Ako som pracovala II
V škole mi poradili, aby som si hľadala prácu na Navigliu, kde vraj pred sezónou prijmú všetko, čo má dve ruky. A naozaj, výklady boli olepené ponukami, pripadala som si ako v raji nezamestnaných. Až na to, že ďalšie celonočné zamestnanie by bola moja smrť a v prvých troch reštauráciách nestačilo moje študijné povolenie k pobytu. V štvrtej ma prijali, hoci výška platu ma zarmútila – akurát na zaplatenie nájomného.
Naviglio Grande a Naviglio Pavese sú dve riečky – no, vlastne skôr kanály, široké päť metrov a hlboké necelý meter - okolo ktorých vyrástli bary a reštaurácie. Promenáda popri vode je z jednej strany lemovaná stolíkmi s kvetmi a sviečkami, z druhej si rozložili svoje stánky pouliční predavači najrôznejších čačiek-mačiek. Nič nie je príjemnejšie ako večerná prechádzka popri „milánskom mori“, ako štvrť nazývajú. Ožíva až okolo desiatej, keď teplota klesne na prijateľnú úroveň.
Ľudia posedávajú pri koktejloch alebo sa špacírujú ako na korze. Keďže sme v meste módy, je to jedno nekonečné fascinujúce divadlo, prehliadka extravagantných, úžasných, nevkusných i celkom šibnutých rób, môžete tu stretnúť mladých otrhancov, babky v Chaneli i dámy v štrasových topánočkách. Cestičky sú pokryté kobercami - predĺženými rukami podnikov, ktoré vás chcú pritiahnuť k sebe, zovšadiaľ znie hudba a všetko sa trblieta v žiare pochodní, lemujúcich rieku.
♦
„Naša“ reštaurácia Braciola je rodinný podnik. Rodinu tvorí ovdovelá matka (ďalej svokra) a jej dcéra Laura s manželom Cirom. Sú celkom milí a majú IQ.
Odbočka: od príchodu do Talianska IQ hodnotím samostatne – na jeho meranie používam otázku „Pochádzam zo strednej Európy – hádaj, o aký štát ide?“ Verte-neverte, dostalo sa mi už aj odpovede, že o Gruzínsko, Bulharsko či Fínsko. (Možno majú iné mapy). Ono potom nie je veľmi ľahké baviť sa s niekým, kto nevie odpovedať ani len na taký jednoduchý „test“. Sme akosi múdrejší... a máme to aj na papieri: v istom talianskom sprievodcovi po Slovensku stojí čierne na bielom, že patríme medzi najvzdelanejších na svete (a naše verejné záchody zase medzi najšpinavšie na svete). Koniec odbočky.
Rodinka vie nielen o existencii Slovenska, ale aj o Tatrách a invázii v ´68, skrátka, na tamojšie pomery sú to fakt hviezdy.
Ciro sa stará o kuchyňu – podávame pár druhov cestovín, šaláty, no najviac nás preslávil gril. Mňa ani zahraničných turistov polosurové, krvavé kusy mäsa veľmi nenadchýnajú, ale milánski fajnšmekri na ne nedajú dopustiť.
Cirov pomocník Egypťan Mimmo sa väčšinou srdečne smeje, no väčšinou sa smeje celkom od veci, pretože nevie dobre po taliansky. A tak sa smeje aj nad mojou otázkou „Kde je olivový olej?“. Okrem toho sa s ním ťažko dohovára, lebo Arabi majú určité problémy s výslovnosťou, zamieňajú si najmä „i“ za „e“ a „b“ za „p“. Takže paradajku „pomodoro“ nazýva „bambadoro“ a chlieb „pane“ je pre neho „ben“. Keď mi rozprával, že predtým robil v „Parisi“, trochu som mu závidela, kým nevysvitlo, že to bolo len toť za rohom vo Varese.
Najviac ma však zaskočil, keď mi cestou k električke zapálene a nahlas vysvetľoval (alebo si to aspoň myslel) čosi o „lepre“. Davy sa pred nami rozostupovali ako Červené more pred Mojžišom. Keďže nebol schopný rozlišovať časy a rody, nevedela som, či ju mal alebo má a ja mám tiež utekať, ale vysvitlo, že mi rozprával o posvätných pravidlách koránu, len si zase raz zamenil „il libro“ (kniha) za medzinárodne zrozumiteľnejšie „la lepra“. Dante sa musel v hrobe obracať.
Svokra a Laura striedavo obsluhujú stoly vnútri a bar, na stoly vonku sme pôvodne boli tri. Cecilia mala osemnásť a bola to absolútne praštená a roztržitá pubertiačka so všetkým, čo k tomu patrí. Všetko jej padalo a stále nám chodila hlásiť, aký krááásny typ si sadol za jej stôl. Mala som ju rada, lebo chodila do práce načas a delila sa so mnou o upratovanie, ale žiaľ, po týždni ju chuť tráviť prázdniny robotou prešla a už sa neobjavila. A tak sme ostali dve.
Šestnásťročná Manuela s kratučkými čiernymi vlasmi vyzerá ako chlapčisko. Hrá futbal, jazdí na motorke a jej zdravotný stav priamo závisí od počtu vysielaných futbalových zápasov, takže nikdy nevieme, čo ju bude bolieť, koľko bude meškať a či vôbec príde.
Práca nie je zlá. Od siedmej do ôsmej sa upratuje: umyjeme WC, dlážku, stoly a stoličky vonku, utrieme prach, nakrájame chlieb, doplníme soľničky a nádobky na olej, príbory zamotáme do obrúskov. Napokon zažneme sviečky a roznesieme ich na stoly. Milujem, keď svetielka, naše i z ostatných podnikov, veselo žmurkajú do prichádzajúceho súmraku, akoby hovorili: „Poďte, už na vás čakáme!“ Okolo riečky vládne pokoj, všetci už majú upratovanie za sebou a budúci zákazníci sa ešte len fintia doma pred zrkadlom. Môžeme si s čistým svedomím sadnúť pod slnečník, vystrieť nohy a pustiť sa do Cirových cestovín.
Po deviatej sa Naviglio začína pomaly napĺňať. Asi hodinu intenzívne popracujeme (čo je tak akurát na vytrávenie kila špagiet), roznesieme večere, a potom už len zostávajúcim hosťom nosíme kávu a zákusky. Nikto sa nikam neponáhľa, ľudia sú milí, oddýchnutí a vždy s nami prehodia pár slov.
O polnoci prestrieme stôl pre nás, pre personál, Ciro nám pripraví, čo si len zaželáme (mne zeleninový šalát alebo zákusok, Talianom opulentné tri chody) a už iba jeme, sledujeme nekonečný zástup „modeliek“, ktorý prúdi okolo nás a komentujeme ho. A debatíme na rôzne témy; ale o tom ďalej.
Dúfam, že raz sa na Naviglio dostanem aj ja ako hosť, ktorého budú obsluhovať.
