Ako som pracovala III

 

Medzi rodinou panujú typické talianske vzťahy, ani keby ich vystrihli z filmu. Svokra, hranatá ako kredenc, s krátkymi sivými vlasmi, nenamaľovaná a odutá, vyzerá ako chlap. Fajčí ako Turek a je večne nasratá, sorry, ale to je jediná možná definícia. Rozčuľuje ju, keď si všetci zákazníci pýtajú to isté pivo (a ostatné sa nemíňa), keď chcú naraz niečo viacerí, a vôbec, rozčuľuje ju všetko.

O hosťoch sa zásadne vyjadruje ako o k... a keď si dovolia prísť ešte o jednej (zavierame o druhej), posiela nás: „Choďte ich nakopať do zadku, nech už vypadnú! Čo tu majú čo rozhadzovať škatule?“ (to je len voľný preklad toho, ako sa v Taliansku povie otravovať – „rompere le scatole“). Mám to ako večerný kurz nadávok, znejú tu kombinácie, aké nepoznám ani v rodnom jazyku.

Dcéra s matkou sa bežne častujú vetami: „Daj sa vypchať! Kam si dala tú zasr... špongiu, ty krava! Choď do ri...!“ a inými nepublikovateľnými výrazmi. Ja by som sa s tým, kto ma poslal do týchto končín, mesiac nebavila, a aj potom by sa musel priplaziť na kolenách, ale ony si z toho nič nerobia, jednoducho je to súčasť konverzácie, patrí to k folklóru. V skutočnosti sa milujú, no keď spolu preberajú bežné veci – nákupy, počasie, či televízne správy - dokážu sa hádať ako besné psy o tom, či na druhý deň predpovedali 28 alebo 29 stupňov.

Z tohto popisu asi vyzerajú ako hulvátky, ale nie sú.

Ciro neznáša svokru a navyše je pod papučou. Keď začnú vzduchom lietať inzultácie, radšej sa odplíži do kuchyne. Do diskusie matky a dcéry sa ani nesnaží zapojiť, lebo kedykoľvek sa ozve, ihneď sa obe solidárne spoja proti nemu.

Ich trinásťročný syn Luca, rozmaznaný tučniak, celý večer posedáva v kúte, číta si o počítačových hrách a k tomu kontinuálne konzumuje všetko, čo máme v ponuke. Keď vidím, ako do seba láduje tretí tanier tortellín, utvrdzujem sa v podozrení, že autorka Harryho Pottera stvorila postavičku Dudleyho Dursleya podľa neho. Aj jemu lekár kvôli nadváhe prikázal držať diétu, no Laura je presvedčená, že dieťa vo vývoji MUSÍ jesť. Sotva Luca doprežúva štvrtý chod, pohladí ho po veľkej hlave a starostlivo sa vypytuje, čo mu ešte môže naložiť.     

Členom rodiny je i svokrin pes Hugo. Má presne takú istú povahu ako ona – tiež na všetkých bezdôvodne šteká. Voľne sa pohybuje po celej reštaurácii, otravuje a obťažuje. Má buď blchy alebo nejakú kožnú chorobu, pretože sa neustále váľa a škriabe na drapľavom umelohmotnom koberci pred vchodom. Ľahne si na chrbát, odráža sa labkami a posúva sa hore-dole, sprava doľava a naopak, ako keby krauloval. A ešte pri tom vrčí od rozkoše, takže to vyzerá, akoby mal okrem bĺch aj besnotu. Je to antireklama - všimla som si, že pár perspektívnych hostí sa pri pohľade na kraulujúceho Huga otočilo a zmizlo v dave.

Minule ho asi bolelo bruško, pretože... No, skrátka, malo to riedke (ale nie celkom riedke) následky. Na zemi bola kôpka a Laura to zahrala do autu (čo som zistila až neskôr), vzala servítku a veselo tú „čokoládu“ utrela. Naozaj to vyzeralo ako polotuhá čokoládová časť zákusku zuppa inglese, takže som nemala žiadne podozrenie. Až kým sme o polhodinu nenašli takú istú kôpku pri stole, ktorého klienti zuppu zaručene nejedli. Potom sa Laura preriekla a povedala, že je to už štvrtá „čokoláda“, ktorú po Hugovi utiera v ten večer. Hugo môže chodiť a kadiť, kde sa mu len uráči, ale ja musím mať zdravotný preukaz!

♦

Musím vám popísať, ako prebiehalo finále majstrovstiev Európy vo futbale. Ciro priniesol malý televízor, nemohol zmeškať takúto udalosť. Začiatok som nevidela, iba počula, lebo som ešte umývala dlážku vo vedľajšej miestnosti, ale svokru výkony squadry azzurry vybudili. Podľa jej komentárov k dianiu na obrazovke som usúdila, že zostavu Talianska tvorí (citujem): Prekliaty bastard, Rímske hovno, Zasratý idiot, Sukin syn, Svinská ku..., Sprostý blbec, Milánsky debil a ešte zopár podobne pokrstených jedincov.

Ja som držala Francúzsku, ale z bezpečnostných dôvodov som sa k tomu radšej nepriznala a dobre som urobila. Svokra chcela po prehre Talianov rozkopať obrazovku, vyhodiť televízor, postrieľať všetkých Francúzov a Zidanovi želala, aby mu niekto skočil na koleno alebo dochrámal členok.

Po vypnutí telky asi dvadsať minút šomrala aj smerom k Egyptu a Slovensku (ktoré sme reprezentovali ja a Mimmo), ako keby sme za ich prehru mohli my, a napokon odmietla v ten večer pracovať. Utiahla sa do kúta, celý večer neprehovorila ani slovo, len hulila ako spaľovacia pec a hrala karty s majiteľom vedľajšieho podniku.

My s Mimmom sme sa presunuli von, aby sme prípadne neboli v dosahu. A viedli sme vysoko odbornú diskusiu. Mimmo tvrdí, že je vyštudovaný právnik, ale ak je to pravda, tak egyptské školy za veľa nestoja. Položil mi nasledujúce otázky:

- Slovensko je hlavným mestom Ruska?

- Slovensko je asi také veľké ako Miláno?

- na Slovensku sa hovorí po anglicky?

Tak neviem.