Deň tretí: Belém – Sintra – Quinta da Regaleira – Palácio Nacional da Pena – Belém
Tretí deň ráno sme niečo zjedli, vzali sme batohy, vodu, peniaze, mobily, zamkli sme dom a objednali sme si taxík do Sintry. Chvíľu sme špekulovali, či ísť autobusom, požičaným autom, balónom, vzducholoďou alebo ropovodom, ale nakoniec sa ukázala ako najlepšia možnosť cestovať ako buržuji. Pekne nás taxík doviezol rovno do Sintry. Tam sme mali jeden jasný cieľ: musíme vidieť Quinta da Regaleira a hlavne Poço Iniciático (initiatic well). Ja som si až doteraz myslel, že Quinta da Regaleira je tá obrátená veža (inverted tower), ale ono to je názov obytného komplexu, v ktorom sa nachádza palác, kaplnka, jazierka, rybník, záhrada, jaskyne, park, chodníky cez les, schody, fontány, sochy a všelijaké kamenné stavby a veže.
(Na fotke je pohľad zhora do parku s jazierkom, z jednej malej kamennej veže.)
Pre mňa bola najzaujímavejšia záležitosť 27 metrov hlboká studňa. Je to zvláštna stavba, ktorú slovami ťažko opísať, preto je na titulnej fotke k článku. Predstavte si pomerne širokú studňu, v ktorej nie je voda a vo vnútornej obvodovej stene je vysekané úzke točité schodisko s oblúkovitými otvormi - oknami (teraz mi napadlo, že niečo podobné bolo v romantickom filme Faunov Labyrint). Nikdy neslúžila ako studňa, alebo zásobáreň vody, pravdepodobne to bolo len miesto na ceremónie a kadejaké temné templárske rituály. Keď sme kráčali dole na dno, bolo to super, vyzeralo to celé akoby nejaký boháč nevedel čo z čírej roztopaše vymyslieť, tak si dal vybudovať takúto opačnú vežu. Alebo mali nesprávne otočené výkresy a namiesto veže vykopali studňu, satanvie. Po príchode na dno studne sme sa vymotali von cez podzemný jaskyňovitý tunel a pokračovali sme po prechádzke v areáli Quinta da Regaleira. Navštívili sme aj Palácio da Regaleira. Tá stavba má šialenú výzdobu, všade samé ornamenty, ozdoby okolo okien, mini sochy, vežičky, chrliče vody a okrasné prvky, ktoré ani neviem pomenovať.
Chcel som vidieť aj kaplnku, ale potom ma to prešlo, bol tam príliš dlhý zástup ľudí a treba si niečo nechať aj na ďalšiu návštevu. Na fotografii stojí mladé Otrasča a ukazuje vám palác, tu však chcem spomenúť umelca, ktorý mal koncert na chodníku dole vpravo. Vidíte ozdobné zábradlie a pod ním je cesta k palácu a tam hral chlapík na saxofóne, k tomu mal ako podmaz nejaké brnkanie na gitaru, tak sme stáli hore a užívali si mini predstavenie. Bolo to veselé a rozmýšľali sme, ako mu zaplatíme honorár, pretože bol dole pod nami asi tak štyri metre. Keď dohral, nejako sme ho zavolali a podali sme mu 1,50€, poďakoval a o chvíľu zase začal hrať.
Quinta da Regaleira je krásne miesto, oplatí sa ísť tam a poriadne si to popozerať. Turistov bolo veľa, ale nebolo to neznesiteľné a dlhšie sme čakali len raz, pred vstupom do studne. Chodili sme okolo jazierok, prešli sme aj cez Gruta do Labirinto, to bolo zaujímavé. Išli sme už preč po jednom z chodníkov a zrazu vidíme akúsi malú kaplnku, tak sme do nej nakukli. V nej bola chodba ktorá sa bola nakoniec oveľa dlhšia ako sa najskôr zdalo, bol to totiž vstup do podzemného labyrintu, čo je spleť jaskynných chodieb, ktoré vedú okolo jazierka a celé to je veľmi napínavé a tajomné.
Opustili sme areál Quinty a prešli sme pešo, dole kopcom, do mesta Sintra, odkiaľ sme chceli ísť na ďalšiu mega farebnú a krásnu atrakciu: Palácio Nacional da Pena. V Sintre sa dá vidieť, okrem iných vecí, ešte aj Palácio Nacional de Sintra a to je iný palác, ako ten kam sme chceli ísť. Tento, ktorý je v meste má také zvláštne biele veže. No neskúmali sme to, ani sme neboli dnu, lebo sme chceli ísť na ten iný farebný hrad na vysokom kopci. Skrátka všade samý palác a všade UNESCO pamiatky.
(obyčajná ulička v meste Sintra)
Keď prifrčal taxík Bolt, netušili sme akou divokou cestičkou nás povezie hore k hradu. A veru, už len tá cesta bol ohromný zážitok. Niečo, ako keď idete cez tú jednu poriadnu zákrutu cez Čertovicu, akurát že toto bola jazda pomedzi domy, zákrut bolo oveľa viac a po pár minútach jazdy, keď sa už deti smiali a ujúkali, začal som sa smiať aj ja, aj taxikár, no a keď som povedal, že aká super cesta, ešte vysvetľoval, že to je vlastne jednosmerka. Len vraj nikto opačným smerom (dole) nejazdí a údajne tam bežne jazdia aj obrovské autobusy, plné turistov. Pre lepšiu predstavu, tu je trasa na google maps. Perfektné!
Vystúpili sme pred vchodom do areálu Palácio Nacional da Pena a začali sme zisťovať aké máme možnosti a čo vlastne chceme a môžeme vidieť. Najskôr sme mali takú naivnú predstavu, že prídeme na nádvorie hradu, popozeráme si výhľady, urobíme tak 666 fotografií a pôjdeme nazad. Plány sme však operatívne zmenili, po príchode pred samotný palác (stále neviem, čo je správne: hrad či palác, prepáčte nepresnú terminológiu, nie som hradológ ani palácológ) sme zistili, že to miesto nie je nijako mimoriadne atraktívne a výhľady takmer žiadne. Rozhodli sme sa preto, že pôjdeme aj na prehliadku hradu a dobre sme urobili, pomaly sme kráčali hore v zástupe turistov a potom ďalej cez najrôznejšie izby, salóniky, galérie, chodby, schodiská, spálne, átriá a všade sme obdivovali krásnu výzdobu, vonkajšok hradu, interiér a všetko. Veľmi pekné to bolo. Blížil sa však osudný okamih a ja som nevedel čo ma čaká.
Mám taký duh (alebo neduh?): dokáže ma nadchnúť takmer hocijaký, aj triviálny výhľad. Páči sa mi pohľad na krásnu kopovitú oblačnosť, keď obrovské biele mračná menia tvar na modrej letnej oblohe, páči sa mi výhľad z Jahňacieho štítu, z Kriváňa, alebo hoci len z Poludnice, prípadne výhľad na Baranec z bytu mojich rodičov, z okna paneláku, alebo výhľad z rozhľadne Veľká homoľa, alebo z Halmešskej rozhľadne. Páči sa mi dokonca aj výhľad z Jasenovského hradu, výhľad na Vysoké tatry z čerpacej stanice Slovnaft Štrba, fantastický výhľad zo Sninského kameňa a ešte aj výhľady z Rigi Kulm vo Švajčiarsku. Na výhľad z horného nádvoria hradu Palácio Nacional da Pena som však nebol pripravený. Vizuálna stránka tohto zážitku je niečo čo vám vezme rozum, je to spektakulárne, berúce dych a skoro až nadprirodzené. Toto bol ten moment, keď som si povedal, áno, sim, yes, oui, ja, igen, kyllä, už len kvôli tomuto momentu sa celé podujatie bohato oplatilo.
Takto nejako to vyzeralo. Ja som si to súkromne nazval, že to boli vizuálne orgie. Nádhera. V diaľke na obzore bolo vidno Atlantický oceán. Pod nádvorím strmý zráz a krásne lesy, kopce, príroda a nejaké dediny. Ak ste tam ešte neboli, okamžite tam utekajte. Fakt, hneď teraz. Normálne všetko nechajte tak a choďte.
A vy, ktorí ste neutiekli, môžete čítať ďalej. Keď som prekonal vizuálny a kultúrny šok, pomaly sme sa pobrali preč. Zaujímavé je, že vedľa na kopci je ďalší hrad, Castelo do Mouros, na ten sme však už nestihli ísť. Je to maurský hrad, pevnosť a výhľady z chodníkov okolo neho sú vraj tiež fantastické panoramatické výhľady. Tak snáď niekedy inokedy si to pozrieme. Nebudem ďalej ani hľadať fotky na internetoch, lebo sa rozplačem, že sme to prepásli.
Do nášho luxusného apartmánu nás doviezol taxík. Chvíľu sme rozmýšľali, že skúsime vlak, ale už sme boli vyčerpaní a taxík bol úplne luxusný spôsob dopravy. Večer sa už nič zaujímavé nestalo a ak áno, tak som už na to zabudol. Ďalší deň bude bez väčšieho cestovania, chceme vidieť dve pamiatky v blízkom okolí nášho ubytovania: Padrão dos Descobrimentos a Torre de Belém. A ak sa podarí tak aj piváreň Outro Lado.
