Cholerická, hysterická, nervózna a ešte k tomu má krámy

(titulok predáva, nie? :)

 

A tak som zase prechádzala podniky na Navigliu, až som sa dostala do pizzerie U Johnnyho.

Johnny, postaršie tučné oslizlo, si nás naraz zavolal viacerých. Prijímacie konanie v takýchto zariadeniach nemá nič spoločné s kvalifikovaným pohovorom o vašej praxi. Kým vysvetľujete, ako je to s vaším pracovným povolením, majiteľ si nenápadne obzerá „tovar“ a zhodnocuje jeho potenciálnu schopnosť pritiahnuť zákazníkov. V tomto prípade mi ako odporúčací list slúžia dlhé blond vlasy.

Potom sa Johnny pohodlne uvelebil v kresle a na oplátku nám rozvitými vetami porozprával svoj curriculum. Absolvoval štúdium zahraničného obchodu v Libanone, manažérsky kurz v Kanade a diplomatický v USA, precestoval pol sveta, vlastní reštaurácie tuším na všetkých kontinentoch a ovláda šesť jazykov, dokonca aj arabčinu.

Pozerali sme na neho s otvorenými ústami. Fííí, tak to tu ešte nebolo.

O stratu mojich ilúzií sa postarala jeho manželka Maria, keď ma o tri dni viezla domov: „Tak, kde Johnny študoval tentokrát?“ a na moju odpoveď reagovala hurónskym „Hahaha!“ 

Johnny je notorický klamár, v skutočnosti vychodil akurát tak jasle a materskú škôlku a jediné, čo okrem taliančiny ovláda, je arabčina. Je totiž čistokrvný Arab. V Miláne žije štyridsať rokov, tvrdo drel, až sa vypracoval – presne ako v tom vtipe: začínal ako hajzeľdedo, a potom... sa oženil s Mariou, ktorej bohatá família vlastnila sieť pizzerií. Maria vyzerá, ako keby si sušená slivka nasadila okuliare a Johnnyho zbožňuje, lebo sobášom konečne stratila status starej dievky a nadobudla titul „pani“.

Johnnymu patria štyri pizzerie, kde vraj robia najlepšiu a najväčšiu pizzu v meste. Okrem nej podávame cestoviny a nerozhodným „boom“ - to vám na polovičku pizze vyklopia vybraté cestoviny. Vyzerá to nechutne ako pomyje, ale u Talianov to má úspech.

Pomocný personál tvorí pestrá zmes ľudkov z Jordánska, Egypta, Číny, Kuby a Iránu. Irán som navštívila a bola som príjemne prekvapená vzdelanosťou tohto národa. Ľudia nás zastavovali na ulici, dobrou angličtinou sa spytovali na naše dojmy - a na rozdiel od obyvateľov Apeninského polostrova vedeli dokonca, že Československo sa rozdelilo na dva štáty. Tu sa môj dobrý dojem z ich školstva potvrdil - keď sme sa s Iráncom na chvíľu ocitli v šatni sami, stíšeným hlasom sme Talianov ohovorili, že sú nevzdelanci a ignoranti.

Pri peci pracujú traja: Carlos pripravuje cesto – efektne ho krúti nad hlavou, Chang ho vkladá do pece a Ibrahim, ktorého funkciu by som odborne nazvala „posýpač“, kladie na upečenú pizzu tie suroviny, ktoré sa s ňou nepečú (určité druhy syra, rukolu a iné). Tento Jordánčan je veľmi pobožný, okolo polnoci sa odoberá do preplneného skladu pomodliť sa. Rozloží si koberec a cvičí „spartakiádu“. Mňa väčšinou pošlú doplniť zásoby práve vtedy, keď tam kľačí alebo leží uprostred miestnosti. Prepletám sa pomedzi jeho končatiny a raz sa určite potknem a tresknem niekam medzi Coca Coly a nabijem si držku.

Moju rovnošatu tvorí povinné tričko s emblémom, (pôvodne biele, teraz batikované paradajkovou omáčkou), ale dali mi len jeden kus, a tak ho nemám s čím striedať. Ak si ho v piatok obabrem, ďalšie dva dni vyzerám ako asociálny živel.

Klesla som na rebríčku spoločenskej prestíže, som zaradená do kategórie „obsluha stolov“. Väčšinou ju vykonávajú študenti, ktorí si potrebujú len privyrobiť – robia pár hodín a tomu zodpovedá aj symbolický zárobok. Stolová služba neobsluhuje, robí iba poskoka čašníkom a predpokladom pre jej úspešné zvládnutie je vedieť vypnúť mozog a zapnúť uši (t.j. počúvať príkazy a okamžite ich do bodky vyplniť). Prestieram obrusy (čiže obraciam ich, aby som zakryla mastné fľaky) a aranžujem popolníky tak, aby nebolo vidno kvapky od vína, (presne ako mi bolo prikázané), odnášam špinavý riad a prinášam nápoje a pizzu ako v tých filmoch – viete, obrovské taniere nad hlavou. O chvíľu budem mať svaly ako Schwarzenegger.

Robím do pol jednej, vôbec sa nezastavím, stále som v pokluse. V sobotu to bolo najhoršie, davy a davy a davy. Ľudia sa k nám chodia iba rýchlo a dobre najesť, a potom si idú posedieť niekam do útulného baru. Tu je to ako jedáleň, stoly sú tak tesne pri sebe, že to vylučuje akýkoľvek romantický bozk, všetci vám vidia až do taniera.

⃰

Johnny sa v pizzerii ukáže len občas, s hlbokým zadosťučinením sedáva v kúte a pozoruje kmity, kým jeho žena sa snaží celý blázinec ukočírovať. On je vcelku neškodný, no Maria... Uvažujem, ako to napísať bez použitia vulgárnych slov. Kolektívne ju nenávidíme. Predstavte si babu, ktorá je zlá, nepríjemná, cholerická, hysterická, nervózna a ešte k tomu má krámy. Ak aj niekto z nejakého nepochopiteľného dôvodu príde do práce v dobrej nálade, ubije ho. Stále po nás vrieska a je sklerotická – niečo mi prikáže a keď to dokončím, revom cez celú pizzeriu sa dožaduje odpovede, prečo som to urobila. Keby tá pizza nebola fakt božská, hostia by určite odišli. Okrem toho je rasistka naopak a keď sa ocitne medzi „bielymi“ a Arabmi, (ktorí tvoria väčšinu personálu), baví sa len s Arabmi.

Buzeruje čašníkov - dospelých chlapov, ktorí sa snažia urobiť dojem na mladé dievčatá s hlbokými výstrihmi. Sfúkne ich a nadá im do blbcov rovno pred nimi – ako včera. Veľký zvodca Abdul si frajersky uhladil fúziky, žmurkol na obsluhovanú blondínku v minisukni, ktorú už mal napoly spracovanú a vtom dofičala Maria: „Nevidíš, že pizza je hotová?! Čo máš v hlave, ty idiot? Okamžite pohni tou tučnou riťou a choď po ňu!“ Viete si predstaviť, aký vzťah k nej majú títo chlapi. Najradšej by sa pridali k organizovanému zločinu a v duchu sa kochajú slastnou predstavou, ako jej na hlavu nasadia pizzu namiesto klobúka. Svoje pocity k nej si potom vybíjajú na obsluhe stolov, ktorá je na rebríčku pod nimi. My sme tá rohožka, do ktorej si kopnú, tuším sa tomu hovorí systém padajúceho hovna. 

Ďalší, koho šialene neznášam, je Atef. V živote som nevidela a neverím, že niekedy uvidím lenivejšieho človeka. Vyzerá ako titulná postava z amerického hororu, veľký, gigantický plešoun. Má typickú arabskú povahu, nikdy sa neponáhľa, je ako spo-ma-le-ný f..i..l..m... Môže si to dovoliť, je totiž Johnnyho brat. Blbší brat. A jeho jedinou kvalifikáciou pre prácu je fakt, že je brat. Inak by mu IQ stačilo tak na predaj hotdogov na hlavnej stanici.

Podotýkam, že pred pizzeriou je stále dlhý rad ľudí, čakajúcich na stôl a vnútri to fičí, celý večer beháme, len čo sa niečo uvoľní, musíme to okamžite pripraviť pre ďalších.

Atefova práca spočíva v čapovaní piva, koly a varení kávy. Celý večer, kým my lietame treťou kozmickou, on sedí nechutne rozvalený za pultom ako tučná žaba na prameni, všetko si od neho treba pýtať trikrát, aby to ko..neč..ne za..čal ro..biť... Je to ten klasický typ Araba, ktorý sa síce obzrie za každou sukňou, ale zároveň nimi všetkými pohŕda, lebo sú neschopné a nič nevedia (nedovolí mi krájať zákusky ani nalievať Limoncello, presvedčený, že by som to nezvládla). Občas si odskočí do kuchyne a nakáže si pripraviť jednu zo svojich štyroch večerí. Má obmedzenú slovnú zásobu aj obmedzený mozog.

Berie to tak, že je tam naozaj len a výlučne na čapovanie, čiže na stláčanie páčok. Ak triedim umyté príbory a malé lyžičky na kávu mu podám, aby ich dal za seba (aby som sa nemusela zdržiavať obchádzaním pultu a prebíjaním cez davy), nevezme ich a je urazený a nahnevaný, že od neho ja - žena - požadujem takú namáhavú aktivitu. Mimo svojej pracovnej náplne nepohne ani malíčkom.

Keď robí kávu, JA si musím pripraviť tanieriky s cukrom a lyžičkami. Je dokonca taký lenivý, že keď voňavý mok natečie do šálok, nepoloží ich ani len na tie, ale na pult, päť centimetrov od nich. Na tanieriky si ich musím položiť ja a on ma pri tom pozoruje studeným pohľadom.  

Spýtala som sa ho, prečo to robí, prečo nekladie šálky rovno na ne - uvažoval tak dlho, až som sa bála, že sa mu zavaria piliny a odpovedal mi úprimne a v rámci svojho intelektu: „Lebo sa mi to tak páči.“

Po záverečnej vyjde spoza pultu ako vicišpán, ani len nevypne kávovar či stroj na sorbet,  veď čo sa bude namáhať, naklusajú čašníci a všetko vypnú a vyčistia.

Kováčova kobyla a šustrova žena chodia bosé - a čašníci hladujú. O šiestej, tesne pred otvorením sa večeria, no neustále behajúcemu človeku vytrávi. Maria striehne ako sup, ale pizzaiolo má súcit s otrokmi a občas sa mu podarí niečo nám podhodiť. Rozdelíme si to a utekáme sa zašiť čo najďalej od jej pohľadu. Obvykle konzumujem pizzu zamknutá na hnusnom, tmavom tureckom záchode personálu. Ťažko si predstaviť menej romantické miesto na jedenie, kúdoly sírovodíku sa priam vznášajú okolo mňa, ale ja som šťastná. Niekedy sa nám podarí dostať len k suchému chlebu, žujem ho ako starú žuvačku. Potom odnášam taniere s polovicou pizze, voňavou šunkou a čerstvým syrom a slintám... Jedného dňa neodolám a vrhnem sa na zvyšky!