Hlúpymi nápadmi som priam povestný. Vetu „Ty si magor/ blázon/ pošahanec/ retard“ počúvam denne od blízkych, aj cudzích. V poslednej dobe si ju dokonca čím ďalej, tým častejšie hovorím aj ja sám.
Ako vždy, na začiatku tohto príbehu vyzeralo všetko absolútne nevinne. Ako správny vladár som mal práve stránkové hodiny na tróne, kde som si kontroloval vlákno noviniek na mojom ksichtoknižkovom konte. Na stránke našej mestskej časti práve pribudla nová udalosť od nášho starostu – vraj sa s ním dá ísť na pol litra. Že robí neformálne stretnutia s občanmi som si všimol už dávnejšie a keďže ma aktuálne škrela problematika zle zrekonštruovanej dráhy pre psov za mojim domom, tak som zaklikol „Mám záujem“. A zabudol, samozrejme.
„Videla som, že sa chystáš darovať krv.“ Povedala mi s úsmevom a ja som sa zatváril ako nechápavý blbec – teda, úplne štandardne. „No, veď tá akcia so starostom. Vyhodilo mi to na efbéčku v ňjúsfíde, že tam ideš. Či to bol len omyl?“ usmiala sa po druhý krát, tentoraz trochu blahosklonne. „Nie, čo si, jasné, že idem. Pridáš sa?“ odpovedal som, tiež s úsmevom. „Veľmi rada, ale v pondelok ráno nemôžem.“ He? V pondelok ráno? Poznámka pre denníček: Začni si poriadne čítať popisy k udalostiam, ty bulo. „Nuž, tak mi neostáva iné, len celé hrdinstvo zhrabnúť pre seba“. „Zase pŕŕ, dobrý skutok to je, ale aby si v mojich očiach bol hrdina, to bude chcieť trochu viac. Ale ako prvý krok je to dobré“ dodala a jej úsmev ma namotával viac a viac. V hlave mi však hlodalo, čo som sa pred pár momentami dozvedel. Že idem darovať krv. Ja. Dobrovoľne. Ešte k tomu v pondelok ráno. Teda po malej sobote. Budú vôbec chcieť moje dojazdové cuba libre pre nejakého nešťastníka? Každopádne, ak pre nič iné, tak pre zachovanie si tváre pred cicou to bude nevyhnutné.
Aby ste rozumeli, krv som nedaroval nikdy v živote. Za prvé, samotnému mi to nikdy nenapadlo a za druhé, vo svojich raných násťročných rokoch som prežil udalosť, po ktorej som sa zaprisahal, že moja krv nebude erárne k dispozícii.
To som si tak raz v piatok večer sedel ako správna klubová šelma na pohotovosti na Kramároch. Pozvoľna som si krvácal a do zodratej stoličky zapúšťal korene a poranenie, s ktorým som prišiel na šitie, sa mi už začalo aj zrastať. Zrazu dovnútra vtrhli saniťáci s nosítkami, na ktorých podľa nežne nazelenalej pachovej stopy ležal bezdomovec. Striedavo pozeral zo strany na stranu a mlel niečo nezrozumiteľným jazykom (čo, ako som sa neskôr dozvedel, bola rumunčina). Hlavu mal obviazanú presakujúcim krvavým obväzom a samozrejme, ako dovezený, dostal predo mnou prednosť. Keď ma po chvíli vzali dnu a nechali ma ísť si sadnúť, prechádzajúc som ho videl v inej miestnosti. Veľmi v skratke – bol opitý až hanba, pohrýzol doktora, snažil sa biť so sanitármi a vytrhol si transfúziu, ktorú dostal, tá tam spokojne tiekla na zem, zatiaľ čo on napádal personál. Práve vtedy som si povedal, že pre podobného zmrda moja krv teda k dispozícii nebude. Doktor bol zjavne na rovnakej vlnovej dĺžke a po výmene obväzov a odpísaní si niekoľkých údajov z bezdomovcovho pasu, nakázal sanitárom naložiť ho a vyhodiť za Dunajom, aby sa za pol hodiny nevrátil sem, ale radšej na Antolskú.
V nedeľu večer som si konečne našiel udalosť, na ktorú som sa nahlásil a prečítal si detaily. Pondelňajší čas nebol zase taký tragický a dokonca zabezpečovali odvoz tam. Rýchle googlenie mi napovedalo, že toto chcem využiť, ak nechcem, aby moje auto dopadlo ako Lamborghini Vlka z Wall street.
Pondelňajšie ráno som začal medovým flapjackom a veľkým termo pohárom čaju popri venčení. Treba ľahké raňajky, tekutiny a rozprúdenie krvi. Slnko svietilo a z príjemného teplého rána sa pozvoľna stával hnusný výpek. Na miestny úrad, odkiaľ sa malo vyrážať, som to nemal ďaleko, tak som si spravil menšiu prechádzku. Hoci som dorazil s malým predstihom, na mieste už čakalo niekoľko žien, všetky staršie odo mňa. Začínam sa cítiť nepríjemne. Prichádza ďalší muž, vekovo tiež s riadnym predstihom. Stále sa cítim zle. Zisťujem, že som jeden z mála prvo-darcov. Motýle mi už v bruchu robia tornádo a liter a štvrť čaju začína jemne klopkať na dvere. Prichádza starosta a privádza maturantky z miestneho gymnázia. Začínam sa cítiť komfortne. Úvodná reč, dva-tri vtípky od starostu, spoločná foto a vyrážame na Pol litra so starostom.
Nemal som žiadne očakávania, pretože som vedel, že aj pracovisko NTS podlieha nášmu zdravotníctvu. Pominúť „úsmev“ miestnej pani Kiliánovej za okienkom, všetko bolo vlastne celkom pekné a akceptovateľné. Teda, deratizačná pasca na toaletách ma mierne zarazila, ale keďže som nemočil žiadnemu potkanovi na hlavu, tak som si to ospravedlnil ako prevenciu, vyplývajúcu z vyhlášky. Nafasovali sme návleky, dotazník a nasmerovali nás za stôl. Dotazník ako taký, je pomerne humorná záležitosť. Gro otázok by som zhrnul do jednej: „Mali ste v posledných troch mesiacoch sex s kedysi pohlavne chorým, sexuálne hazardujúcim mužom, narkomanom, v Keni?“ Všade krúžkujem nie, po chvíli tak automaticky a vehementne, že som zakrúžkoval aj odpovede len pre ženy. No čo, tak doktorka bude vedieť, že som nemal rizikové tehotenstvo a nemám problémy pri menštruácii. Odovzdávam papier plný negativizmu, ktorý zo mňa neskôr spraví pozitívneho darcu a vyberám sa znovu skontrolovať deratizačnú pascu. Po chvíli si ma volajú do malej miestnosti za recepciou, kde si ma preberá mladá svetlovlasá sestrička s nemorálne výraznými očami. Jej pokyny plním ako zhypnotizovaný a z tranzu ma preberie až v momente, kedy mi zatiahne škrtidlo. Vyberá vatu a ostatné komponenty zo sady „Mladá smažka“ a začína rodeo. S ihlami nemám problém – ak sú rozumných rozmerov. Teda, napríklad tie pre diabetikov, prípadne tie, ktorými mi očkovali psa. S tými som vôbec nemal problém, ani ma to nebolelo. Toto bol však zabrúsený tunel Branisko s plastovým koncom. Blonďavý anjel nakazuje zaťať ruku v päsť a zaráža. Naše prvé opichanie trvalo len pár sekúnd, no bolesť z neho sa ťahala až do útrob lakťa a namiesto bodnej rany som mal na predlaktí ranu reznú. Úsmev pusa a pac a pokyn na odobratie sa do bufetu. S očakávaním ďalších tekutín po ceste znovu kontrolujem deratizáciu.
V bufete dostávam kexík (to teraz citujem) a sladký granulovaný čaj, ktorý mi pripomenie časy v škôlke. Vtedy moje zaľúbenie tiež prinieslo len bolesť, keď som musel zo škôlky odísť a pani učiteľka Editka si ma ani po mojom poslednom návrhu nechcela vziať. Spätne to hodnotím pozitívne. Nevedel by som žiť s tým, že som jej v šiestich rozbil aktuálne manželstvo.
Prichádza čakanie. Dlhé čakanie. Prichádza prvá maturantka, že ju vyradili, lebo do päťdesiatich kíl jej kilo chýba. Určite ľutuje, že išla kontrolovať deratizáciu. Objavuje sa aj pán starosta, že dnes teda nič, pretože kvôli antibiotikám braným pred niekoľkými týždňami má stále zlé výsledky. Motýle mi v bruchu znovu formujú letku a začínajú manévre. Neviem, či mám väčší stres z toho, že ma nevezmú, alebo z toho, že ma odsajú ako čerstvý kokos. Samozrejme, že som si vygooglil aj prípadné negatívne príznaky po odbere. Konečne volajú na pokec k doktorke mňa. Spoločne si prejdeme dotazník, strednú Európu vyhodnotí ako slabú exotiku a dáva môjmu darcovstvu zelenú. Predtým sa ešte spoločne počudujeme na tom, že som sa tretí krát v mojom živote dozvedel inú krvnú skupinu. To bude ale problém niekoho iného, zo mňa idú krv len odcucnúť.
Chvíľku ešte posedím v bufete, dám čajík, úsmevom vyprevadím predvolané maturantky a prekontrolujem deratizáciu. Idem na rad!
Stojím v dvojkrídlových dverách a pozorujem jednu z maturantiek, ako si zakrýva oči. Bojí sa ihiel a nechce omdlieť. Druhá len s úsmevom stláča loptičku do rytmu kolísky so sáčkom krvi. „No poďte“, zahlási s úsmevom blonďavý anjel a gestom naznačuje priblíženie. Za bežných okolností by som pre ňu aj v mokrých plavkách preliezol elektrický ohradník obkročmo, no teraz zvažujem pre a proti. Nakoniec sa odhodlávam a nechávam sa uložiť. Modré oči bleskovo prekontrolujú rigol na mojej pravici a na prvý pohľad nežné ruky ma drapnú na ľavé zápästie. Škrtidlo mi napne žily, očistenie na tri krát ma z titulu pedantnej osobnej hygieny urazí na dva životy, dostávam loptičku a príkaz stláčať. Anjel priráža po druhý krát a rovno triafa jackpot, tentoraz bez bodavej bolesti až v lakti. Ideš, saj, čo to pôjde. Pripája malé vrecko na vzorku a začína sa čudovať. „No, kde máte tú krv? Nejak to nejde, skúste viac stláčať.“ Odvraciam svoj zrak od plavovlásky v priliehavom bielom oblečení a loptičkou sa snažím zmeniť prúdenie naspäť od pása k rukám. O chvíľu sa už raduje, že tečiem ako vodopády Iguazu a za moment budú mať dosť. Po celý čas na mňa pozerá, sem-tam prehodíme rádoby vtipnú poznámku a usmievame sa (inak, ak si sa sem náhodou dostala, nešla by si, mimochodom, na kávu?). Znovu a znovu sa ma pýta, či sa necítim malátne. Odpovedám, že pekná je dosť, no dnes asi pre ňu budem sklamaním a neodpadnem. S úsmevom ma odpája a posiela do bufetu. Dám čajík, syrovú bagetu, preberám gastráč, odovzdávam návleky a pozvoľna sa poberám naspäť domov. Nasledujúce tri dni ma naučia, že vegetariánska strava na obnovu krvi nestačí a že po odbere sa za alkohol po večeroch míňa menej.
Záverom trochu osvety - kamene hádžte v diskusii. Ročne sa len na Slovensku minie vyše stoosemdesiat tisíc jednotiek krvi. Keďže existujú rôzne skupiny, nie vždy majú od každej naskladnené toľko, koľko je potreba.
Ak nechodíte, neuvažovali ste nad tým, prípadne ste sa báli, tak to hoďte za hlavu a choďte. Vaša krv sa im hodí vždy a môžete ňou niekomu zachrániť život. Nie len tak pro forma, ako keď na Instagrame radíte, čo si obliecť na prvé rande, alebo na Modrom koníkovi odporučíte namiesto vakcinácie proti žltačke jablčný ocot. Normálne a naozaj, váš odber môže rozhodnúť o tom, či niekto zvládne, alebo nezvládne zákrok, prípadne či mu budú mať čo dať v rámci liečby jeho leukémie.
Hodinku posedíte, sem-tam sa prejdete, dostanete napiť a najesť, s trochou šťastia si vás preberie môj blonďavý anjel a pôjdete domov. A ešte dostanete aj dvojeurový gastrolístok, čo je násobne viac, než vám toho roku Hranol pridá na deti.
A nie, nesponzorovala ma Národná transfúzna, ani anjel mi nič neprisľúbil a ešte aj svoj gastráč som dal bezdomovcovi.
O dva mesiace a dáke drobné idem znovu. Ak pre nič iné, tak preto, že doteraz som bol v tomto povrchný a do seba zahľadený blbec. Tak nebuďte ako ja. Alebo buďte. Šak vy viete.
