Deň piaty: Belém - Cascais - Boca do Inferno - Cabo da Roca - Belém

Piaty deň dobrodružstva v Lisabone začal v príjemnej nálade, ráno sme sa najedli a vychystali sme sa von, do batohov sme vzali nejaké náhradné tričká, vodu, zamkli sme dom a vyšli na ulicu. Na dnes bol plán, ktorý vznikol len včera podvečer: chceli sme vidieť Boca do Inferno a potom Cabo da Roca. Boca do Inferno je vyhliadka na juhozápade Portugalska v mestečku Cascais, ktoré je neďaleko Lisabonu. Dá sa tam dostať celkom pohodlne vlakom, ktorý ide pozdĺž pobrežia Atlantiku. Najskôr sme sa potrebovali dostať na železničnú stanicu, vyšli sme teda smerom k zastávke električky a v bočnej uličke cez ktorú sme prechádzali, vidíme skupinu vojakov - muzikantov, oblečených v slávnostných uniformách, so všelijakými hudobnými nástrojmi. Najskôr mi napadlo, že hasiči majú nejakú fiestu, ale keď sme o pár metrov ďalej čakali na električku, náhle som pojal akési podozrenie, že sa deje čosi výnimočné. Policajti zastavili premávku na hlavnej ulici, na cestu dávali dočasné značky zákaz vjazdu, ulicu uzavreli policajné autá a sanitka a ľudia všade dookola čakali, kedy to začne.

Keď sme stáli na zastávke električky, vojaci vypochodovali z bočnej uličky, veliteľ zoskupenia prísne vykrikoval rozkazy, vojaci dopochodovali a zaznel povel: „Pohov!!!“ A potom sa vojaci uvoľnili, trpezlivo čakali. Zozadu sa sformovala ďalšia jednotka, boli tam psovodi so psami a ešte ďalej sme videli že sa pripravuje jazdecký oddiel. Čakali sme, fotili a ešte stále sme nevedeli čo sa deje :) Po približne desiatich minútach zaznel nejaký povel, vojaci sa narovnali, dirigent čosi zakričal a spustila sa muzika. Boha vášho, ale toto som nečakal... Keď začalo naraz hrať približne 40 muzikantov na plné gule, dychové nástroje, trúbky, klarinety, halogény, bubny, tak som si skoro cvrkol do gatí. Z tej ceremónie išla neuveriteľná sila, rešpekt a odhodlanie. Znelo to veľmi presvedčivo. Hneď som začal hľadať prihlášku do portugalskej armády. A hneď o pár sekúnd ma to prešlo.

Postupne okolo nás prešla aj jazda na krásnych bielych koňoch (ahoj Anorwen :) a tí jazdci tiež mali rôzne hudobné nástroje, čo sa mi zdalo zaujímavé, pretože som nevedel, že existuje aj jazda, ktorá zároveň jazdí a ešte aj hrajú na trúbach. Proste bolo to super a až potom, keď som hľadal na internete, čo sa to dialo, som zistil, že to je výmena stráží GNR - Guarda Nacional Republicana a že je považovaná za jednu z najkrajších vojenských ceremónií svojho druhu na svete. Super zážitok.

Po neplánovanej účasti na vojenskej prehliadke sme ešte navštívili bezlebkovú mini reštauráciu Zarzuela a potom sme už nastúpili na vlak smer Cascais. Celá cesta trvala približne 35 minút a cez okno vlaku sme pozerali na pobrežie Atlantiku. Občas sa objavila aj nejaká pláž a bolo vidno pár otužilcov ako sa kúpu, no nebolo ich veľa. Atlantik je vraj na kúpanie dosť studený. Docestovali sme na konečnú zastávku a ako správni buržuji sme si objednali taxík, smer Boca do Inferno.

Boca do Inferno je vyhliadka na útesoch, kde voda z oceánu v skalách vytvorila niečo ako most. Je tam veľká priepasť a cez otvor sa voda valí dovnútra malej zátoky. Vlny sa vlnia, oceán oceánuje, turisti sa fotia ako opreteky a výhľady sú opäť raz fantastické. V diaľke vidno všelijaké lode, oceán vyzerá nekonečný. Normálne bolo vidno až okraj zemskej dosky, odkiaľ sa voda vylieva preč do vesmíru. Názov tohto malebného miesta sa mi páčil, voľne sa dá preložiť ako: „Ústa do pekla“.

Od tej nádhery som vysmädol a tak sme sa vybrali smerom naspäť, našli sme bufet a dal som si pivo Sangres. Zároveň sme rozmýšľali, ako sa dostať na druhé miesto dnešnej expedície a zase najvýhodnejšia možnosť bola objednať si taxík. Z Boca do Inferno je Cabo da Roca len 16 kilometrov ďaleko. Je to geograficky najzápadnejší bod európskeho kontinentu a sú tam zase parádne výhľady, útesy, skaly, oceán, príboj, vlny, lode, turisti a snáď aj nejaká krčma.

Škoda že som taký mizerný fotograf a neviem zachytiť tú hĺbku na fotkách. Raz sa to možno naučím. Naživo tie pohľady sú úžasné. Ľudí tam bolo dosť, ale zase žiadna extrémna tlačenka, počasie bolo ideálne. Zopár mladých si fotilo selfíčka, zvíjali sa tam ako paralyzovaní po zásahu elektrickým prúdom, robili našpúlené kačacie pery, tak sme sa aspoň zasmiali. Dole pod útesmi vyčnievali z vody rôzne veľké skaly a okolo jednej takej väčšej plával malý čln, takže sme zvedaví sledovali, čo tam robí posádka. Nič sme však nezistili. Na zrázoch smerom k moru rástli veselé žlté kvietky, zistil som že by to mal byť Carpobrotus edulis. Niektorí turisti liezli dosť nebezpečne na samú hranu útesu, tak som už mal trochu obavy, hlavne keď sa starší syn rozhodol, že aj on tam chce vyliezť. Nakoniec to dobre dopadlo (dôkaz na titulnej fotke k článku). Bola to paráda a aj toto miesto sme si užili. Keď sme už zízania mali dosť, vyliezli sme smerom k reštaurácii, zistili sme že nič gluten-free nemajú, tak sme kúpili pohľadnice a rozhodli sa pre strategický ústup. Ako vždy, taxíkom.

Po návrate do základného tábora sa nestalo už nič mimoriadne, boli sme sa ešte prejsť k pamätníku objaviteľov a okolo kláštora Hieronymitov. Ten sme si chceli nechať na zajtra, keďže to bude posledný deň nášho pobytu v Lisabone.