Náplň práce? Masáž šéfa
Keďže v pizzerii robím len tri dni a tuším, že ani to dlho nevydrží, stále sa obzerám po ďalšej práci. S ponukami je to také zúfalé, že som sa odhodlala dokonca k návšteve esteticko-masážneho salónu, kde hľadali masérky aj bez skúseností.
Neľakajte sa, nešlo o žiadnu erotiku, len o relaxačné masáže. Sídlilo to v prerobenom byte na prízemí, v malej vstupnej hale sedela majiteľka a z haly viedlo šestoro zaťahovacích dverí do kójí, oddelených paravánmi. Hrala tam tichá, upokojujúca hudba a príjemne rozvoniavali vonné masti.
Majiteľka bola maličká Kolumbijčanka, tmavá ako noc od korienkov vlasov cez husté obočie až po chlpy na nohách - ale odfarbená na blond podľa vzoru Pamely Anderson. Šéfka estetického salónu sa so mnou rozprávala a zároveň si depilovala nohy lepiacimi pásmi: „Koľko máš rokov?“ spýtala sa a kmas! Šklbla si z nohy pás, hojne posiaty chlpmi.
„Máš povolenie k pobytu?“ pokračovala a šmátrala si pod sukňou po stehne, aby zistila stav ochlpenia na tomto mieste - a šklb! Strhla si ďalší pás.
Keďže mala výborné skúsenosti s devami z východu (robia u nej dve Moldavčanky a jedna Talianka), rozhodla sa táto dobrá žena dať šancu i mne.
Na druhý deň som prišla na skúšku. Privítal ma jej manžel, sympatický starší pán okolo šesťdesiatky. Keďže tam ešte neboli žiadni zákazníci, baby ma začali zaúčať do tajov remesla. Zavreli sme sa do jednej kóje a „trénovali“ na Talianke. Myslela som si, že masáže môžu robiť len odborníci, aby niečo nepoškodili, ale Talianka mi vysvetlila, že „toto tu je len jeden veľký podvod.“ Keď sme ju domasírovali, bola som vyučená.
Starý pán mrkol do knihy objednávok, aby vedel, kedy príde prvý klient, zívol, popreťahoval svalstvo, unavené ranným tenisom, a potom poprosil Talianku o masáž a odobrali sa za paraván.
O chvíľu som tam bola povolaná aj ja, aby som sa zúčastnila akcie „masáž šéfa“. Keď sme masírovali Annu, dalo sa to vydržať, ale tu som sa zrazu ocitla zoči-voči nahej realite, a to nahej doslova. Majiteľ, dovtedy sympatický starší pán, ležal v slipoch nechutne rozvalený na lehátku a Anna mu masírovala ľavú nohu. Ja som vyfasovala pravú. Chcelo sa mi zvracať a na tvári mi určite bolo vidieť zhnusenie, lebo som nemala žiadnu chuť ohmatávať vyžitého kmeťa. Snažila som sa odosobniť a pozerať na neho ako na kus mäsa, ale furt to bola len odporne vysušená končatina starého dedka.
Pochopila som, že toto nie je povolanie pre mňa.
Nohe som sa venovala asi desať minút, potom našťastie prišla ďalšia ašpirantka na prácu, takže sme museli skončiť. Približne hodinu som tam ešte sedela a usilovala sa psychicky vyrovnať s faktom, že by som mala byť platená za omakávanie cudzej ovísajúcej kože. Kým v salóne neboli žiadni klienti, celkom sa mi to darilo, ale potom prišli dvaja starčekovia a hneď som zase mala žalúdok v krku.
Medzičasom majiteľ odišiel a za pult sa usadila jeho žena. Snažila sa povzbudiť ma vetou, že keď niektorá z kočiek domasíruje, spolu urobíme štvorručnú masáž jej, aby som sa do toho dostala. Viac mi nebolo treba, nemala som žiadnu chuť ošahávať ešte aj zosušenú, aj keď odchlpenú kolumbijskú Pamelu Anderson. Zdupkala som, ale mám čisté svedomie, aspoň som to skúsila.
⃰
Situácia v pizzerii je neznesiteľná. Odohráva sa tam mobbing, lobbing, harašment a čo ja viem, čo ešte. Pomocný personál je považovaný za absolventa pomocnej školy. Robiť takúto prácu chce znížené IQ, bleskové reflexy a poriadne silný žalúdok. Väčšinou sme cudzinci a medzi sebou máme dobré vzťahy. Prisťahovalci si prácu vážia, prišli za ňou z ďalekej krajiny, opustili kvôli nej rodinu. Neraz majú vysokoškolské vzdelanie, no teraz ho nemôžu využívať. Dvadsať hodín denne sa nechávajú vykorisťovať dutými hlavami, vedia, aké to je ťažké, preto majú pochopenie aj pre druhých. Berú ich ako ľudí, komunikujú s nimi, vždy prehodia aspoň pár zdvorilostných otázok, skrátka, máte pocit, že jestvujete.
No čašníkom slúžime ako odpad, do ktorého si možno beztrestne kopnúť a na ktorom si možno kedykoľvek vyliať zlosť. Ale možno sú na tom horšie i napriek ich privilegovanému postaveniu. Šesť dní v týždni pracujú od desiatej do tretej, a potom od šiestej do pol tretej ráno. Tie tri hodiny medzi smenami im stačia akurát na to, aby sa odplazili domov a trochu si pospali. Teraz už viem, čo je to vykorisťovanie. Nemajú žiadny súkromný život, sú nešťastne slobodní alebo porozvádzaní, nervózni a zlí. Východisko z neutešeného života hľadajú v alkohole alebo, ako som zistila, keď som v šatni zastihla kolegu s bielym nosom, v drogách. A ani sa im nečudujem.
Ďalšou možnosťou je nová práca. Čašníci kolujú z podniku do podniku dúfajúc, že bude lepšie - ale nikde nie je a nikdy nebude. Každý si hovorí, že to chvíľu vydrží, aby zarobil, ale napokon sa do toho zamotá a už z tohto bludného kruhu nedokáže nájsť východisko. Je čím ďalej vystresovanejší a v záujme zachovania integrity mozgu začína siahať po omamných látkach a ničí seba i rodinu. Prostredie mi je teraz ešte odpornejšie (a keď je pizza posypaná niečím bielym, uvažujem, či je to syr alebo či sa pizzaiolovi vysypal kokaín, hahaha).
♦
Celkom sa mi uľavilo, keď mi Johnny oznámil, že na moje služby už nereflektuje (iste preto, že som dospela do štádia, keď som sa nad Atefovými pindami už len pohŕdavo pousmiala). Potrebuje čerstvý objekt, ktorý sa bude pred ním triasť.
Však na Navigliu sú i iné podniky...
