej šaty by som na seba nedala ani v sedemdesiatke. V čase, keď sú moderné prirodzené účesy, ona si dlhé vlasy prácne nakrúca na natáčky a konštruuje z nich zložité útvary, v ktorých vyzerá ako rovesníčka Márie Terézie.

Vedľa nás je bar, také to sympatické miesto pre mladých, s dobrou hudbou a koktejlami - ale pre mojich zamestnávateľov je to miesto hriechu. Sme chronickí sťažovači, čo chodia každú chvíľu susedom pindať, že hudba je otrasná, príliš nahlas, a že ju musia stíšiť.

Keď po polnoci oddychujeme, komentujú všetkých okoloidúcich vetami: „Tá vyzerá ako ku...“ (moderne oblečená žena), „Že sa tá ku... nehanbí“ (pekná baba s odhaleným bruchom), „To je ale vrece hov...“ (tučný turista) a „Tá má ale celulitídu!“ (vôbec nemala). Milí ľudia, však?

Nikdy neveria druhým a nikto ich nikdy žiadnym dôkazom nepresvedčí, že sa môžu mýliť. Myslia si, že ich názor je jediný pravdivý. Nedávno som sa, žiaľ, nechala vyprovokovať a vstúpila som do debaty, čo normálne nerobím, lebo viem, že je to zbytočné, iba čo by ma z toho šľak trafil – však ma skoro aj trafil.

Zaujímavé bolo, že hoci ako vždy hrozne revali, nakoniec to skončilo tak, že som ich všetkých prekričala a vrieskala som trikrát hlasnejšie ako oni. Ciro spravil zopár pokusov prerušiť ma, ale ja som bola v takej ráži, že som ho ignorovala, z debaty sa mu podarilo vyradiť ma, až keď predo mňa položil peniaze za uplynulý týždeň, lebo som si ich musela odniesť dnu do kabelky. Inak by ma boli zabili alebo ja ich!

Najprv tvrdili, že všetky ženy, ktoré sa maľujú, chodia v krásnych šatách a nosia topánky s vysokými podpätkami, sú falošné. Vraj by mali chodiť v rifliach a bez mejkapu, aby bolo vidno, aké sú v skutočnosti. Nijako si nedali vysvetliť, že ženy sa líčia preto, aby sa lepšie cítili, aby sa páčili sebe i druhým (pri tejto príležitosti mi prezradili, že mám prezývku Barbie). 

Jeden z ich známych, asi dvadsaťpäťročný chalan, ktorý sa tam zastavil na kus hádky, hneď svoje pochybné názory zdokumentoval a názorne nám predviedol, že on teda falošný nie je – mal na sebe asi dvestoročné rifle, v rozkroku kompletne rozpárané. Fakt je, že ak sa za otvorenie svetu dá považovať takýto vetrák, tak bol naozaj veľmi otvorený.

Potom sa snažili presvedčiť ma, že aj naši chlapi sú hulváti ako Taliani, a že ak nám aj otvárajú dvere a nalievajú víno, iba nás tým ponižujú a robia to len dovtedy, kým nás nedostanú do postele. Napriek tomu, že v živote neboli na Slovensku a ja som jediný živý exemplár Slovenky, ktorý v živote videli, vyhlásili, že mojim námietkam neveria, a že si vymýšľam!