Ako som pracovala I

 

Teraz trochu o pracovných pomeroch v Taliansku, ale nielen. Moje zážitky ponechám v prítomnom čase; tak, ako som ich spisovala do listov. Však ste inteligentní, pochopíte.

♦

Mala by som si konečne nájsť prácu.

Všetko, čo viem, je mi tu na nič. Kupujem si inzertné noviny, čítam ponuky a telefonujem, ale všetko je buď staré alebo už niekoho našli. A hľadám dôvody, prečo tam nejsť a nevolať, lebo nie som zvyknutá chodiť a ponúkať sa, ešte k tomu na povolania, ktoré sú mi úplne cudzie.

Nie som úplne najblbšia, mám vysokú školu a ovládam aj nejaký ten cudzí jazyk, ale tu to zjavne nikoho neinteresuje. Na väčšinu prác rovno žiadajú pracovné povolenie, sekretárky a predavačky môžu robiť len mláďatká pod dvadsať rokov (neviem, čo robia so staršími, po tomto limite ich asi strieľajú a či čo?!), rozposlala som tisícky životopisov do podnikov zahraničného obchodu a tlmočníckych firiem, ale nedostala som jedinú odpoveď. Len tým posledným sa nečudujem, chceli aj fotografiu, pretože väčšinou ide o tlmočenie na módnych akciách a tlmočníčky musia mať na sebe šaty danej značky - a ja som totálne nefotogenická a pod 170 centimetrov. V sprostredkovateľskej agentúre som zaplatila mastný poplatok a vypočula si zopár hmlistých prísľubov, ale neverím, že niečo nájdu pre starú, nefotogenickú, neprotekčnú cudzinku.

♦

K prvej práci som sa napokon dostala úplnou náhodou, na bare kúsok od školy bol oznam, že súrne hľadajú čašníkov. 

Nie je to ťažká práca. Zákazníkov uvedieme k stolu, dáme im menu, papier a ceruzku a oni sami napíšu objednávku. Dobre zariadené.

Odovzdám ju barmanom, ktorí mi všetko pripravia a ja to odnesiem k stolu. Sprepitné sa nedáva (a ak sa na to niekto z domácich zmôže, je to tisíc lír) – asi preto, že väčšina ľudí koluje z baru do baru a keby nechávali drobné všade, po jednom večeri by boli na mizine. To my, slovanské národy, sme iné. Keď raz prišli Rusi, chceli sa baviť a roztočiť to, vypili hektolitre piva, Martini a whisky a nakoniec mi nechali päťtisícovku.

Páči sa mi, že si všetci, hostia i personál tykáme, ako keby sme sa poznali od jasieľ, je tam príjemná, domácka atmosféra, aká má byť na mieste, kam sa ľudia chodia zabaviť. Nič ich nerozčúli, ani keď dlho čakajú, ani keď popletiem objednávky, ani keď je všetko obsadené a musia stáť. Keď šéf pustil cédečko so starými hitmi, odviazali sme sa ako nikdy predtým. Spievali hostia, barmani, aj my, čašníci, sme koktejly roznášali tanečným krokom, blbli sme a bolo to super. Bolo mi jedno, či ma niekto vidí, jednoducho som si vyrevovala na plné ústa.

V nedeľu sa pozerá futbal, všetci hulia a nadávajú, toľko nadávok pokope som ešte nepočula. Ale nadávajú spravodlivo, aj svojim, aj „nepriateľom“.

Čašníkom a paninaiom (to je ten, kto pripravuje panini – obložené chleby) môže byť každý, takmer všetci sme študenti. Jedno dievča je cez deň sestričkou, paninaio ešte pred mesiacom robil mechanika vo fabrike, teraz je tu a sám sa vyjadril, že nie je veľmi zručný a každý deň sa aspoň dvakrát poreže (keby do jeho kompetencie spadali aj koktejly, pri príprave Bloody Mary by to iste bolo výhodou, hahaha). Poľka Kasia je bývalou krasokorčuliarkou, ešte toť nedávno trénovala s Katarinou Wittovou a dokonca získala akési juniorské medaily. Do Milána prišla s talianskym cirkusom, v ktorom vystriedala všetky profesie od pokladníčky až po akrobatku. Zamilovala sa a zostala tu. Predtým pracovala v módnom lokále Biciclette, z ktorého má pár historiek, napríklad o tom, ako sa pre kolegov musela obetovať a kvôli podpisom pre nich vypiť s futbalistom Ronaldom tri poháre vodky.

Vstupná časť baru, vyzdobená starými reklamami, evokuje dvadsiate roky, sála v podzemí je zariadená v indickom štýle. Sošky a obrazy sa tajomne trblietajú v prítmí, ale neteší ma, keď ma pošlú obsluhovať dole. Nie sú tam okná ani klimatizácia a všetci produkujú husté biele chumáče cigaretového dymu, takže nedovidím z jedného konca sály na druhý.

Barmankami v podzemí sú majiteľova žena a jej kamoška, ktoré si chodia do práce vypiť a zatancovať. Hudbu pustia na maximum, až to duní, vyjdú spoza pultu medzi ľud a veselo trsajú. Zvysoka kašlú na sťažnosti klientov, že im praskajú ušné bubienky. „Povedz im, aby si trhli, Marina,“ odkazujú im po mne a hlasitosť nezvyšujú len preto, že už niet kam. (Marina Masironi je herečka a imitátorka bulharskej vallettky a všetci okrem mňa sú presvedčení, že sa na ňu strašne podobám). Ja sa proti hluku bránim servítkami, napchatými do zvukovodov. Viem, že s chuchvalcami papiera, čo mi trčia z uší, vyzerám ako idiot, ale je mi to jedno, mám neodbytný pocit, že sa mi ušné bubienky ešte niekedy zídu.

Najradšej majú starodávnu pieseň „Lauretta mia“. Tanečné soiré kulminuje týmto valčíkom, utvoria pár a pokúšajú sa o tanec medzi natrieskanými stolmi. Okolo tretej v noci majú už trochu nekoordinované pohyby, no vďaka vypitému promile sú stále čulé ako rybičky a Lauretta ide aj desaťkrát za sebou.

Kasia kedysi vypomáhala aj v bare, takže keď občas spolu dole upratujeme, rýchlo nám namieša relaxačný drink. Minule došla na záver dole Rumunka Michela, ktorá tiež začínala ako posledný půjčmidrát a postupne sa vypracovala na samostatnú barmanku, ale nezabudla na pracujúci ľud. Napriek mojim protestom mi namiešala akýsi nápoj, šialene silný a šialene dobrý. Keď som ho vypila, rotovala so mnou celá sála. V takom stave som mala upratovať! Ona spratala bar a našťastie sa vrátila hore, takže som nemusela simulovať, že som triezva. Neprítomne som sa usmievala na prázdne stoly, špaky som videla dvojmo a takmer som spadla do záchodu.

Moji kolegovia sú fajn, práca nie je ťažká, ale... Začíname o 17.00 a zavierame o 05.00. Oficiálne síce skôr, ale majiteľ Claudio i hromada jeho priateľov žijú ako netopiere, cez deň spia a v noci hýria, takže keď ostatné milánske podniky zavrú, všetko sa to zbehne k nám. Ak aj klientov ubudne, nemôžeme si sadnúť,  práve naopak. Claudiovi ani tak nejde o čistotu, ako o to, aby sme boli v pohybe, kedykoľvek na nás spočinie jeho orlie oko. Keď nemajú žiadne požiadavky hostia, treba zapnúť fantáziu a vymyslieť si nejakú aktivitu: čistiť, leštiť, ometať, zametať.

Po piatej, keď sa nám zavierajú oči a sme polomŕtvi od únavy, začíname upratovať. Vykladať stoličky, umývať dlážku, záchody... O šiestej ma zavezú domov a hoci som na smrť unavená, musím vykonať dôkladnú očistu, lebo som spotená ako myš a od cigariet smrdím ako stádo tchorov. O pol siedmej padnem do postele a hodinu sa trasiem od vyčerpania a zimy, kým konečne zaspím.

♦

A takto som päť dní v kuse žila ako v mrákotách, nevedela, čo je za deň, nemala náladu na nič a všetok voľný čas trávila v posteli. Prespala som aj svoje dva oddychové dni. Bolo to strašné, strašné, strašné a keď mi po mesiaci Claudio oznámil, že našiel čašníka - profesionála, bola som šťastná ako blcha. Dlhšie by som to aj tak nevydržala.