"V štyridsiatom roku som mohol zaletieť až nad Glasgow s väčšinou našich strojov, ale teraz je to nemožné! Ide ma rozjebať od jedu keď vidím Mosquito a zeleniem od závisti. Briti, ktorí majú oveľa ľahší prístup k hliníku ako my, dali dokopy prekrásne drevené lietadlo ktoré teraz chrlí každá továreň na nábytok. Lietadlo ktoré už od vzniku bolo rýchle a teraz je ešte rýchlejšie! Čo z toho vyplýva? Briti majú géniov, zatiaľ čo my máme úplných trotlov. Po vojne si kúpim britské rádio - potom budem vlastniť niečo čo bude vždy fungovať!"
Herman Göring, veliteľ Luftwaffe na adresu britského De Havilland Mosquito, ktoré ho počas vojny nasralo hneď niekoľkokrát.
30.januára 1943 Hitlerove Nemecko oslavovalo 10. výročie vlády jeho strany. Göring, ktorý sa v minulosti vyjadril že nad Ríšu nikdy neprenikne žiadne spojenecké lietadlo, mal o 11:00 vystúpiť s príhovorom. Briti s humorom sebe vlastným naplánovali prvý denný útok na Berlín práve na tento deň a za cieľ si (zámerne) zvolili vysielaciu infraštruktúru nemeckého štátneho rozhlasu, ktorý mal príhovor naživo vysielať. Výsledkom bolo hodinové zdržanie príhovoru a obrovská hanba pre tohoto pána aj celú fašistickú propagandu (podobnosť s dnešnými turbokokotmi zo SNS je úplne náhodná). Útok uskutočnili tri stroje z malej výšky, cieľ zasiahli úplne presne a domov sa vrátili bez strát. Poobede mal mať príhovor iný čurák - Goebbels a Mosquitá znova útočili. Tentokrát sa zalarmovanej protivzdušnej obrane podarilo jeden stroj zostreliť - pilot aj navigátor zahynuli, no misia bola splnená.
Mosquito, prezývané aj "Drevený zázrak" bolo, ako prezývka napovedá, britské dvojmotorové lietadlo celodrevenej konštrukcie - z materiálu ktorý už bol v 40. rokoch pre konštrukcie lietadiel považovaný za prekonaný. De Havilland však mal s drevom predchádzajúce skúsenosti a s dizajnom Mosquita išiel tak trochu proti prúdu. Prvé nákresy vyrobil na vlastnú päsť, pretože koncepcia bombardéru podľa RAF vtedy znamenala veľa obranných zbraní, minimálne trojčlennú posádku a určitú nosnosť bômb. Ako sme si už v predchádzajúcich častiach povedali, každá obranná výzbroj zvyšuje hmotnosť, znižuje rýchlosť a ovládateľnosť. Na kompenzáciu je potrebný vačší výkon, čiže väčší a ťažší motor/motory a takto by sme mohli pokračovať. Geoffrey De Havilland bol však presvedčený, že rýchlosť je výbornou a jedinou obranou ktorú jeho stroj potrebuje. Dizajn bol veľmi elegantný a uhladený, bez zbytočných výstupkov ktoré by stroj spomaľovali. Nízka hmotnosť daná len dvojčlennou posádkou, absenciou streleckých veží a hlavne drevenou konštrukciou umožňovala prototypom dosahovať v testoch rýchlosti vyššie ako Spitfire a všetky v tej dobe vyrábané nemecké stíhacie lietadlá. Tajomstvom úspechu bola sendvičová drevená konštrukcia, ktorá funguje na rovnakom princípe ako dnešné kompozitné materiály - spojením viacerých vrstiev inak krehkého materiálu získate pružný a pevný materiál. Plátený poťah takisto pomáhal znížiť hmotnosť aj aerodynamický odpor - v porovnaní s nitovaným povrchom vyrobeným z kovu, používaným štandardne. Spoje konštrukcie boli spájané lepením, takže výroba bola skutočne technologicky nenáročná. Používali sa motory Rolls-Royce Merlin. So začiatkom vojny sa odpor úradov voči takto nekoncepčnému lietadlu ešte zvýšil. Navyše panovali obavy že by stroj kanibalizoval výrobné kapacity motorov Merlin určených pre stíhacie Hurricany a Spitfiry a po počiatočnom vývoji prišiel rozkaz projekt zastaviť. De Havilland mal však na svojej strane maršála vzdušných síl Wilfrieda Freemana, ktorému sa myšlienka rýchleho bombardéru veľmi páčila a všemožne ju podporoval. Nakoľko bol rozkaz mierne neurčitý, Freeman sa naň vykašľal a vývoj pokračoval. Neskôr prišlo rozhodnutie sústrediť výrobu na päť existujúcich typov lietadiel a práce na prototypoch zastali. RAF stroj stále odmietala ako neozbrojený bombardér, no videla potenciál vo fotoprieskumnej verzii. Po prísľube od De Havillandu že vývoj a výroba prvej série prieskumného modelu neovplyvní výrobu ostatných v licencii vyrábaných súčiastok a lietadiel ostatných spoločností v ich továrni bolo objednaných prvých 50 kusov v prieskumnej verzii. Medzitým ministerstvo vydalo špecifikáciu pre stíhací stroj dlhého doletu s výzbrojou štyroch 20mm kanónov. Jeden z prototypov bol prepracovaný a kanóny boli umiestnené do podlahy pod kabínou so závermi a muníciou umiestnenou v prednej časti bombovnice. Výzbroj tejto verzie dopĺňali štyri guľomety kalibru .303 v prepracovanej kapotáži nosu lietadla, ktoré nahradili bombardovací "skleník". Po Bitke o Britániu bola pôvodná objednávka zmenená na 20 bombardovacích a 30 stíhacích lietadiel.
Prvý vzlet prototypu sa uskutočnil 25. novembra 1940 a let ako aj nasledujúce prebehli bez väčších komplikácii. Pri skúšobných letoch na pilotov zapôsobila rýchlosť, obratnosť a ovládateľnosť stroja. Masová produkcia bola ministerstvom schválená 21. apríla 1940 a Mosquito sa stalo najrýchlejším operačne nasadeným strojom. Prvá objednávka pozostávala z 19 prieskumných, 176 stíhacích a 50 bližšie neurčených strojov. Neskôr bolo upresnené že pôjde o bombardovaciu verziu bez obrannej výzbroje s dvojčlennou posádkou, ako De Havilland od začiatku navrhoval...
Napriek relatívne neskorému nasadeniu v priebehu vojny z Mosquita nakoniec bolo lietadlo s najvačším počtom rozličných verzií a úloh, ktoré dokázalo bez problémov plniť. Bombardér, fotoprieskumé lietadlo, stíhací bombardér, nočná stíhačka, lietadlo pre rádioelektronický boj, námorná verzia pre lietadlové lode schopná niesť torpéda, pathfinder alebo kuriérsky stroj pre špeciálne operácie - prakticky išlo o prvé viacúčelové lietadlo dávno predtým, ako bola táto definícia vymyslená.
Ako bombardér bolo Mosquito schopné dopraviť nad cieľ väčšiu váhu bômb ako B-17 Flying Fortress s 11-člennou posádkou a robilo to s výrazne menšími stratami.
nasadenie bomber verzii - porovnanie s fortressom
fighter/bomber verzia + precision attacks
most famous operations - 57mm cannon version
pathfinders, electronic warfare, diplomatic/specops transports
