Toto slovo môže vyvolať radosť, smiech, ale aj súcitné úškrny, rozpačité reakcie, smútok, všeličo. Slovník slovenského jazyka píše, že láska je: kladný citový vzťah, náklonnosť; prípadne takto oslovujeme milovanú osobu. Pamätáme si prvú lásku, niekedy z čias ôsmej triedy základnej školy, potom snáď nejaké ďalšie. Ak máme šťastie, aj teraz je súčasťou nášho života osoba alebo viac ľudí, ku ktorým cítime niečo viac ako obyčajnú afinitu. Ak nám osud prial, vyrastali sme v rodine so silnými a zdravými citovými väzbami, mali sme radi svojich súrodencov a rodičov (aj keď nám občas išli poriadne na nervy). Neskôr hľadáme, s kým by sme (do)spievali a keď dospejeme, nájdeme si partnera a založíme hniezdo. Dvom nám je fajn, ale ako to poznáme, trochu experimentujeme a zrazu sa v hniezde objaví nový mini človek, potom možno ďalší. Čím nás je viac, tým viac sa máme radi. Samozrejme máme aj veľa starostí, ale nasrať na to, vždy sa nejako dáme dokopy a zvládneme to.
Láska, aká bola pred rokmi, sa však zmenila. Poblúznenie prešlo a život nás bije ako jesenné krupobitie, keď kúsky ľadu trieskajú na naše krásne esúvéčko. Žerieme sa, sme vyšťavení a rozmýšľame, koľko ešte vydržíme. Deti nám však dôverujú a tiež presvedčivo bojujú so životom, stále s nami v hniezde. Rastú a učia sa, prinášajú nám starosti, odnášajú peniaze, a na revanš nám dávajú radosť zo života. Ich úspechy a šťastie sú aj naše. Rovnako aj ich starosti a nezdary. Z lásky, ktorá nám ostala v železnej rezerve, im dávame čo najviac a čím viac dávame, tým viac dostávame. Učíme sa od nich byť úprimní a spomíname, ako sme videli svet, keď sme sami boli malí fagani.
Malé potvory rastú a už sme takmer aj zabudli, ako počas noci revali, ako sme zohrievali a miešali o tretej ráno mlieko, ako príšerne smrdeli osraté plienky. Chodia do škôlky alebo dokonca do školy. Majú kamošov, športujú, behajú, zízajú do tabletov, hrajú Fortnite, čítajú si, robia neporiadok. Vedia byť aj protivné na nevydržanie. Stane sa aj, že schytajú jednu-dve pedagogické po riti. Ale máme ich radi. Keď nás hnevajú, nútia nás k sebareflexii, rozmýšľame, či ich vychovávame čo najlepšie.
V piatok večer vieme, že sa blíži ráno, počas ktorého sa vyspíme do nemoty, pretože vstávame až okolo pol ôsmej. Keď ukladáme deti spať (save as...), vtedy si to (občas) uvedomíme naplno.
Sme šťastní.
Vidíme takmer až hmatateľnú lásku k tým potvorám, ktoré sme priviedli na tento zasraný úžasný svet. Toto, áno, presne toto je ten zriedkavý záblesk pochopenia, ktorý sa čoskoro stratí v starostiach bežných dní. Je to fantastické, cítime sa výborne. Mimické svaly mimovoľne vytvoria úsmev na našom unavenom ksichte. Keď sa pozrieme na detiská, ako spokojne odfukujú vo svojej izbe, uvedomujeme si, že náš biedny život má predsa aspoň aký-taký zmysel. Ponaprávame im paplóny, vankúše, šliapneme na lego kocku a zreveme od bolesti, krik však nepustíme cez hlasivky, nadávame len v duchu. Sadneme ešte k počítaču, konečne dopíšeme článok a zalezieme do postele. Zajtra je sobota, život je krásny. Kúpime šarkana a pôjdeme ho púšťať na neďaleké pole. Určite bude bezvetrie, ale nám to nevadí.
Smejeme sa a tešíme sa zo života.
