„You can fall if you climb. But there’s no joy in living your whole life on the ground.” (Anonymous)
„When you reach the top, that’s when the climb begins.“ (Michael Caine)
Pekné kokotiny myšlienky, čo? To je to, keď chlap má vlastne všetko, čo mu treba - pravidelný sex, dobrá strava od manželky a to by vlastne aj stačilo, pohodu v práci, pár dobrých kamarátov, s ktorými chodí do knajpy na mariášik (najlepšia východniarka: „idz na pivo, vidzim, že ci treba, bo tu chodziš po chyži jak tiger“ – to mi chlapci závidíte, čo?). Ale nie že by bol spokojný, to on nie, on bude furt rozdumovať a filozofovať. Že si vraj treba hľadať nové obzory, stále sa posúvať dopredu (aj motorku som si už kúpil – vlastne je to iba skúter, ale motorkár som, kurva.) Nie, nie, jemu nestačí nejaký jednoduchý, ľahký šport, on sa starý chuj musí dať na lezenie.
Ale ja viem, čím to je, to je kvôli ženskej. A vlastne nie kvôli jednej, ale rovno kvôli štyrom. Bo keď máte doma samičku, tak si jej stále musíte dokazovať, že ste ten nadsamec, čo ju dokáže ochrániť. A keď máte doma ešte ďalších sedemnásť, či koľko ich mám, dcér, tak potom ešte musíte byť taký ten otcovský vzor, či čo. No máme to ťažké, my chlapi, to si musíme povedať na rovinu.
Wo čo teda vlastne gou
Lezenie vraj má byť symbióza tela a ducha a malo by vyzerať esteticky, niečo ako tanec. Jáj bože, to sú zasa kokotiny, to mám najradšej tých, čo vedeli liezť skôr ako chodiť, keď takto mudrujú. Asi by som sa mal na tej skale nejako eroticky vlniť alebo čo. Dneska už šecko musí byť ňuňuňu, ale by som chcel vidieť takého precedu, keď pred päťdesiatimi rokmi začínal na Kaľamárke, aké to bolo estetické - myslím, že na to dosť jebali vtedy. V skutočnosti esteticky lezú len tí najlepší, my ostatní sa tam trasieme, fučíme, bohujeme, kristujeme, skrátka robíme všetko pre to, aby sme sa tam vôbec udržali.
Princíp je ale teda ten, že pracujeme s ťažiskom. Na skalách sa nedá „zhybovať“, t.j. ťahať všetko len rukami, to by vám veľmi rýchlo došli sily. Motorom lezca majú byť nohy, ruky sa majú použiť na to, aby ste presunuli ťažisko nad jednu nohu a následne sa na nohe tlačíme hore, kde prechytíme ruky a opakujeme ďalej. V tomto má spočívať tá estetika, že tie prechody a presuny ťažiska sú plynulé a nadväzujú na seba. Toto je špeciálne dôležité pri lezení „do kopca“ (t.j. do previsu), kde sú ruky najviac namáhané.
K lezeniu treba techniku. Aj silu a vytrvalosť treba, ale bez techniky sme v péčku. Napr. chyty nechytáme len tak mírnix-dírnix, ale vyberáme si podľa tvaru chytu. Úchopy máme otvorené, polozamknuté a úplne zamknuté, t.j. totok:
Všimnite si ten plne zamknutý úchop C, jak mu ten palec tlačí do prstov. Týmto niektorí lezci vedia chytiť a podržať doslova milimetrové chyty (tzv. žiletky).
Podobne máme rôzne pohyby rúk, napr.: a) chytím niečo a ťahám dole jak sprostý, b) tlačím do niečoho zhora, c) spoďák, keď niečo držím zospodu a ťahám akoby od steny, d) bočák (to je snáď jasné) alebo „sokolík“, keď mám obidve ruky na bočáka a nohami kompenzujem tú bočnú silu alebo e) bekhend – to je jak keby som mal obrnu - niečo také, čo robí tento nabúchanec pravou rukou:
Podobne, alebo ešte dôležitejšie, je to s nohami – či sa postavím iba na palček, na špičku alebo úplne na nič (na trenie) alebo použijem pätičku. Alebo kozičku - to si nevymýšľam, to fakt existuje – stojím na vonkajšej hrane pri malíčku a koleno mám zložené dovnútra. A najdôležitejšie je držať zadok pri stene, lebo vtedy sa nám sily najlepšie fyzikálne rozložia, to je jasné.
Ďalej k lezeniu treba chochmes. Ten spočíva v tom, že si vždy treba premyslieť dva-tri kroky dopredu, čo budem chytať, kde budem stúpať, lebo keď to popletiem, tak vrátiť sa už väčšinou nedá. Teda vlastne dá – priamočiarym, vzduchom chladeným akcelerovaným pohybom, t.j. jebnúť dole. V realite to vyzerá asi tak, že človek dolezie do nejakého bodu a teraz čumí, čo ďalej. Hľadá, šmátra, čo by chytil, ale ništ tam nejni. Tak kričím dole na ističa, že kade. Ten chuj odpovedá, že „hore“. No dpč, to viem aj sám a tak, trošku podporený adrenalínom, sa do toho opriem: „No to viem, do piči, ale čo mám chytiť, ty kokot?“ (na skalách sa inak prejavujú určité sklony k sprostým výrazovým prostriedkom, a to vrátane nežného pohlavia, o tom nižšie). Nakoniec vysvitne, že tam je taký malý, polcentimetrový zub, na ktorý sa mám akože zavesiť a prehupnúť sa nohami. No opica nie som, a tak sa nechám spustiť dole a zjebem ističa (keby ste náhodou nevedeli, na skale za všetko môže istič, jedine teda, že je ističom manželka, vtedy aj tak za všetko môžete vy).
No a na záver, treba k tomu „morál“, t.j. odvahu. Človek musí proste dokázať prekonať ten strach v situácii, keď má nadlezené dva metre nad posledným istením, ruky už skoro nedržia a treba sa zaťať a ešte spraviť dva kroky hore... no alebo jebnúť dole, že áno. Inak vraj keď bolia ruky tak, že už prestávajú držať, treba to vraj ignorovať a sústrediť sa na dýchanie. No možno nejaký budhisticko-šintoistický mních by to dal, ale mne sa to ešte nepodarilo.
Áno, technika je kurva komplikovaná a lezenie bolí. A bojíte sa a neprestanete sa báť ani po rokoch. A tak som si vám veru poplakal pred jedným kamarátom, ako sa na tých skalách bojím, jak mi to nejde, furt leziem len tie šestky, som už na to starý, všetko ma z toho bolí, atď., atď. Chápavo pokýval hlavou a vraví: „No Liesko, ale ideš do toho znovu a znovu, čo asi nie je náhoda.“ A má kurva recht, bo od toho som chlap.
Majstri svojho remesla
Najlepšieho športového lezca, a to pravdepodobne všetkých doterajších čias, majú momentálne bratia Česi, volá sa Adam Ondra. Takto napr. vyhral majstrovstvá sveta a takto sa lezie najťažšia doteraz vylezená cesta (náročnosť 9c). Chlapec vyliezol napr. najťažšiu cestu na El Capitan – cesta, ktorá má, neviem, asi 35 dĺžok (t.j. úsekov, ktoré sa lezú na jedno lano) a výšku asi kilometer.
Aby sa takýto prelez počítal za čistý, musí všetky dĺžky liezť ako prvolezec, t.j. istiace lano si akoby ťahá za sebou a „cvaká“ ho do istiacich prvkov navŕtaných do skaly, pričom tie istenia nesmie chytať, t.j. môže chytať a stúpať len na skalu. Keď dolezie na koniec dĺžky, zaštanduje sa a lezie druholezec, čo ho doteraz istil. Ten už má lano natiahnuté, takže to má chlapec ľahšie – hovorí sa tomu lezenie na udicu. Čo si budeme hovoriť, keď v tej stene visíte na posledných článkoch prstov, ledva fučíte a pičujete na celú dolinu, je dosť ťažké ešte sa jednou rukou pustiť, potiahnuť lano a cvaknúť ho do karabínky. Počas dĺžky si lezec nesmie „sadnúť do lana“ alebo padnúť, ak sa mu to stane, musí sa vrátiť na začiatok dĺžky a začať ju odznova. Napr. Adam strávil v tejto stene na najťažšom úseku celý jeden deň, urobil hádam desať pokusov, ale nepodarilo sa mu to prejsť. Až potom na druhý deň ráno, on totiž musí počas celého výstupu ostať v stene. Lezie sa to niekoľko dní, až týždňov, takže tam chlapci aj spia v takých špeciálnych závesných stanoch. Len na porovnanie, pred ním to vyliezli len dvaja ďalší chlapci, tí to liezli tuším 19 dní, Adam to dal za osem.
Bol aj u Jana Krausa, taký normálny chalan je to. My sme ho stretli na festivale Hory a Mesto, dal dcére autogram, pokecal s ňou, je fajn. Dcéra je doňho totižto tak málinko tínedžerovsky zamilovaná, aj máme jeho plagát na stene. Ta co, ľepši ako by tam mala nejakého popíkového kokotka.
Inak ale nie je to zlé ani na Slovensku, máme jednu mladú žabu, ktorá je už v 15-tich superdobrá (má vylezené 8c, pričom najlepšie, čo kedy žena vyliezla, je 9a+, takže Vanda nie je ďaleko, najmä keď je ešte taká mladá). Od ďalšej olympiády je lezenie olympijský šport, hádam sa tam Vanda dostane. Ale súdruhovia z olympijského výboru to pekne dojebali zas, na olympiáde sa pôjde totiž len o jednu sadu medailí – pôjde sa trojboj lezenie s lanom, boulder a lezenie na rýchlosť. Čiže namiesto toho, aby sme videli, ako sa o zlato pobijú tí najlepší v danej kategórii, tak vyhrajú tí, čo sú najlepší priemerne vo všetkých troch kategóriách. Ono totiž nie je možné, aby taký Adam, čo je najlepší s lanom, bol dobrý v lezení na rýchlosť (to sa inak lezie presne preddefinovaná 15-metrová stena, tí najlepší to lezú za štyri sekundy). Keby sa spýtali lezcov, aký formát chcú, takúto pičovinu by im nikto nepovedal. Ja neviem, či to je zasa kvôli nejakým sponzorom alebo čo, ale je to na chuja.
Bezpečnosť
Lezenie je také nebezpečné, ako si ho urobíš. Môžeš liezť úplne bezpečne na umelej stene, kde máš istenie každý meter – čiže padneš maximálne 2-3 metre, keď rátam aj dotiahnutie lana. Vonku na skalách sú istenia do 2-3 metrov na miestach, kde lezú normálni ľudia. Potom tu máme rôzne tradičné miesta, ako napr. Kaľamárka hore nad Detvou, kde vraj kvôli nejakej masochistickej tradícii môže byť prvé istenie až v päťmetrovej výške. Na Kaľamárke sa tiež nesmie používať „mádžo“ (t.j. magnézium, aby sa nešmýkali ruky) – tiež nejaká tradícia – hovorí sa, že keď ťa tam načapá preceda s mádžom, tak ťa hodí do studne murovanej, čo sa o nej spieva v tej pesničke, že „Na tej Detve studňa murovaná...“
Potom máme miesta ako český Adršpach, kde už sme na hranici krajnej jebnutosti, bo tam je prvé istenie až v 10-15 metroch. Osobitná kapitola sú Tatry, to je spravidla viacdĺžkové lezenie, pričom mnohé končiare ani naistené nie sú, tam si potom lezci takzvane „zakladajú“ vlastné istenie. Tatry sú špecifické aj v tom, že najmä po zime môžu byť skaly uvoľnené, takže niekedy ti skala ostane v ruke a trochu si zalietaš.
Keď chcete vidieť úplného magora, tak si pozrite tohto tu. Chlapec lezie sólo, t.j. nikto ho neistí, keď padneš, si mŕtvy. A tak si nejako vyliezol spomínaný El Capitan za nejaké štyri hoďky. Pohoda, džez (aj keď samozrejme podstatne ľahšou cestou ako tou najťažšou, ktorú liezol Ondra). Tak je to kokot na jednej strane, ale nedá sa ho neobdivovať.
Pokiaľ ide o výstroj, tá moderná je dnes už úplne bezpečná, všetko je desaťkrát predimenzované, napr. bežná karabínka má nosnosť 2.5 tony, borháky (nity zavŕtané v skale) sú nerezové, čím pádom nehrdzavejú, takže nehrozí, že by sa zlomili alebo zo skaly vypadli. Moderné istítka sú tiež blbuvzdorné, takže keď ti do toho lezec padne, tak ti lano nevyletí z ruky, ale automaticky sa v istítku zasekne.
Keď sa bavím so starými lezcami, ako sa liezlo voľakedy, tak to je celkom prča. V pokrokovom socializme sa totiž z lezeckých vecí nedalo zohnať nič, takže lezečky sa vyrábali z futbalových kopačiek odrezaním štupľov, sedák alebo hruďák si vyrábali z hasičských hadíc a lano sa občas roztrhlo. Istilo sa skobami natlčenými do skaly, ale ani skoby sa nedali zohnať, takže slovami otca pralezca „hore sme si dali zlaňák a do stredu natĺkli jednu skobu. No, moc sa vtedy radšej nepadalo, no.“
Určité riziko pri lezení samozrejme existuje, ale je to o tom nepreceňovať svoje sily a dodržiavať základné bezpečnostné pravidlá. Väčšina zranení je v dôsledku ľudskej bohorovnosti. Napr. základné pravidlo je, že pred lezením si lezec a istič navzájom skontrolujú výstroj a najmä uzol, mnoho ľudí to ale ignoruje. Potom sa stane, že chlap lezie hore nezaviazaný a má jediné šťastie, že si to všimne chlap lezúci vo vedľajšej línii (true story). Veľa ľudí tiež dole pod skalou fajčí, čo nie je úplne najšťastnejšie, bo tie umelohmotné laná sú celkom dosť horľavé. Skrátka netreba robiť kokotiny a bude to celkom bezpečné.
Lezenie s manželkou (a.k.a. ľahké manželské tenzie)
Spolužitie na skalách prebieha v podstate rovnako ako bežné manželské spolužitie, akurát že vplyvom adrenalínu sa málinko vyprofilujú určité vlastnosti vašej polovičky. Takže ak je niekto tvrdohlavý, tak na skale bude trošku tvrdohlavejší a ak je niekto papuľnatý, tak na skale bude aleže kurva trošičku papuľnatejší. Čím nechcem ani v najmenšom naznačiť, že by tieto charakterové črty boli vlastné najlepšej východniarke.
Napríklad: manželka dolezie cestu, sadne si do lana a kričí: „spúšťaj ma pomaly! PO-MA-LY!“ expresívne pritom gestikulujúc ukazovákom v zmysle „neželaj si ma, ak to nebude pomaly“. „Áno kotečka“ odpoviem i jmem sa k povoľovaniu lana rýchlosťou asi 5 centimetrov za sekundu. „POMALŠIE!!“ počujem, tak spomalím na 2 cm/s, čo ale stále nestačí. Pomalšie to už nejde, tak argumentujem fyzikou, však viete, pokojové trenie je väčšie ako šmykové trenie, teleso (najlepšia manželka) v pokoji, keď chceme pohnúť, tak musíme prekonať pokojové trenie väčšou silou, čo spôsobí jeho akceleráciu, potom musíme silu znížiť na silu šmykového trenia, aby sme teleso udržali v rovnomernom priamočiarom pohybe, atď. atď. No, ako je všeobecne známe, fyzika NEFUNGUJE a ešte vraj mám implicitné narážky na jej váhu. Ešte skúsim druhý pokus, že „kotečka, pozri sa okolo seba, aká je tu krásna príroda“, ale po odpovedi „skurvená celá príroda“ už radšej držím hubu.
Ešte horšia situácia nastane, keď vašej polovičke dôjdu sily uprostred skaly, tzv. „natečenie“, t.j. prebytok kyseliny mliečnej v predlaktiach. V takomto prípade lezec kričí na ističa povel „dober!“ a istič má za úlohu dotiahnuť lano, aby si lezec doňho mohol sadnúť. Robí sa tak preto, lebo je lepšie si trošku zliezť a dosadnúť pár decimetrov do dotiahnutého lana, ako jebnúť 2-3 metre do lana uvoľneného. Vzhľadom na to, že v tomto momente už prsty lezca zvyčajne melú z posledného, a tiež na to, že lezcom je vaša polovička, odporúča sa vykonať povel „dober“ bezodkladne.
Čo si ale budeme hovoriť, istenie nie je najvzrušujúcejšia činnosť na svete, a tak si čas pri ňom krátime inými bohumilými činnosťami, napr. pokukovaním po samičkách, ktoré náhodou lezú okolo. A tak sa nám pravidelne výnimočne stane, že povel dober nezaregistrujeme. Následný, druhostupňový povel vo falzete: „nečum jej na zadok a dober ma, kurva!!“ už však zaregistruje všetkých 150 ľudí v hale.
Hore uvedené sa však stáva aj v opačnom garde, t.j. leziem ja, istí manželka, ktorá sa vykecáva so všetkými slepicami kamarátkami naokolo. Keďže ja som introvert a falzet neovládam, moje „dober“ nikoho nezaujíma, a tak jej do toho spadnem. Keďže je tak o 30 kíl ľahšia ako ja, na základe zákona o zachovaní energie, sa moja polohová energia za pomoci lana zmení na jej energiu kinetickú, čo má za následok, že ju to šľahne o stenu. Ale na vine som samozrejme aj tak ja, lebo veď som si nezakričal.
Morál príbehu
Lezenie je fajn. Lezci sú dobrá parta, všetci si tykajú, povzbudzujú sa. Namyslení frajerkovia medzi nimi zväčša nie sú, lebo jednak na skale sa veľmi rýchlo ukáže, či kecáš alebo nie a jednak, ako píšem, tomu, čo ťa istí, musíš dôverovať a teda to nemôže byť kokot. Precvičíte si skoro celé telo, naučíte sa prekonávať strach a aj tá „skurvená príroda“ na skalách stojí za to. Lezú všetky vekové skupiny, moja najmenšia dcéra začala hádam trojročná a na skalách nájdete aj 70-ročných chlapov. Pre decká je to dobrá škola, lebo okrem toho, že športujú a prekonávajú samých seba, aj sa učia zodpovednosti, keďže pri istení držíš v rukách život toho hore na lane. Takže hor´ sa na skaly.
