Teda nie akože včera, ale ešte predtým, než som likvidoval hlodavce a hmyz. Inými slovami - ďalší trápny článok o mojich pracovných skúsenostiach.


Ako som sa dostal k tejto práci, si už fakt nepamätám, asi nejakou kombináciou zhody náhod, hmotnej núdze a celkovej beznádeje. A vlastne to nie je ani podstatné, jednoducho som ráno o pol šiestej stál pred fabrikou niekde pri Matadorke s tým, že idem vykonávať ďalšiu sebarealizujúcu a rentabilnú brigádu liséra (?) podrážok. Aj keď teraz by sa tomu asi hovorilo niečo ako technical facility junior manager. Juch!

 

Po tom, čo som sa v šatni prezliekol (pracovné oblečenie sme si mali nosiť z domu, čo bolo výhodné, lebo takto mohol mať každý montérky podľa svojho vkusu) a vyfasoval ochranné pomôcky, a síce jeden pár takých zvláštnych bielych, akoby bavlnených rukavíc (vraj teplu odolných, ale o tom nižšie), som bol pridelený k chlapíkovi, ktorý mal byť mojím... hm... dnes by sme asi povedali supervisorom. Jeho meno si už nepamätám, ale hovorme mu napríklad Otík, lebo vyzeral ako Otík z Dedinky mojej strediskovej.

 

Potom sme sa presunuli do haly s lismi. Bolo tam teplo a bol tam smrad spálenej gumy, čo nebolo práve nezvyčajné, keďže sa tam lisovala a škvarila guma, že? Otík ma buď vedome alebo nevedome ignoroval, zrejme si nechcel vychovávať konkurenciu. Na druhej strane, lisovanie gumených podrážok je pomerne triviálna činnosť, ktorú po dvojdňovom trainingu a vysvetľovacej prezentácii v power pointe zvládne snáď aj taká Šoóšová s Judínyovou. Jednoducho si predstavte lis, ako bol napríklad v Terminátorovi jednotke, akurát menší - s platňami asi tak 50 x 50 cm, pričom dolná platňa sa navyše zahrieva ako sporák. Keďže žijeme v konzumnej a dekadentnej dobe, tak ľudia vyžadujú rôzne tvary a dezény podrážok, preto spodná platňa je vymeniteľná. Do toho celého sa vloží kus surovej gumy, potom sa stlačia dve protiľahlé tlačítka na každom rohu tohto stroja - dve z dôvodu bezpečnosti - treba ich stlačiť naraz, čo u štandardného dvojrukého humanoida má zabrániť tomu, aby sa lis spustil ešte vtedy, keď má človek v ňom ešte jednu paprču. Aj keď samozrejme to nebráni tomu, aby tam človek mohol strčiť iné končatiny. Takže zatiaľ čo horná platňa lisuje, dolná vypeká a škvarí gumu a robí to asi takéto zvuky: pffffffšššškrrrrrchrrrrmmmphhhhmmmm. A samozrejme to smrdí asi ako v tom vtipe, ktorý ma pointu, že „spomaľ, guma horí".

 

Pracovníci s vyšším stupňom seniority dokonca vyrábali viacfarebné podrážky, a to tak, že na vopred určené miesto dali kúsok farebnej gumy a až na to veľkú čiernu. Niektorí dokonca vyrábali podrážky so zatavenou oceľovou špicou. Jednoducho - výsledkom je krásny pár novučičkých gumených podrážok. Lenže ono ich treba ešte z listu vybrať, alebo skôr odlepiť. Našťastie som vyfasoval krásne teploodolné rukavice, ktoré ale nielenže pripomínajú bielu zamatovú rukavičku Michaela Jacksona, ale sú asi aj rovnako účinné. Teda slúžia dobre na chytanie sa za rozkrok, ale na ťahanie taviacich sa vecí z lisu sú pomerne nedostatočné. Takže namiesto radostného ujúkania „Júúú, moje prvé podrážky!" zo mňa vychádzali vety ako „Do pi...tvora, ktorý ko...hútisko vymyslel takúto pi...chliačovinu???" (poznámka - zaumienil som si, že v tomto článku nepoužijem žiadny vulgarizmus, tak držte palce). Postupne som zistil, že podrážky treba vyťahovať veľmi rýchlo dvoma prstami a rovnakým pohybom ich hádzať rovno do pripraveného koša.

 

Aj keď bolo stále ťažšie sa sústrediť, lebo s fetovaním nemám žiadne skúsenosti, a preto mi množstvo intenzívnych pachových vnemov pomerne značne narúšalo kognitívne schopnosti. Takže zvyšok šichty sa mi už nejako zlieva, akurát si pamätám, že niekedy pri tridsiatom páre podrážok som si povedal, že na druhý deň už asi neprídem. Potom si už len pamätám, že som vonku a idem domov a cítim sa, akoby ma niekto zožral, vygrcal, znova zožral a vysral (hm, takže bez nadávok to predsa len nepôjde, nevadí, možno nabudúce...), ale zároveň som si uvedomoval, že som práve prišiel na nejakú obrovskú životnú pravdu, akurát som ju nevedel nejako uchytiť... Že pyramídy sú vlastne otočené budovy Slovenského rozhlasu? Že Veľká noc vždy pripadne na pondelok? Alebo asi skôr niečo o tom, že keď sa budem lepšie učiť, atď....


Preto morálne ponaučenie: Vždy keď si kupujete topánky, uvedomte si, že aj tie podrážky musel niekto vyrobiť a boli to statoční muži a ženy, ktorí keby sa lepšie učili, mohli byť lekármi alebo účtovníkmi. A keby sa učili horšie, tak napríklad moderátormi spravodajstva.