8. jún 1969, Tegucigalpa, hl. mesto Hondurasu, 1. kvalifikačný zápas na MS v Mexiku 1970.
-Pedro, pozri na toho čuráka, jak na nás čumí
-Chosé, fakt, ja mu jednu asi prijebem!
-Dobré to bolo, aj sme vyhrali 1:0, aj sme dali tomu Salvadorčanovi pekne na búdku!
-Hej, poďme na tequilu
15. jún 1969, San Salvador, hlavné mesto Salvadoru, 2. kvalifikačný zápas na MS v Mexiku 1970
-Anchel, minulý týždeň dostali naši v tej diere po zápase nakladačku, mali by sme im to oplatiť
-Máš pravdu, Pablo, keď skončí zápas, tak si tých zmrdov počkáme pred štadiónom!
-Vyhrávame 3:0, to už neotočia, poďme už!
27. jún 1969, deň rozhodujúceho zápasu v Mexiko City, Salvador prerušuje všetky diplomatické styky s Hondurasom, pretože ten "nespravil vôbec nič pre to, aby zabránil vraždám, násiliu, bla bla bla bla, rabovaniu a hromadnému vysťahovaniu Salvadorčanov na území Hondurasu". Asi to zabralo, vyhrali 3-2 po predĺžení.
14.7. začali vojenské operácie, pozostávajúce zo vzdušných útokov Salvadoru na letisko Toncotin v Hondurase a invázie salvadorskej armády na územie Hondurasu.
17.7.1969 kapitán Fernando Soto z honduraského letectva zaznamenáva tri vzdušné víťazstvá - doobeda zostrelil so svojím Corsairom salvadorský Mustang, poobede pridal ďalšie dva Corsairy. Ide o historicky posledné zaznamenané boje medzi vrtuľou poháňanými strojmi na svete (v tej dobe v USA už 10 rokov lietal napríklad taký F-4 Phantom, schopný dosahovať rýchlosť 2,2 Mach a vyzbrojený radarom navádzanými raketami vzduch-vzduch schopnými zasiahnuť cieľ ďaleko za hranicou vizuálneho dosahu).
No ale poďme sa pozrieť na dobu, kedy bolo toto lietadlo vrcholom potravinového reťazca. V duchu hesla "bigger is better" Američania v roku 1939 napchali prototyp dvojradového hviezdicového 18-valcového motoru Double Wasp s výkonom cca 1800 koní do prototypu draku spoločnosti Vought. Pôvodom celého tohoto cvičenia bola nová špecifikácia U.S. Navy, ktorá požadovala dosiahnutie maximálnej letovej rýchlosti (presnú definíciu, ako to tam bolo napísané, neviem zohnať, predstavujem si niečo v zmysle "čo to kurva dá"), pádovej rýchlosti na úrovni 110 km/h a doletu 1000 míľ (1600km). Výsledkom bolo lietadlo prezývané aj "Zabijak kadetov", "Anjel Okinawy" alebo "Zahnuté krídlo" ktoré sa stalo najúspešnejsím lietadlom Američanov počas 2. svetovej vojny - pomer zostrelov 11:1 (toto číslo je ale čiastočne skreslené zostrelmi kamikadze pilotov, ktorí neboli vycvičení na vzdušný boj).
Celá konštrukcia vychádzala z pomerne veľkého a výkonného motora. Aby bolo možné využiť výkon tohto motora (oproti prototypu sériová jednotka dosahovala výkon 2000 koní), bola nainštalovaná trojlistá vrtuľa Hamilton-Standard s priemerom 4,06 metra. Pri takejto veľkej vrtuli potrebujete mať trup s motorom relatívne vysoko od zeme, aby sa predišlo kontaktu vrtule so zemou pri vzlete a pristátí. Riešením by bolo zvýšenie podvozku za cenu jeho krehkosti, čo pri stíhačke určenej primárne na pristátia na palube lietadlových lodí nie je zrovna požadovaná vlastnosť. Konštruktéri preto prišli so zalomeným profilom krídla, ktorý umožňuje použitie kratších a tým aj pevnejších podvozkových nôh a zároveň lietadlu dodáva jeho charakteristický vzhľad. Pôvodne zamýšľaná výzbroj pozostávala z dvoch guľometov Browning kalibru .30 strieľajúcich okruhom vrtule a dvoch .50 guľometov v krídlach. Skúsenosti z európskych bojísk však vyžadovali väčšiu palebnú silu a sériové modely preto dostali šesť guľometov kalibru .50, po tri v každom krídle. To si ale vyžiadalo presunutie palivových nádrží z krídel, ktoré museli uvoľniť miesto zbraniam a munícii. Aby ostal zachovaný požadovaný dolet, toto palivo sa presunulo do trupu tesne za motor, čo si vyžiadalo posunutie kabíny pilota a predĺženie trupu.
Počas testov sa zistilo, že podvozok nie je pre pristátia na palubách najvhodnejší - nebol schopný tlmiť nárazy a dochádzalo k odskakovaniu celého lietadla. Takisto výhľad z lietadla počas pristávania, spolu s rôznymi rýchlosťami odtrhnutia prúdenia pre každé krídlo, komplikovali nasadenie v americkom námorníctve. V tom čase bol vyvíjaný aj F6F Hellcat, ktorý týmito problémami netrpel, no mal trochu nižšie výkony. Námorníctvo sa však napriek tomu rozhodlo zaviesť Hellcat, pretože v rámci zjednodušenia zásobovania, údržby a výcviku vychádzal z porovnania lepšie. Corsairy boli preto uvoľnené pre potreby US Marine Corps, ktoré väčšinou operovali z pozemných základní, kde uvedené vlastnosti neboli také problematické.
Prvé bojové nasadenie vo februári 1943 nebolo úplne hviezdne, vošlo do dejín ako "Saint Valentine's Day Massacre" - zostrelených bolo 10 amerických lietadiel (4xP-38, 2xP-40, 2xCorsair a 2x Liberator) zatiaľ čo straty Japoncov boli 3 Zerá. Jedno z nich si pripísal Corsair, aj to len vďaka zrážke vo vzduchu. Neskôr sa Američania naučili využívať výkony Corsairov a víťazstvá začali pribúdať. Jediné, v čom bolo Zero lepšie, bolo zatáčanie a stúpanie v malej rýchlosti. Vo všetkých ostatných výkonoch boli Corsairy lepšie a patrične to využívali. Postupne boli vyvíjané nové verzie, priebežne nasadzované vo väčšine bitiek v Pacifiku, kde plnili jednak svoje úlohy v boji proti japonským lietadlám, ale aj úlohy priamej vzdušnej podpory pozemných jednotiek - odtiaľ prezývka "Anjel Okinawy". Pri vývoji taktiky pre útoky na pozemné ciele s Corsairom odlietal pár bojových letov aj Charles Lindberg (to je dievčatá taký jeden pán, čo ako prvý preletel sám cez Atlantik). Asi najkurióznejší kill zaznamenal mariňák Lt. R.R. Klingman nad Okinawou - pri prenasledovaní japonskej stíhačky, ktorá sa snažila z boja dostať stúpanim do veľkej výšky, došlo kvôli zníženej teplote k zaseknutiu jeho zbraní. Chalana teda nenapadlo nič iné ako svojou štvormetrovou vrtuľou odseknúť Japoncovi chvostové plochy. Napriek tomu, že ho to stálo viac ako 10 cm dĺžky vrtuľových listov dokázal s lietadom bezpečne pristáť. Vyslúžil si tým Námorný kríž.
Okrem Američanov lietadlo využívali vo viacerých variantách aj Briti, ktorí brali všetko, čo im prišlo do ruky, takže niečo ako "nepristáva sa s tým úplne dobre na lietadlovej lodi" tak úplne nebrali ako argument, prečo by sa s tým na lietadlovej lodi pristávať nemalo. Práve Briti (po zopár smrteľných pokusoch) vyvinuli systém priblíženia na pristátie, ktorý následne pri nasadení na lietadlových lodiach používali aj Američania. Celá finta bola v postupnom priblížení v širokej zátačke na ľavú ruku, kedy pilot celý čas udržiaval vizuálny kontakt s loďou vo "véčku" ľavého krídla. Zaujímavosťou je, že všetky anglické Corsairy mali urezané konce krídel, pretože výška hangárov na anglických lodiach bola menšia ako na tých amerických. Ďalšími používateľmi počas WWII bolo letectvo Nového Zélandu, jeden ukoristili Nemci (britský stroj po núdzovom pristátí v Nórsku) a jeden si poskladali z troch zostrelených/ukoristených Japonci.
Ako už bolo spomenuté, lietadlo sa počas vojny ďalej vyvíjalo a nasadenie si užilo aj počas Kórejskej vojny. Jednému Corsairu sa dokonca podarilo zostreliť prúdový MiG-15, ktorý sa nerozumne nechal zatiahnuť do dogfightu, no vzápätí bol zostrelený skupinou 4 ďalších MiGov. Okrem spomenutých užívateľov Corsairy vo veľkom odobrali po vojne aj Francúzi, s ktorými si zabojovalo v Indočíne, Sueze, Alžírskej vojne a Tunise. Tak ako je uvedené na začiatku článku, poslednú úlohu zohrali Corsairy vo vojne medzi Salvadorom a Hondurasom, dávno po tom, ako skončila éra piestových stíhacích lietadiel. V septembri som na SIAFe videl F4U-4 od chalanov z Flying Bulls spolu s B-25 Mitchell. Pohľad na Corsair, ako sa s nosom bojovne vystrčeným dopredu rovná na prahu dráhy na vzlet, skutočne stál za to. Na statickej ukážke zas dokonale vynikne mohutnosť tohoto stroja a veľkosť, v tejto verzii už štvorlistej, no stále veľkej vrtule.
Podľa Wiki je ich dnes letuschopných 35, ak počítame všetky verzie a len 7 vo verzii, ktorá sa predviedla na Sliači. Týmto by som asi jednomotorové stroje aj uzavrel, ak bude záujem, tak medzi dvojmotorákmi je tiež pár strojov, ktoré by si článok zaslúžili.
