Deň druhý: Belém – Oceanárium de Lisboa – Estação do Oriente (Centro Vasco da Gama) – Praça do Marquês de Pombal – Elevador de Santa Justa – Belém
Ďalší deň sme sa zobudili neskôr, normálne sme sa vyspali, však sme na dovolenke. Žiadne naháňanie. Prichystali sme si improvizované raňajky zo včerajšieho nákupu a načrtli si plán na dnešný deň. Rozhodne sme chceli vidieť Oceanárium de Lisboa, takže sme sa vybrali tam. Od miesta, kde sme bývali to nie je až tak blízko a nevedeli sme či tam nebude nátresk a vstupy len v určitú hodinu. Mysleli sme na kadejaké komplikácie, no nakoniec to bolo všetko bez problémov. Išli sme električkou na stanicu Cais do Sodré (koniec zelenej linky metra). Nastúpili sme teda na zelenú linku a neskôr prestúpili v stanici Alameda na červenú linku. Vystúpili sme na Estação do Oriente. Odtiaľ sa nám nechcelo ísť pešo v tej horúčave, aj keď podľa mapy to nebolo až tak ďaleko. Využili sme taxi a o chvíľu sme už kráčali ku vchodu do Oceanária. Vstupné pre nás bolo celkom mastné, dali sme za to 90€. Nikde žiadne návaly turistov alebo milióny ľudí, žiadna tlačenica, všetko v pohode. Kúpili sme lístky a išli sme dovnútra.
Budova Oceanária vyzerá takto. Bola otvorená v roku 1998 a navrhnutá architektom Petrom Chermayeffom. Do samotnej budovy je vstup z dlhej chodby, ktorá mierne stúpa a vidno z nej most Vasco da Gama. To je 17,2 kilometrov dlhý most ponad rieku Tajo (Tagus). Most bol postavený za, ehm, 3 roky. Po vstupe do budovy Oceanária je pripravená prvá expozícia, je to tmavá miestnosť s veľkými akváriami. Ide o dočasnú výstavu a volá sa „Forests Underwater by Takashi Amano“. Sú tam krásne pestrofarebné podmorské rastliny, ryby a všelijaké morské živočíchy. Vyzeralo to veľmi pekne. Odtiaľ sme pokračovali ďalej a cez obrovskú chodbu, v ktorej boli oproti sebe premietacie plátna. Na nich bol perfektne ozvučený a sugestívny film o živote v mori, o najrôznejších živočíchoch, rybách, boli tam zábery na gigantické vlny a všade šumenie oceánu. Niektorí ľudia si posadali na mäkký koberec na zem a pozerali na divokú prírodu a fantastické zábery z rôznych morí. Táto časť výstavy v Oceanáriu sa volá „ONE, The Ocean as you never felt it“. Po chvíľke relaxu sme kráčali ďalej a prišli sme k prvej miestnosti, kde bolo vidno cez sklenú stenu dovnútra gigantického akvária, ale hej, počúvajte, to akvárko bolo fakt ozrutné, obrovské, megalomanské, veľkolepé a malo objem aspoň miliardu litrov.
Som mizerný fotograf, no o to lepší spisovateľ, tak si užite aspoň jednu autentickú fotografiu z Oceanária. Plávalo v tom všetko možné, myslím že prvý krát v mojom živote som videl žraloky, raje a ešte stáda všelijakých rýb a aj rôzne podmorské živočíchy a rastliny. Úžasné farby, krásne osvetlenie a celé to je obrovské. Akvárium je ústredný objekt celého Oceanária, ale nie je to jediná vec, ktorá tam je. Expozícia je rozložená cez dve poschodia a okolo celého akvárka sa opakujú výhľady dovnútra, zakaždým z inej perspektívy. Počas prechádzky dookola sú v stenách umiestnené ešte rôzne iné, menšie akváriá, kde sú napríklad sasanky, rôzne najpodivnejšie ryby, plazy, žaby a iná háveď. Okrem toho, Oceanárium má halu, ktorá je imitáciou dažďového pralesa, bolo tam strašne teplo a extrémne vlhký vzduch. Je tam pavilón, kde boli tučniaci, vo vode plávalo čosi ako vydra, vtáčiky so smiešnymi pestrofarebnými zobákmi. Množstvo vizuálnych vnemov bolo takmer nekonečné. Mne sa najviac páčili žraloky a raje. Raz keď budem bohatý, kúpim si podobné akvárium, len trochu väčšie.
Skúste nájsť na obrázku rybu.
Keď sme všetko prešli, vrátili sme sa smerom k chodbe ktorou sme prišli a ešte raz sme sa pozerali na most a na kabínkovú lanovku. Tá lanovka je akýsi bonus k drahším lístkom, nemali sme však toľko času a peňazí aby sme vyskúšali aj túto atrakciu. Snáď niekedy nabudúce. Každopádne Oceanárium je fantastický zážitok a určite to stálo za to, dávam 9,8 z 10 chobotníc (aj keď chobotnice sme nevideli, škoda).
Nasledoval odchod z Oceanária, taxíkom smerom na stanicu Oriente. Hneď vedľa stanice je Vasco da Gama Shopping Center, tam sme išli pátrať po nejakom jedle na obed. Tento quest mal vyššiu obtiažnosť, kvôli tomu že sme potrebovali nájsť gluten-free potravu. Museli sme improvizovať a na internetoch sme našli reštauráciu Puro, tá mala v ponuke bezlebkovú verziu jedného typicky portugalského jedla: francesihna. Je to sendvič v omáčke, s mäsom, so syrom a s vajcom navrchu. Vybrali sme sa tam metrom a ani sme nevedeli ako, po vystúpení z podzemia sme stáli na námestí Praça do Marquês de Pombal. Vyzerá to nejako takto:
Je tam obrovská socha na vysokom stĺpe, a ten Marquês de Pombal bol (ako som teraz zistil) titul prvého ministra Portugalska, ktorý sa volal: „Sebastião José de Carvalho e Melo“. Okrem iného riadil rekonštrukciu Lisabonu po strašne zničujúcom podujatí, ktoré sa konalo 1. novembra 1755. Bolo to zemetrasenie a zničilo prakticky celé mesto. Uvádza sa že zničených bolo okolo 85% budov.
Našli sme reštauráciu, obsluhovala nás milá slečna tmavšej pleti, skúšali sme sa rozprávať a vtedy prišla moja chvíľa. Naplno som využil moje úžasné znalosti portugalčiny, proste som to, ako sa povie „rozbalil“ a povedal som jej: „Pode falar mais devagar, por favor?“ (Môžete hovoriť pomalšie, prosím?) Tak tá jej reakcia stála za to, padla jej sánka, smiali sme sa a potom ešte improvizovali, skúšali sme portugalčinu, ona sa pýtala na slovenčinu, trochu sme spomenuli nemčinu, no radosť. Ja som si objednal francesinhu, ktorá bola pikantná ako divá sviňa, dieťa malo svoju bezlepkovú, všetci sme boli spokojní a po chvíli sme odišli za poslednou plánovanou atrakciou druhého dňa. Relatívne neďaleko bol totiž Elevador de Santa Justa.
Tento výťah je slávna turistická atrakcia, Lisabončania sú leniví chodiť hore-dole tým svojim mestom v kopcoch a tak postavili výťah, ktorý spája dolnú ulicu Santa Justa a horné námestie Carmo. Vyzerá to ako stavba z nejakého steam-puknového komixu a slúži to ako normálna verejná doprava, kupuje sa tam normálny lístok ako na autobus. Elevador bola atrakcia kde sme čakali najdlhšie zo všetkých navštívených atrakcií. Kabínka výťahu je odhadom tak pre 50 ľudí, cesta hore trvá asi 8 sekúnd (aj to som asi prehnal). Najvyššia terasa výťahu bola, neviem prečo, zatvorená a tak sme zízali na mesto z úrovne predposledného poschodia. Výhľad bol pochopiteľne super. A za výťahom je na stene jednej budovy takéto umelecké dielo:
Na hornom námestí je Museu Arqueológico do Carmo a to sme už navštíviť nestihli. Toto múzeum je v budove kláštora Convento do Carmo, súčasťou ktorého bol aj gotický kostol. Z neho ostali ruiny po zemetrasení v roku 1755 a dnes sú z neho zachované a zrekonštruované piliere a oblúky chrámových lodí. Tam pôjdeme nabudúce.
Blížil sa záver dňa a my sme sa presúvali pomaly smerom domov. Cesta bola dosť dlhá, ale celkom pohodlná, šli sme električkou. Keď sme boli približne v polovici cesty domov, z nejakého dôvodu električka zastala a pilot zahlásil - konečná, všetci het! Tak sme sa vybrali pešo popri trati a zrazu vidíme ako si našim smerom fičí taká stará smiešna drevená električka bez okien. Pochopil som že to je naša šanca, nastúpili sme a už sme sa viezli. O chvíľu sme boli doma. Išli sme spať a ešte predtým sme si naplánovali výlet.
Čaká nás Sintra.
