Léo Major síce znie ako predloha majora Majora z Hlavy 22, ale nemohol mu byť nepodobnejší. Narodil sa 23. januára 1921 páru kanadských Francúzov. Istý čas žili v USA, ale potom sa presťahovali do Montrealu.
Léo si nerozumel s otcom a tak v štrnástich rokoch odchádza z domu a býva u svojej tety. V devätnástich narukuje do armády. Absolvuje základný výcvik, špecializáciu snajper/prieskumník. Na európsku pevninu sa dostane 6.6.1944 na pláži Juno. Vylodenie na Juno by sme v štandardnom hodnotení obtiažnosti (normal, nightmare, hell) dali niekde na rozmedzie druhej a tretej.
Major (v hodnosti vojaka) sa bez problémov vylodil a vyslali ho na prieskumnú misiu. Počas nej objavil nemecký polopás SdKfz 251. Schützenpanzerwagen Sonderkraftfahrzeug 251 ak chcete (Jak ja milujem nemčinu). Je to obrnený transportér, vpredu má normálnu nápravu a vzadu pásy, ale nemá strechu. Stačilo pár rán z úkrytu a Nemcov z neho pozostreľoval.
Obrňák zrekvíroval a doviezol naspäť k svojim. Tu zistili, že úlovok bol lepší ako to vyzeralo. Bolo to totiž veliteľské vozidlo, ktoré viezlo vysielačku a šifrovacie príručky. Vedieť, čo bude robiť nepriateľ ešte predtým, ako to spraví sa vraj oplatí.
Aj ďalšia Léova misia bola úspešná. Opäť išlo o prieskum. Pri návrate narazil na osemčlennú (Wikipedia hovorí o štyroch) hliadku SS. Nerozpakoval sa, začal strieľať zo zálohy a náckov poslal hajlovať do Valhaly. Posledný z nich však stihol pred smrťou hodiť granát. Malinká črepinami zasiahla Majora do oka. Už do smrti naň nevidel. Lekári už takmer opečiatkovali prepúšťaciu správu, keď Léo rezolútne vyhlásil, že on do civilu ešte nejde.
"Do puškohľadu aj tak pozerám iba jedným okom."
Zohnal si fešácku pásku cez oko a zvyšok vojny to dával na Nicka Furyho.
Na jeseň 1944 sa zúčastnil bitky pri ústí rieky Šeldy (Battle of the Scheldt). Bola to pomerne veľká a dôležitá bitka, ktorá nie je veľmi známa. Počas nej sa Kanaďania, Briti a Poliaci snažili prebojovať popri rieke a získať prístup do Antverp. Léo dostal za úlohu troška preskúmať situáciu a zistiť, čo sa stalo s pár bažantmi, ktorí sa nevrátili z hliadky. Stratených vojakov nenašiel, zato však stretol dvoch Nemcov. Ako tak ležal v priekope, kým išli okolo neho, tak sa spravodlivo rozhorčil.
"Som kvôli vám premrznutý a premočený, zaplatíte mi za to!"
Ináč nasranie sa, bol jeho bežný modus operandi. Na prekvapených Nemcov vyskočil, jediného poľahky premohol. Druhý sa snažil brániť, tak ho zastrelil. Zajatec mu poslúžil ako vábnička. Wehrmacht bol v tomto období už značne demotivovaný, väčšina vojakov už vytriezvela zo snov o tisícročnej ríši a veľmi sa im nechcelo bojovať. Napriek tomu musel zastreliť ešte ďalších troch, kým sa mu vzdal veliaci dôstojník a s ním aj stovka vojakov. Ako ich sám odprevádzal do zajatia, tak sa stretli s pár SS-ákmi. Tí boli stále fanatickí a na kapituláciu kolegov sa nepozerali radi. Preto spustili paľbu, ktorá stála život sedem zajatcov. Major chcel zajatcov, čo najskôr dostať za líniu, tak nemal čas nakopať náckom zadky a iba sa stiahol.
Jeho úspechy si všimli aj nadriadení a navrhli ho na DCM (Distinguished Conduct Medal), britské druhé najvyššie vojenské vyznamenanie. Udeliť mu ho mal generál Montgomery. Keď sa o tom Léo dozvedel, tak stále ako vojak bez jedinej frčky, vyznamenanie odmietol. Podľa neho bol starý Monty "nekompetentný a rozhodne nie v pozícií niekomu dávať vyznamenania."
Nemali ho ani ako degradovať, tak to celé nechali vyšumieť do stratena. O pár dní neskôr Léo zbieral s vojenskými kaplanmi mŕtvych nepriateľov. Neviem, či to nebola nejaká forma zlomyseľného trestu. Každopádne mŕtvoly naložili na nákladiak (Bren carrier), Major nasadol na korbu k nákladu a vyrazili. Našli však protitankovú mínu a trocha si zalietali. Léo sa prebral až v sanitke. Mal také silné bolesti, že ho museli každých pätnásť minút dopovať morfiom. V nemocnici mu povedali, že má zlomených niekoľko rebier, vytknuté oba členky a trojnásobnú zlomeninu chrbta. Osobne si myslím, že mal "len" prasknuté stavce.
Lekári sa tentokrát nenechali presvedčiť, hrdina nehrdina, šikovali ho domov. Major preto "dezertoval". Zdrhol z nemocnice, ukryl sa u miestnej rodiny, s ktorou sa krátko predtým spriatelil. Mesiac sa dával dokopy a liečil si boľačky. Potom sa ukázal u svojej jednotky akoby nič. Nadriadení zase nevedeli, čo s ním, tak sa tvárili, že je všetko v poriadku.
Tesne pred koncom vojny, v apríli 1945 sa Léo zúčastnil bitky pri meste Zwolle. Teda, zúčastnil je slabé slovo. K mestu postupovala kanadská jednotka. Na noc sa utáborili kúsok od mesta, veliteľ chcel poslať do mesta dvoch prieskumníkov, nech vytipujú ciele pre delostrelectvo a na druhý deň spustiť frontálny útok.
Ako dobrovoľníci sa prihlásil Major so svojím najlepším kamarátom z jednotky, Williem Arseneaultom. Keď sa zotmelo, začali opatrné plíženie do okupovaného mesta. Stačila jedna menšia chybička a objavil ich skrytý guľomet. Willi zomiera bez veľkej slávy hneď po prvej prekvapivej dávke.
S Williem Arseneaultom
Léo sa zase klasicky naserie. K svojmu samopalu pridá aj samopal padlého kamarata. Dvoch Nemcov zabije z otočky, zvyšní majú za rohom skryté auto, tak zdrhajú. Napriek tomu sa rozhodne pokračovať vo svojej misii. Len vypustí privlastok "prieskumná." Pre istotu si cez plece prehodí tretí samopal, ktorý ukoristil od mŕtvych Nemcov. Dorazí do Zwolle. Zakráda sa centrom a vysleduje si vodiča štábneho vozidla. Zajme ho a nechá sa odprevadiť k veliteľovi miestnej posádky. Akurát sedí v bare. Rozkopne dvere, prekvapeného Nemca odzbrojí. Zistí, že je z Alsaska, takže sa dohovoria po francúzsky. Oznámi mu, že Kanaďania sú už pri meste a ráno ho delostreleckou paľbou zrovnajú so zemou. Aby dal svojím slovám väčší význam, položí na stôl veliteľovu pištoľ, zvrtne sa na päte a bezstaroste odchádza.
Vonku sa rozhodne spôsobiť chaos. Vyberie si jednu ulicu, začne kričať a strieľať ako zmyslov zbavený, občas prihodí aj pár granátov. Potom stíchne a prebehne o par ulíc ďalej. Popri tom sa mu občas podarí pár Nemcov aj zajať. Vždy keď ich má okolo desať, zoberie ich kúsok dozadu k svojim. Tu len zhrabne náboje a granáty a beží späť do mesta. Za noc to otočil desaťkrát. Nájde miestne veliteľstvo Gestapa, tak ho zapáli. Podobná situácia sa opakuje aj pri velitelstve SS. Pri nej ale narazí na niekoľko optimistických dôstojníkov, ktorí si myslia, že ho zastavia pomocou pištolí. Väčšinu z nich doživotne z optimizmu vylieči.
Léo okolo piatej ráno zisťuje, že už nemá proti komu bojovať. Nemci stiahli chvost medzi nohy a mesto pod rúškom tmy opustili. Major sám oslobodil mesto veľkosti Prievidze.
Keď sa o tejto eskapáde dozvedeli nadriadení, vyznamenaniu sa uz nedalo vyhnúť. Dostal tú sľúbenú DCM, ale aspoň ju neodovzdával Montgomery. Dokonca ho povýšili z vojaka na desiatnika.
Po konci druhej svetovej sa len pretĺkal civilným životom. Tu niekde sa aj oženil, ale okrem mena manželky som nenašiel žiadne detaily. Hneď ako vypukla Kórejská vojna v roku 1950, tak stál ako prvý v rade pred rekrutačným strediskom. Prihlásil sa ako dobrovoľník. Vďaka skúsenostiam ho priradili k snajperskej jednotke.
S manželkou
Kde bolo, tam bolo, bol raz v Kórei jeden kopec. Nebol to obyčajný kopec. Bol výnimočný tým, že bol z neho výhľad za sedem hôr a za sedem dolín. Preto sa z neho dala vynikajúco navádzať delostrelecká paľba. Tento kopec bol síce dôležitý, ale nemal ani meno iba číslo. Na kopci bývalá americká armáda. Kde sa vzali, tu sa vzali, pritiahli tisícky Číňanov a Američanov nakopali do zadku. Kanaďania mali kopec získať naspäť, ale nemali na to dosť vojakov. I ozval sa jednooký princ, že vezme osemnásť najstatočnejších rytierov a kopec získa. Ostatní si ťukali na čelo, ale lepší nápad nemali. Princ s rytiermi sa preplazil na kopec pomedzi nepriateľské hliadky. Rozdelili sa a naraz spustili na spiacich Číňanov paľbu. Tí si mysleli, že na nich útočí obrovská presila a zutekali kade ľahšie. Princ sa zo svojho úspechu však netešil dlho. Ledva stihli zaistiť perimeter a už sa na nich čínska vlna za vlnou valí. Útočili na nich dve divízie, t.j. skurvených štrnásťtisíc chlapov. Hoj mor ho!
Počas kórejskej vojny
Napriek obrovskej presile sa Majorovi s chlapmi podarilo kopec udržať do rána. A ďalšiu noc. A potom ešte tretiu, kedy ich prišli vystriedať. Nutno dodať, že nepriateľský nápor nedržali len puškami a samopalmi. Léo celý čas navádzal delostreleckú podporu v takom tempe, že mínomety boli rozpálené do červena, pretože sa nestíhali chladiť. Zároveň hlásil delostrelcom také koordináty, že granáty padali doslova pár metrov od vlastnej pozície.
Samozrejme za to dostal druhú DCM. Na prstoch jednej ruky nešikovného drevorubača sa dajú spočítať jej dvojnásobní držitelia, ktorí ju získali v dvoch rôznych vojnách.
Léo sa po Kórejskej vojne už do civilnej práce nevrátil. Počas služby nadobudol toľko rôznych zranení, že do smrti žil z invalidného/výsluhového dôchodku. Po vojne žil utiahnutým životom, svojimi dobrodružstvami sa veľmi nechválil. Trápili ho aj výčitky svedomia. Nemci totiž koncom vojny obliekli do uniformy kde koho a zabíjanie šesťnásťročných detí zanechalo na Majorovej psychike pár šrámov.
Zmenilo sa to v roku 1969. Obyvatelia Zwolle, vedeli, že ich oslobodil šialený jednooký Kanaďan, ale nevedeli o ňom nič viac. A fakt ho chceli mať na oslave dvadsiatehopiateho výročia oslobodenia. Tak pátrali, až ho vypátrali. Pozvanie prijal.
Návrat do Zwolle
Pomenovali po ňom ulicu, stal sa čestným občanom mesta, deti sa o ňom učia v školách. Do mesta, v ktorom ho skoro každý poznal sa odvtedy vracal pravidelne. Myslím, že to bolo práve toto, čo mu pomohlo vyrovnať sa so svedomím.
Desiatnik Léo Major napriek všetkým predpokladom zomiera až v roku 2008, vo veku osemdesiatsedem rokov. Nemusíte sa báť, s manželkou mali štyri deti, jeho DNA je v obehu. Snáď nestihla zmrjácovatieť.
